Dnešný človek sa skrze sociálne siete snaží byť  v kontakte s čo najviac ľuďmi, avšak napokon je úplne osamotený

Vianočné sviatky sú nielen sviatkami pokoja a mieru, ale aj sviatkami narodenia Ježiša Krista. O ich kresťanskej podstate sme sa rozprávali s rímskokatolíckym kňazom otcom Ľubomírom Urbančokom, ktorý v rozhovore zhodnotil aj najdôležitejšie udalosti roka 2022.

Rok 2022 priniesol v domácej i svetovej politike prelomové udalosti. Ako ich vnímate z pohľadu kresťanskej náuky?

Bolo by zrejme potrebné špecifikovať, aké udalosti máme na mysli. Z pohľadu medzinárodnej politiky je zjavne najvýraznejšia vojna na Ukrajine. Čo sa týka Slovenska, zrejme by sme mohli spomenúť agresívne presadzovanie liberálnej agendy. Hovoril som s viacerými významnými mysliteľmi, profesormi či historikmi a všetci sa zhodujú, že stredná Európa je akousi poslednou baštou konzervatívnych hodnôt v Európe s ešte ako tak zdravo uvažujúcou mládežou. Je zjavné, že sme v rámci celej Európy svedkami akejsi damnatiomemoriae –  snahy o vymazanie pamäti, ktorá má akékoľvek referencie na čokoľvek kresťanské a katolícke a v neposlednom rade na čokoľvek, čo nás viaže ku konzervatívnym hodnotám. Pani profesorka Hrabovec nedávno publikovala článok, v ktorom poukazuje na sústavnú snahu slobodomurárskeho vedenia Československa, ľudí ako Beneš a Masaryk, o potlačenie všetkého, čo je v slovenskom národe katolícke. Vo svojom článku vychádza z najnovších výskumov archívov pápeža Pia XII., ktoré boli len nedávno sprístupnené odbornej verejnosti. V našich dejinách máme obrovské osobnosti, ako biskup Vojtaššák či jeho pomocný biskup Barnáš. Každá iná krajina s národným povedomím by sa k ním hrdo hlásila. Keď o ich živote a utrpení hovorím s mojimi priateľmi v zahraničí, vidím v ich pohľadoch tichú závisť. Ak chceme prežiť uprostred búrky, ktorá sa odohráva v Európe, musíme objaviť svedectvá týchto velikánov a študovať aj ich posolstvá, ktoré sú dodnes veľmi aktuálne.Je tragickou skutočnosťou, že všetky hlavné komunikačné kanály, medzi nimi tzv. mainstreamové médiá, sú ovládané liberálmi, alebo ešte presnejšie, ľavicou. Pojem ľavice má ešte u nás iný nádych, v tejto téme odporúčam prednášky môjho priateľa Denisa Pragera na YouTube, ktoré sa venujú do hĺbky tejto problematike, samozrejme so zreteľom na USA. Na tieto otázky sú však oveľa kompetentnejšie osoby ako ja. No ako kňaz považujem za dôležité zdôrazniť čo napísal vo svojom veľmi dôležitom dielku s názvom Kresťanský zmysel dejín ProsperGuéranger. Ide o francúzskeho benediktína, ktorý vo Francúzsku obnovil svoj rád po revolúcii. Okrem iného píše nasledovné: „Nadprirodzené zjavenie nebolo samo o sebe potrebné: človek naň nemal právo, ale Boh ho dal a vyhlásil; od tej doby už samotná príroda nestačí na vysvetlenie človeka“ (s. 10). Z tohto dôvodu je podľa Dom Guérangera „každý historický systém, ktorý neberie do úvahy nadprirodzený poriadok (teda pohľad viery) pri vysvetľovaní a interpretácii faktov, falošným systémom, ktorý nič nevysvetľuje a ponecháva ľudské dejiny v trvalom chaose a rozpore“ (s. 12). Je potrebné, aby sme sa ako veriaci ľudia naučili na dejiny pozerať práve touto optikou.

V jeho začiatkoch vrcholila tretia vlna pandémie Covid-19. Aké ponaučenie si môžeme zobať z protipandemických opatrení vlády SR?

