Nad knihou Friedricha Romiga, Právo národa – kritika globalizácie optikou katolíckeho komunitaristu hlásajúceho návrat k romantizmu a nemeckej idealistickej filozofii
ROMING, Friedrich: Práva národa (z originálu Die Rechte der Nation). Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. Edícia Pohľady za horizont, zv. 5., 2008. ISBN 978-80-8061-326-6
Pozoruhodné a podnetne kritické názory na globalizáciu ponúka profesor Friedrich Romig[1], rodák z Kantom presláveného Königsbergu prednášajúci vo Viedni, autor celej rady publikácií a predovšetkým knihy Práva národa, ktorá vyšla v slovenskom preklade roku 2008. Napriek tomu, že nejde o knižnú novinku, domnievam sa, že tento vydavateľský počin si zaslúži aj oneskorenú recenziu resp. skôr recenznú štúdiu. Predovšetkým mi v nasledujúcom texte pôjde o rekonštrukciu autorovho filozofického, politologického a taktiež teologického postoja na základe predloženej knihy, ktorý je rozhodne inšpiratívny, podnetný no v mnohom protirečivý. Taktiež ma pri čítaní tejto knihy zaujala fascinujúca podobnosť autorových myšlienkových pochodov s niektorými filozofickými postojmi Ľudovíta Štúra z jeho diela Slovanstvo a svet budúcnosti, a to predovšetkým v duchu kresťanského komunitarizmu ako alternatívy tak voči liberalizmu, ako aj voči marxizmu ako produktmi osvietenstva.
Jadro Romigových postojov je kritika globalizácie spojenej s voľno-trhovým kapitalizmom optikou kresťanského, presnejšie rímsko-katolíckeho teologicko-filozofického hodnotového postoja, ktorý je založený na komunitárnych a anti-individualistických axiologických východiskách (verejné blaho, spravodlivosť, solidarita). Autor preferuje svet, v ktorom existuje kultúrna pluralita medzi národmi a ich právo na vlastnú existenciu proti svetu globalizácie, kde národné kultúry miznú v bezhodnotovom voľno-trhovom hospodárstve globalizovaného sveta. Stavia sa proti liberálnemu univerzalizmu a globalizácii z konzervatívnych pozícií. Kniha je uvádzaná (v súlade s názvom publikácie) otázkou práva národov na sebaurčenie, ktorý tématizuje v súvislosti s postojmi pápežov a kresťanských autorov. Napriek tomu, že autor v súvislosti s právom národov na sebaurčenia uvádza cirkev a klérus ako garant tohto práva (pozri kritická poznámka č. [2]). Romig zdôrazňuje otázku práva na existenciu národa, ktoré však oddeľuje od práva etník, ktoré majú obmedzenejšie práva, než národ.
Citujúc Messnera a nadväzujúc na Hegelovu filozofiu dejín (na ktorú nadviazal mimochodom podobným spôsobom aj Ľudovít Štúr) zdôrazňuje spojitosť národa s objektívnym duchom, a s dodatkom, že zmysel existencie národa je spojený s putom medzi celkom a jednotlivcom, a povolaním slúžiť spoločným ideálom. Spája sa tu puto medzi rodinou, domovinou, ľudom a predovšetkým hranicami, ktoré považuje za kožu národa. Národ kulturologicky podmieňuje spoločnej histórii, hrdinom a napokon aj ideálom. Povinnosťou národov je slúžiť mieru, rešpektu a solidarite, čím v podstate opakuje myšlienky, ktoré u nás šíril už Ján Kollár, ktorý bol samozrejme taktiež inšpirovaný nemeckou idealistickou filozofiou.
Komunitaristické postoje autor deklaruje vo viacerých častiach knihy a aj napriek tomu, že je mimoriadne kritický voči osvietenstvu a ľavici, zároveň interpretuje slovo communis vo vyššom zmysle ako čestný úrad k spoločenstvu, čo presahuje chápanie komunizmu iba v intenciách spoločného vlastníctva. Romig s odvolaním na Zieglera píše, že komunizmus skrýva tajný zmysel predpony con (s) a Munus (činnosť, konanie, úloha) spojený s výkonom, službou pre spoločnosť, povinnosťou voči úradu, ba dokonca až smrteľnou obetou pre vyšší zmysel. V tejto súvislosti hovorí o obetnej spoločnosti communio. V obete spočíva vnútorná podstata komúny, podstata society. Spoločný majetok v tomto kontexte považuje za spodnú hranicu tejto vízie, za ktorou sa skrýva niečo vyššie.
S odvolaním na Zeiglera sa to, čo sa dnes chápe pod slovom komunizmus spája iba s historicko-dialektickým zúžením pojmu. V cirkvi nachádza tiež úlohu posilňovania communio sanctorum a s odvolaním na pápeža Jána XXIII. zdôrazňuje, že akékoľvek budovanie spravodlivej spoločnosti nie je možné bez Boha.