Myslím, že sa jedná už o dostatočne prediskutovanú tému. Otcovia biskupi zdôraznili spolu s predsedom biskupskej konferencie, že už nikdy sa nesmie zopakovať bezprecedentné zatvorenie kostolov. S odstupom času jasne vidíme, že nikto nebol ohrozený v kostole. Hovoril som s kňazmi z krajín, v ktorých bola väčšia sloboda ako u nás, a viacerí z nich mi dosvedčili, že u sa v kostole nikto nenakazil. Samozrejme, treba používať aj ľudskú rozvážnosť, avšak nemôžeme ako pohania vydávať svedectvo o tom, že pozemský život je pre nás dôležitejší ako ten večný. Najväčším zlom však bolo to, že v spoločnosti nebola možná absolútne žiadna racionálna a vecná diskusia, všetko sa nieslo emóciami. Tie sú práve veľmi úrodnou pôdou pre manipulácie v spoločnosti. Vrátim sa k predošlej odpovedi – je potrebné, aby sme vždy mali nadprirodzený pohľad viery na dianie v spoločnosti. Nech si všetci tí, ktorí chcú zamedzovať Božie práva, spomenú na Napoleona Bonaparteho. Ten sa rozhodol zrušiť sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta a nahradil ho aj napriek protestom pápeža Pia VII. sviatkom seba samého. Pozrime sa po 200 rokoch od jeho smrti, ako to je dnes. Slávi sa sviatok Nanebovazatia a nie Napoleona…

V prvom štvrťroku 2022 sme boli svedkami aj ruského útoku na Ukrajinu. Ako môžeme chápať tieto udalosti z duchovného hľadiska?

Napadnutie Ukrajiny zo strany Ruska je veľmi smutnou udalosťou, ktorá poznačí desaťročia našej existencie. Čo je ešte smutnejšie je, že sa jedná o vojnu medzi dvomi slovanskými národmi. Poslanie Slovanov zdôrazňoval už Ján Pavol II., ktorý bol do značnej miery ovplyvnený aj kardinálom Tomášom Špidlíkom. Práve ten vo svojich dielach poukázal na to, že slovanský pojem „srdca“ je odpoveďou na súčasnú fragmentáciu poznania, ktorá prináša aj rozdelenie spoločnosti a individualistické vnímanie diania v nej. To znamená, že ľudská osoba sa dnes často redukuje na intelekt alebo sentiment. Mnohokrát sa ide do jedného extrému, ktorý odmieta druhý. Slovania však podľa Špidlíka ukázali, že to čo nazývame srdce, je práve tou harmóniou, kde jedno aj druhé je dôležité, avšak obe tieto zložky musia zaujať miesto, ktoré im náleží. Je potrebné, aby sme si uvedomili, že za tým, čo je už ľudským pohľadom tragické, sa odohráva duchovná vojna. Hoci sám obdivujem pravoslávnu teológiu, nemôžeme zabudnúť, že Rusko je z nášho pohľadu krajinou nekatolíckeho náboženstva a teda vyznáva pre nás falošnú vieru. Nie je možné pozerať sa na neho ako na ochrancu kresťanstva, to je pomýlený a už vôbec nie katolícky pohľad. Panna Mária vo Fatime predpovedala návrat Ruska ku kresťanstvu, čím iste nemyslela návrat k pravoslávnej viere, ale návrat k viere sprostredkovanej Cirkvou Ježiša Krista, ktorou je Katolícka cirkev.

25. marca 20022 pápež František zasvätil Rusko a Ukrajinu Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Vysvetlite prosím čo znamená tento akt?