Komunitaristické postoje čerpá aj od pápeža Leva XIII., katolíckeho teológa a sociológa Oswalda von Nell-Breuninga, ale aj Tomáša Akvinského či Messnera. Zdôrazňuje, že človek je bytosť spoločenská a principiálne odmieta individualizmus. Romig teda predkladá kresťansko-komunitaristickú projekciu konzervativizmu ako alternatívy, ktorá ústi do utópie Fichteho uzavretého obchodného štátu – alternatíva voči ekonomickej globalizácii (uprednostňovanie vnútorného obchodu, zdôrazňovanie potreby suverénneho a sebestačného štátu, ktorý maximálne obmedzí import).
Svoje idey čerpá nielen z antiky (Aristotela, Platóna), kresťanstva, ale predovšetkým z nemeckého idealizmu, resp. romantizmu, ktorý považuje za pevnú hodnotovú skalu na ktorej stavia ideológiu nemeckého národa. Tvrdo sa vyhraňuje tiež voči nacionalizmu ako projekcii nadraďovania sa národa nad národ prostredníctvom násilia a rovnako voči pseudo-konzervativizmu[3], ktorý je v rozpore s koncepciou o ktorej autor píše. Psuedo-konzervativizmus, ktorý na Slovensku poznáme z prostredia strán ako OKS či NOVA (tzv. konzervatívno-liberálna politická línia), sa stal sa súčasťou politického mediálneho jazyka ľudí, ktorí so skutočným konzervativizmom nemajú nič spoločné. Konzervativizmus autor definuje ako monarchisticko-aristokraticko-stavovský postoj spojený s princípom subsidiarity, teda samosprávy.
Ideológiu konzervativizmu nechápe ako lipnutie na tradíciách, ale ako zachovanie večných právd. Za terč a hlavného nepriateľa si autor zvolil osvietenstvo, v ktorom nachádza prapríčinu zla a úpadku. Odmieta aj Rousseaua a dáva mu za vinu všetky extrémy pravice aj ľavice. Podobne viní aj sociológiu. Sociológiou ako vedu obviňuje zo služby liberalizmu, a taktiež ju obviňuje z toho, že sa cez Rousseaua, Comta, Marxa, Freuda a ďalších snažila nahradiť náboženstvo. Čiastočne by sa dalo súhlasiť iba v prípade Comta, ktorý skutočne usiloval o vytvorenie akejsi sekulárnej cirkvi, ktorá dodnes existuje. Téza, podľa ktorej by marxizmus mal nahradiť náboženstvo sa v teórii vyskytla azda u Gramsciho a v politickej praxi sa táto idea uskutočňovala v 20. storočí v rámci budovania tzv. ľudových demokracií po leninskej revolúcii.
Nebezpečenstvo globalizácie vidí v rozpustení národov do bezhodnotového a nezmyselného mixu. Zdôrazňuje aj ekonomické dopady globalizácie v tom, že rušenie hraníc ruší aj deľbu práce medzi štátmi a stratu konsenzu, a napokon aj straty práva na prácu. Svoj utopický ideál nachádza Romig u Platóna (učenie o jednote, celistvosti), Aristotela (úloha štátu v zabezpečení dobrého života), u Thomasa Manna (anti-demokratické postoje založené na preferovaní aristokracie), u Fichteho (Fichteho utópia uzavretý obchodný štát) a Othmara Spanna (vzkriesenie nemeckého filozofického idealizmu).
Odsudzuje etiku liberalizmu pre jej hedonistický charakter, a nachádza analógie medzi marxistickým triednym bojom a liberálnou súťaživosťou ako príčinách spoločenského zla. Liberalizmus charakterizuje ako prejav zla. Jeho úlohou je racionalizovať ziskuchtivosť a podmienenie všetkého konania zisku. Úlohou zákonov je v intenciách liberalizmu iba určovanie mantinelov trhovej súťaže. Samotná súťaž však vedie k rozdeleniu na víťazov a porazených, pričom víťazi vytvárajú monopoly a kartely.
Trhové hospodárstvo je podľa Romiga ideológia založená iba na túžbe po profite a žiadostivosti po moci. Píše o individualistickom národohospodárstve ako veľkom omyle, ktorý vychádza z Hayekových ekonomických postojov. Ako alternatívu ponúka konzervatívny model hospodárstva, ktoré chápe ako spoločenstvo výkonov. Zakladá ho na budovaní, decentralizácii, politike štruktúr, stabilizačnej politike a kreatívnej politike. Namiesto konkurencie v nej dominuje princíp spravodlivosti a spolupráca.
V Romigovej utópii by boli združenia hierarchizované, členené, čím by sa zlepšilo fungovanie samosprávy (diferencovanie malých spoločenstiev a združení). Za historické príklady takéhoto modelu uvádza Ríšsku hospodársku radu Weimarskej republiky, Rakúske sociálne partnerstvo, sociálno-ekonomickú radu v Holandsku. Romigov utopický koncept predpokladá podporu malých a stredných podnikov, ochranu prírody, skrotenie vedy a techniky a rozsiahlu podporu spolupráce na všetkých úrovniach.