Akt zasvätenia Ruska je odpoveďou na želanie Panny Márie, ktorá sa zjavovala od 13. mája do 13. októbra 1917 trom pastierikom, Hiacynte, Františkovi a Lucii. Bola to posledná z nich, Lucia DosSantos, ktorá odovzdala takzvané tri fatimské tajomstvá, z ktorých jedno žiada o zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Treba si uvedomiť, že rok, kedy sa Panna Mária zjavuje vo Fatime, je počiatkom komunistickej diktatúry v Rusku. Mária varuje, že ak Rusko nebude zasvätené, rozšíri svoje bludy do celého sveta. Hoci takéto zasvätenie vykonal už Pius XII. a následne aj Ján Pavol II., tak, ako to bolo žiadané zjaveniami, to vykonal až pápež František. Ak som hovoril o nadprirodzenom pohľade na ľudské dejiny, tak dôležitosť tejto udalosti bude možné vidieť až s odstupom času. Treba však podotknúť, že Panna Mária žiadala o zasvätenie v 60. rokoch. Vtedy bol však pápežom svätý Ján XXIII., a podobná, dalo by sa povedať apokalyptická vízia o šírení bludov nebola súčasťou jeho pohľadu na svet, ku ktorému sa staval s veľkým optimizmom a v otváracej reči Druhého vatikánskeho koncilu s názvom „Gaudet Mater Ecclesia“ (Raduj sa Matka Cirkev) jasne vyjadril úmysel, že Cirkev chce viesť dialóg so svetom, pričom odsúdil prorokov skazy. Podľa niektorých odborníkov na Fatimu tu mal na mysli práve fatimské deti…Následne už počas koncilu sa rozmáhala takzvaná minimalistická mariológia –  jej cieľom bolo čo najviac umenšiť postavenie Panny Márie z rozličných, medzi nimi aj ekumenických, dôvodov. Počas Druhého vatikánskeho koncilu si páter YvesCongar (1904-1995) vo svojom denníku poznamenal: „Robím čo najväčšiu kampaň proti zasväteniu sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, pretože vidím nebezpečenstvo hnutia týmto smerom“ (Denník koncilu: 1969-1966, Edizioni San Paolo, 2005, zv. II, s. 120). Zástancovia tohto liberálneho prúdu sú doslova alergický na pojem zasvätenie, tvrdiac že ten náleží len Bohu, zabúdajú však pri tom na celé dejiny a tradíciu svätých.

Jedným z dôsledkov vojny na Ukrajine aj enormný nárast základných cien energií. Ako sa dá z kresťanského pohľadu prežiť toto národné obdobie?

Myslím, že dnes už každý triezvo uvažujúci a konzervatívne mysliaci človek, ale nielen on, prizná, že napriek komplexnosti situácie sa jedná okrem iného aj o geopolitickú hru, ktorej cieľom je zničiť Európu. Najsmutnejšie je to, že tieto hry sú riadené mocnými sveta, ktorí neberú ohľad na biedu, ktorú najviac cítia jednoduchí ľudia. Vždy si však myslím, snažiac o nadprirodzený pohľad na dejiny, že Pán nás pozýva k väčšej skromnosti, k uvedomeniu si toho, čo je podstatné. Máme ešte tú radosť, že medzi nami máme starších ľudí, ktorí nám rozprávajú v akých skromných pomeroch vyrastali. Bez pochýb však boli oveľa šťastnejšou generáciou, ako je tá súčasná. Koľkí mladí dnes majú všetko, čo si len zaželajú a napriek tomu si siahnu na život. Výstižne opísal stav súčasného človeka francúzsky filozof Paul Ricoeur, keď povedal: „Dnes nepokoj a nespokojnosť mnohých ľudí záleží od faktu, že večer si ľahnú do postele bez toho, aby vedeli, prečo z nej ráno vstali. Nasledujúci deň vstanú znova bez toho, aby vedeli prečo.“ Staršia generácia urobila revolúciu v roku 1968 a myslím, že sme dodnes do hĺbky nedomysleli, ako silne táto diabolská skutočnosť ovplyvňuje našu súčasnosť. V tomto kontexte vrelo odporúčam k prečítaniu – idú aj Vianoce a je to vhodný darček na zamyslenie – knihu pána Dr. Aleša Valentu, Rok 1968 v Nemecku. Takže na jednej strane je právom každého človeka, aby mohol žiť svoj život v dôstojných podmienkach, tak to učí Cirkev. Je povinnosťou štátnych predstaviteľov, aby urobili všetko preto,   aby tomu tak bolo, aby urobili pre svojich občanov všetko. Oni majú byť služobníkmi národa, nie svojich záujmov, myšlienok či sympatií. V prípade biedy je však tiež útechou, že Boží Syn, Ježiš Kristus, si zvolil ako miesto svojho narodenia to najskromnejšie možné. Bol všemohúci, keby chcel, mohol sa narodiť v kráľovskom paláci.  

V týchto dňoch oslavujeme narodenie Ježiša Krista. Avšak ateisti, ale aj časť kresťanov, prežíva vianočné sviatky viac materiálno-konzumným spôsobom…

Jednak sme zabudli na naše tradície a zároveň mentalita, ktorá má hlboké filozofické korene nás predurčuje k takémuto spôsobu života. Moderný človek, ktorý zanechal Boha, nemá zmysel života, ktorý by ho presahoval, snaží sa preto zasýtiť svoju túžbu a hlad po nekonečne skrze konečné – materiálne dobrá. A to je protirečivé, teda to nikdy nemôže fungovať. Nič konečné a obmedzené nemôže naplniť moju túžbu po nekonečne. Preto aj ľudská láska bez Boha stroskotá. Pretože láska je vyjadrením Božej podstaty, ktorá je nekonečná a presahuje nás. Tým pádom ak ľudská láska nevidí v druhej osobe odraz Krista, ktorý je stelesnením Božej lásky, tiež je odsúdená na stroskotanie a egoizmus. Otec myslenia, na ktorom je postavená súčasná spoločnosť, Immanuel Kant, vzhľadom na svoju filozofiu ako aj na to, že bol veriacim luteránom, nenašiel miesto pre etiku, pretože poprel objektívnu poznateľnosť všeobecne platných princípov. Náboženstvo preto musel umelo postulovať ako predpoklad pre etiku. Položil tak základy myslenia, ktoré vedú k hlbokému nešťastiu súčasného človeka. Myslenie, v ktorom sú  náboženstvo a štát od seba radikálne oddelené, má svoje korene v jeho filozofii. Sú od seba úplne nezávislé, pretože existencia Boha, v ktorom má všetko svoje korene, už nie je objektívnou realitou.

Aký je teda skutočný duchovný odkaz Vianoc?

V kresťanskom náboženstve sa častokrát hovorí o tom, že Boh je láska. Je to pravda o ktorej hovorí svätý Ján. Avšak táto láska sa stala viditeľnou v Ježišovi Kristovi, keď neviditeľný a nekonečný Boh vzal na seba ľudskú prirodzenosť. A práve v Jánovom evanjeliu dostávame, ako komentuje velikán teológie svätý Tomáš Akvinský, aj mieru tejto lásky: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto dáva svoj život za svojich priateľov.“ Na Vianoce si teda pripomíname toto nesmierne tajomstvo – ako sa Božia láska ukázala a darovala ľudstvu. Toto je jeden, veľmi obmedzený, rozmer Vianoc. Druhý rozmer spočíva v otázke, ktorú si kládli vzdelanci od stredoveku: „Cur Deus Homo?“ – „Prečo sa Boh stal človekom?“ Zjednodušená odpoveď je, že sa ním stal kvôli hriechu človeka, aby nás vykúpil svojou smrťou na kríži. A toto je aj zmysel darov, ktoré si dávame. Na jednej strane vyjadrujú lásku k ľuďom, ktorých chceme na Vianoce obdarovať. Na druhej strane prinášajú aj obetu a je dobré, aby sme pocítili, že nás niečo stáli – Kristus daroval všetko, celé svoje bytie.On nám ukazuje na to, čo je najvzácnejšie – celý život. Najväčším darom sme jeden pre druhého, keď spolu trávime svoj čas. Dnešný človek sa skrze sociálne siete snaží byť  v kontakte s čo najviac ľuďmi, avšak napokon je úplne osamotený. Boh nás však stvoril pre veľmi málo ľudí – ale im máme patriť o to intenzívnejšie v rovine našich vzťahov. Dnes sme svedkami toho, že v mnohých domácnostiach nahradil slávnostnú štedrú večeru či vianočný obed televízor. Ľudia zabudli na to, čo by sme mohli nazvať liturgiou domácnosti: krásne oblečenie, ktoré je vonkajším prejavom úcty jedného človeka k druhému – pozrime na ten úpadok v obliekaní; bohato a krásne vyzdobený slávnostný stôl. To všetko slúži tomu, aby sme spolu strávili nezabudnuteľní čas, v ktorom sme darom jeden pre druhého. Pred niekoľkými dňami hovoril v českej televízií o dôležitosti týchto vecí na Vianoce Ladislav Špaček, odborník na protokol. Hoci je evidentne neveriacim, čo ho obmedzuje, fascinovalo ma ako napriek tomu veľmi podobne opísal dôležitosť slávenia Vianoc. Niektorí moderní myslitelia sa nám snažia vhovoriť, že sme Boha vtesnali medzi múry kostola, to však vôbec nie je pravda. My tam chodíme, pretože liturgia nám ukazuje kým je Boh a kým je človek, aby sme napokon mohli žiť našu každodennosť vo svete nikdy nezabúdajúc na Boha. Naše slávenie pokračuje ďaleko za múrmi našich chrámov…