Romig sa vracia k pôvodnému významu slova ekonómia (nomos a oikos) v zmysle aktívnej starostlivosti plnoprávnych občanov o blaho mesta a krajiny. Nachádza analógiu medzi antikou a kresťanstvom v usilovaní o budovania ideálneho, utopického už na Zemi (ako v nebi, tak i na Zemi sa stane vôľa antických bohov, ako aj Boha kresťanského). Zdôrazňovanie celku pred časťou nachádza u Aristotela a u Platóna potrebu zabezpečenie blaha pre občanov v zmysle mieru, istoty a spravodlivého poriadku.
Verejné blaho teda spája s antickými polis a s múdrym spravovaním vecí verejných. Komunitu považuje za podstatu spoločnosti, tento motív sa vinie celým dielom. Podobne ako Štúr, taktiež zdôrazňuje etatisticky význam štátu pre udržanie stability a taktiež podobne ako Štúr zdôrazňuje význam spolkov a samosprávnych inštitúcií, ktoré môžu fungovať iba vtedy ak funguje štát. Dodáva, že konzervatívci podporujú právo malých spoločenských kruhov v združovaní, samoutváraní a samospráve života.
V nadväznosti na Aristotela zdôrazňuje, že úlohou štátu je zabezpečiť občanom, aby mohli viesť dobrý život. Cirkev aj štát však podľa Romiga nemajú pôvod u človeka, ale u Boha. Budovanie augustínovského božieho štátu na Zemi je zmyslom dejín. Dejiny sú svätá história, nie triedny boj, dodáva Romig. Zároveň vo filozofii dejín dominuje boj medzi dobrom a zlom, rozhodujúcim je konanie dobra, život v láske a boj za pravdu. Vyšším zmyslom ľudského snaženie je usilovanie sa o večný život a povolanie žiť v dôstojnosti. Svedomie chápe ako dôkaz bytia človeka v Bohu.
Romig sa stavia proti demokracii v jej rovnostárskom duchu a volá po princípe hierarchie, ktorý smeruje k decentralizácii a poriadku. Zdôrazňuje, že súčasná spoločnosť povýšila demokraciu na náboženstvo. Svoj ideál projektuje ako víziu konzervatívnej ekonomiky spojenej s monarchistickým usporiadaním.
V nadväznosti na Thomasa Manna vidí ideál v odmietnutí parlamentarizmu a nastolení aristokratického modelu. Samotnú demokraciu považuje za proti-národný model. Podľa Romiga sa iba prostredníctvom prísnej hierarchie môže naplniť ideál decentralizovaných komún, spolkov, obcí a komunitárnych inštitúcií v ktorých bude dominovať princíp verejného blaha (pozri kritická poznámka č. [4]). Tieto postoje však zakladá na teologických základoch a prechádza až ku kultúrnej antropológii a porovnávacej religionistike. Zdôrazňuje potrebu obety, taktiež podobne ako Štúr, ako dôležitý význam pre integritu celého spoločenstva.
Obeta podľa Romiga povyšuje formu bytia. Z kultúrno-antropologického hľadiska hľadá korene obety panovníka či mytologických postáv ako dôkaz, že ľudia vždy verili, že za posmrtnou bránou ich za tento akt čaká vyššia odmena. V tejto súvislosti prechádza k eschatologickým úvahám o vyššom zmysle apokalypsy v znovuzrodení a spravodlivom súde. Už v Platónovi nachádza myšlienku, že spravodlivý človek na seba sústreďuje všetko zlo, aby vyliečil svet. Táto predstava je v absolútnom rozpore so súčasným, krajne konzumeristickým pohľadom na svet.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
[1] Friedrich Romig (narodený 21. septembra 1926 v Königsbergu) je rakúsky ekonóm a kresťanský konzervatívny publicista. Odporca trhovej ekonomiky, osvietenstva, odluky cirkvi od štátu a hodnôt demokratického ústavného štátu.
[2] Romig však akosi zabúda, že právo národov na sebaurčenie sa v praxi realizovalo až vďaka ateistovi Leninovi a to pod vplyvom Veľkej Októbrovej socialistickej revolúcie, ktorá bola rozbuškou a tá spôsobila následne vznik národných štátov, vrátane Československa.
[3] Naráža tým na politikov, ktorí sa označujú ako konzervatívci, no v skutočnosti tvrdo podporujú ekonomický neoliberalizmus.
[4] A to je ďalšia podobnosť s Ľudovítom Štúrom. Tak ako Romig, tak aj Štúr v podstate chvália decentralizované bunky, komúny, komunity, spolky a samosprávne inštitúcie, ktoré sú v konečnom dôsledku skutočným naplnením tak demokracie (družstvá, kde všetci spolurozhodujú o spoločnej veci či starobylé slovanské občiny), ako aj komunizmu (komunitárny duch v uprednostňovaní verejného pred súkromným záujmom a napokon aj dôraz na princíp verejného blaha). Štúr aj Romig si však myslia, že tieto decentralizované jednotky môžu vzniknúť v monarchii.