Myslíte si, že skutočný duch Vianoc môže aspoň na istý čas upokojiť našu rozpoltenú spoločnosť?

Tu mi prichádza ako odpoveď na um krátka modlitba – úvaha kardinála Angela Comastriho, ktorého si nesmierne vážim a ktorý bol celoživotným priateľom Matky Terezy. Použil som ju vo svojej kázni na Vianoce počas minulého roku a je aj súčasťou malej knihy úvah, ktorá vychádza tieto dni:

Ó Ježišu, v Betleheme si zapálil svetlo, ktoré navždy osvetľuje Boží obraz – Boh je pokorný!

Kým my túžime byť veľkými, Ty, ó Bože sa stávaš maličkým,

Kým my chceme byť prvými, Ty, ó Bože si vyberáš posledné miesto.

Kým my chceme byť tými, ktorí ovládajú,

Ty, ó Bože, prichádzaš aby si slúžil,

Kým mi hľadáme vyznamenania a privilégiá,

Ty, ó Bože, hľadáš bosé nohy aby si ich umyl a s láskou pobozkal.

 Aký to len veľký rozdiel medzi nami a Tebou, Pane náš.

 Ó Ježišu tichý a pokorný,

My sa zastavujeme pred jasličkami a chvejúc sa uvažujeme:

Hory našej pýchy sa nezmestia do skromného priestoru tvojej maštale.

 Ježišu tichý a pokorný, odním pýchu z nášho srdca, 

Poraz naše predsudky, daruj nám Tvoju pokoru

A my zostúpime z nášho piedestálu, aby sme mohli stretnúť Teba i našich bratov- to budú skutočné Vianoce, to budú ozajstné sviatky.

Na Nový Rok si pripomenie tridsiate výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva. Čo pre Vás osobne znamená pojem národ, štát a vlasť? 

Národ, štát či vlasť, to je každý jeden z nás a to natoľko, nakoľko k nim prehlbujeme našu lásku. Láska si však vyžaduje poznanie. Ja som sa narodil pred trochu viac ako 30 rokmi a preto akýmsi spôsobom stelesňujem tieto dejiny nášho samostatného štátu. Avšak ja by som bol nikým a ničím nebyť mojich predkov. Nebyť tých, ktorí nám doniesli vieru a ktorí za ňu trpeli, dnes by sme sa  nezhovárali. Ja by som nebol kňazom a neštudoval by som filozofiu a teológiu v hlavnom meste kresťanstva. Moja viera je niečo oveľa viac, čo zďaleka presahuje moju národnú identitu, bez nej by však bola nemysliteľná. Viera zároveň dáva širšie horizonty mojej národnej príslušnosti, k môjmu vzťahu k mojej vlasti. Žiadnu krajinu si nemožno predstavovať individuálne. Slovensko je nemysliteľné bez veľkých kresťanských dejín Európy, bez rímskej a slovanskej kultúry. Práve počas mojej prípravy na kňazstvo, keď som býval v medzinárodnom seminári v Ríme, som si uvedomil, čo pre mňa znamená národ, štát, vlasť. Študovali sme kandidáti na kňazstvo z celého sveta. Uvedomil som si však vyspelosť našej európskej kultúry – práve pozorujúc tie menej vyspelé. Tým nechcem povedať, že boli menejcenné. Avšak bolo vidieť ako niektorí spolubratia, ktorí mali pokoru, dokázali oceniť aktivity misionárov, ktorí im nepriniesli len poznanie, ale aj vyspelejšiu európsku kultúru. Ratzinger v jednom svojom príhovore o Európe píše, že kresťanstvo sa vtelilo do tej najvyspelejšej kultúry svojej doby a tou bola tá rímska. Na druhej strane som si uvedomil aj obmedzenosť pohľadu tejto euro-rímskej kultúry, ktorá má sklony k prílišnej čierno-bielej kategorizácií myšlienok a udalostí. V tomto je veľkým obohatením naša slovanská kultúra, o ktorej som už v tomto rozhovore hovoril v súvislosti s dielom kardinála Špidlíka. Hoci sa teologicky hlásim k škole svätého Tomáša Akvinského, osobnejší východný pohľad na človeka, reprezentovaný aj jeho teologickými dielami, nám pomáha vidieť svet farebnejšie. Hovorí sa, že FrançoisMitterand sa obrátil na kresťanstvo na svojom smrteľnom lôžku, keď si prečítal Špidlíkovu Ruskú ideu. Teraz som však na vážkach, či som nepovedal niečo v tejto dobe zakázané (smiech). V každom prípade sa teším, že budem snáď mať po tomto akademickom roku viac voľného času a budem si môcť prečítať dôkladnejšie diela Dostojevského a niektorých iných ruských spisovateľov a teológov, pretože sa mi zdá, že tam nájdeme odpoveď na dnešnú roztrieštenosť západného sveta. Myslím, že oni nám ponúkajú skutočný pohľad na Rusko a nie to zlo, ktorého sme dnes svedkami.Historiaest magistra vitae. Aby som však zodpovedal Vašu otázku čo pre mňa znamená vlasť, parafrázoval by som jedného generála kontrarevolučného povstania vo Vendée:Naša vlasť sú naše dediny, naše oltáre, naše hroby, všetko čo milovali naši predkovia ešte pred nami. Naša vlasť je naša viera, naša zem. Nepriateľ má myšlienky, ktoré sa jej protivia, my však máme zem pod nohami. Oni chcú zničiť naše tradície, zvyky, pretože k nim nemajú lásku. Ich myslenie je staré ako diabol, pretože chcú všetko vytvoriť odznova, bez Boha. My sme však mladí, pretože sme mladosťou Boha.

Ako rímskokatolícky kňaz slúžite svätú liturgiu v tzv. tridentskom obrade. Nenarušuje sa týmto spôsobom jednota katolíckej cirkvi?

Benedikt XVI. pred niekoľkými dňami napísal list novému opátovi opátstva Trior v južnom Francúzsku. Chcel ho povzbudiť, pretože ho oslovil jeho mladý vek – má len 35 rokov. Kľúčová myšlienka jeho listu je vytrvať vo vernosti Tradícii uprostred pokojne žitého každodenného života kláštora. Dnešný nestáli človek hľadá stabilitu, ktorú mu jednak dáva kláštorné prostredie, ale aj ono potrebuje skúsenosti, ktoré sa trpezlivo odovzdávajú z generácie na generáciu. Toto je v podstate aj dôvod, prečo som považoval za kľúčové založenie Spolku latinskej omše na Slovensku, ktorý som s ďalšími laikmi založil minulý rok. „Vtelenie, ktorého strážcami, interpretmi i konateľmi boli členovia hierarchie zjednotení s Apoštolským stolcom v Ríme, jeho veľkým rituálom bola omša, ktorej neustále slávené  tajomstvá vyjavovali zástupom veriacich skutočnú prítomnosť Spasiteľa, ich Boha. Táto spoločná viera a skutočnosť vytvárali spoločnú dušu v celej spoločnosti. Európa, hoci v nej nachádzame už od pradávna mnohé rozdiely, jazyky i rozličné zvyky, ostáva vo svojej podstate zjednotená“ (HilaireBelloc, Richelieu, s. 8).Tradičná alebo, ako ste ju nazvali, tridentská liturgia, čo je v podstate nesprávny názov, pretože ona má svoje korene minimálne v časoch pontifikátu svätého Gregora Veľkého, je koncentrátom skúseností Cirkvi počas jej 1500 ročných dejín. Naši predkovia postupným prehlbovaním a úpravami dosiahli takú formu liturgie, ktorá na jednej strane uctieva dokonale Boha – najlepším možným spôsobom v rámci našich obmedzených skúseností, a zároveň najlepšie berie ohľad na formu bytia ľudskej osoby a všetky jej slabosti. Je to práve liturgia všetkých velikánov, ktorých obdivujeme a ktorých nám aj Cirkev dáva prostredníctvom svätorečení za vzor. Svet nám ukázal, že revolúcia v roku 1968 proti rozličným formám, ktoré vytvorili rôzne tradície a formy života a spoločenského nažívania, ktoré sú vyjadrením múdrosti našich predkov, sa nemôže vydariť. O čo viac to platí pre našu vieru, pri ktorej je vernosť Tradícií otázkou vernosti našej viere? A ak sú tieto tradície potrebné vo svetskom rozmere, o čo viac v duchovnom? Milosť stavia na prirodzenosti, ako zdôrazňuje svätý Tomáš Akvinský. Svet nám ukázal, že túžba po väčšej slobode a šťastí nevedie skrze popretie minulosti, práve naopak. Alebo je dnešný človek azda slobodnejší a šťastnejší než pred 68. rokom?Toto je zároveň aj základná myšlienková niť myslenia Benedikta XVI. Ako to zdôraznil prednedávnom tu v Ríme George Weigel, keď prezentoval novú knihu o Druhom vatikánskom koncile, náuka Benedikta XVI. o liturgii a teda predovšetkým Summorum Pontificum (dokument ktorým sprístupnil predkoncilovú liturgiu) je autentickou interpretáciou Druhého vatikánskeho koncilu ohľadom liturgie. Kto vhodnejší, ako priamy účastník koncilu, mohol interpretovať jeho náuku? Sú názory, podľa ktorých túto liturgiu sprístupnil len s ohľadom na spoločenstvo arcibiskupa Lefebvra. Avšak každý, kto si jeho vyjadrenia a diela preštudoval vie, že ide o ideologické klamstvo. S tými, ktorí klamú – teda vedome hovoria nepravdu – nie je však možné viesť dialóg. Z tohto vyplýva aj odpoveď na Vašu otázku. Pravda, a teda nič tradičné, nemôže byť príčinou rozdelenia. Ak si budeme prehlbovať naše poznanie a vzťah s touto liturgiou, zistíme, že je hlbokou cestou viery, cestou k Bohu. A nič, čo nás zjednocuje, nemôže rozdeľovať, to je protirečenie prijateľné len pre dnešných mysliteľov,  ktoré však nemá priestor v „sensus comunis“.

Otázka na záver. Aký je Váš vianočný a novoročný odkaz pre našich čitateľov?

Tu by som odpovedal slovami veľkého pápeža, Pia XII., ktorý je podľa môjho názoru najgeniálnejším pápežom posledných storočí. Tieto slová som vybral do svojho tohtoročného vianočného pozdravu a vďaka tejto príležitosti, ktorú ste mi poskytli, by som ich rád adresoval aj Vašim čitateľom. Sú to slová, ktoré predniesol počas vojny, 24. decembra 1941: „Hviezda, ktorá ukazuje na kolísku novonarodeného Vykupiteľa, už dvadsať storočí nádherne žiari na oblohe kresťanstva. Nech sa národy sprisahajú proti Bohu a jeho Mesiášovi (porov. Ž 2, 1-2): cez búrky ľudského sveta hviezda nepoznala, nepozná a nebude poznať západy slnka; minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú jej. Varuje nás, aby sme nikdy nezúfali: svieti nad národmi, keď sa aj na zemi, ako na rozbúrenom oceáne, zhromažďujú temné víchrice, ktoré vytvárajú masaker a utrpenie. Jeho svetlo je svetlom útechy, nádeje, neochvejnej viery, života a istoty v konečnom triumfe Vykupiteľa, ktorý sa ako prúd spásy rozleje vo vnútornom pokoji a sláve pre všetkých, ktorí, povýšení do nadprirodzeného poriadku milosti, dostanú moc stať sa Božími deťmi, pretože sa narodili z Boha“. Prajem každému z nás, aby táto hviezda ukazovala ten správny smer a to je naozaj podstatné nielen v novom roku, ale počas celého nášho života.

Zhováral sa: Matej Mindár