Zakladateľ občianskeho združenia Pracujúca chudoba a podpredseda Energeticko-chemického odborového zväzu Milan Kuruc už viac ako šesť rokov verejne upozorňuje na nízke pracovné ohodnotenie slovenských zamestnancov. Podľa jeho názoru si za svoj pracovný výkon nedostatočným spôsobom nárokujú vyššie mzdy. Je presvedčený, že ak by slovenský pracovný trh celoplošne pristúpil k zvyšovaniu platov, zlepšila by sa kúpyschopnosť obyvateľstva Slovenska. Jej výsledkom by bol vyšší hospodársky rast Slovenskej republiky, z ktorého by profitovali okrem zamestnancov aj samotní zamestnávatelia, ktorým by sa v dôsledku nárastu životnej úrovne nízkej a strednej triedy, automatiky zvýšili ich zisky…
V roku 2016 ste založili občianske združenie Pracujúca chudoba. Čo Vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?
V tom roku už bola Pracujúca chudoba dva roky celkom aktívna facebooková stránka a jednoducho sa už naše aktivity patrilo nejak inštitucionalizovať a zastrešiť. Celú iniciatívu som v roku 2014 založil preto, lebo sám som mal vtedy problém zarobiť primeranú mzdu. Pracoval som pre bohatého zamestnávateľa, pre ktorého som odvádzal naozaj veľmi dobrú robotu a aj keď som zarábal nadpriemerne, tá mzda vôbec nezodpovedala tomu, čo všetko som robil a v akej kvalite. Rozhodol som sa, že musím svoju situáciu riešiť a zmeniť zamestnávateľa. S tým mi ale napadlo, že na Slovensku vôbec nie som jediný, kto drie a zarába neadekvátne. Všade bolo vidno plechové haly, kde ľudia makajú a nezarobia ani priemernú slovenskú mzdu. Prišlo mi, že takých Milanov ako som ja, sú státisíce a ten problém treba riešiť celospoločensky a neriešiť len svoju finančnú situáciu.
Jednou z Vašich hlavných činností bolo poukazovanie na fakt, že slovenskí zamestnanci v porovnaní s výkonnosťou našej ekonomiky, zarábajú neprimerane málo. Aké riešenia ste v tom čase predkladali bývalému vedeniu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR?
Áno, boli sme vlastne prví na Slovensku, kto verejne na dátach ukázal, že ekonomika je na jednej úrovni ale mzdy na inej. Už to nebolo len pocitové sťažovanie sa, že zarábame málo. Ukázalo sa, že firmy si tu z vyprodukovanej hodnoty jednoducho ukrajujú väčšiu časť, než je bežné na západe. Bolo jasné, že nestačí len zvyšovať produktivitu zamestnancov, keďže si z nej väčšiu časť ukrajuje firma. Keď si zamestnanci neukroja viac, ich mzdy budú stagnovať alebo rásť len veľmi pomaly. A to ukrojenie sa dá urobiť len tak, že si tú vyššiu časť zamestnanci vyjednajú a že toho budú schopní. Preto sme prišli napríklad so zverejňovaním miezd v inzerátoch. Keď sa z pracovných ponúk stratila formulácia „mzda dohodou“, a firmy boli povinné zverejňovať mzdu za ponúkanú prácu, začali medzi sebou firmy viac súťažiť, kto dá viac. Zároveň firma nesmie dať do pracovnej zmluvy menej, ako zverejnila v inzeráte. Ak tak spraví, zamestnanec si rozdiel môže vymáhať až tri roky spätne. Zároveň sa nám podarilo politikov presvedčiť, aby zamestnávatelia nemohli viac postihovať zamestnancov za to, že si medzi sebou prezradia, koľko zarábajú. Vďaka tomu sa môže odhaľovať mzdová diskriminácia, čo tiež motivuje zamestnancov, aby si pýtali viac. Keď vidia, že nový kolega má zrazu vyššiu mzdu ako oni, ktorí robia vo firme päť rokov, tak tlačia na dorovnanie miezd. Nakoniec sa podarilo zrealizovať aj nápad zrušiť súdne poplatky v pracovnoprávnych sporoch, aby zamestnanci nemali finančné bariéry dovolávať sa svojich práv na súde. Musím povedať, že toto všetko sa podarilo presadiť vďaka vtedajšiemu štátnemu tajomníkovi na Ministerstve práce Braňovi Ondrušovi, ktorý bol ochotný nás počúvať, okamžite pochopil význam týchto opatrení a politicky ich presadil.
Do akej miery predchádzajúca vláda akceptovala Vaše pripomienky a návrhy?
My sme išli na istotu. Nenosili sme sto návrhov s tým, že sa snáď niektorý chytí. Iba keď sme usúdili, že máme kvalitný nápad, išli sme s ním na Ministerstvo práce. Videl som, že štátny tajomník je mimoriadne zaneprázdnený a mal som dojem, že keď ho budem zahlcovať všetkým možným, tak nepresadíme nič. Preto som takto taktizoval.
S ktorým ďalšími vecami ste predstúpili pred politickú, odbornú a laickú verejnosť?
Na stránke pracujucachudoba.sk máme spísaných osemnásť opatrení pre civilizované pracovné prostredie. Jedným z nich je aj zásadná reforma a sfunkčnenie inšpektorátov práce. Keď nebudeme mať rýchlu a prísnu kontrolu na vynucovanie Zákonníka práce, tak aj dobré pravidlá sú nám akurát na dve veci. Naše úrady však fungujú horšie než polovičato. Nie je to len problém inšpektorátov. Zlepšiť ich tak, že ľudia budú mať vysoký pocit istoty a dôvery, keď sa na ne obrátia, je zatiaľ v nedohľadne, lebo politikov to nezaujíma. Inšpektoráty sú jedným z praktických príkladov, čo to znamená chcieť mať kvalitné inštitúcie a ako to dopadá na bežný život ľudí.
Koľko prijatých opatrení, ktoré ste na dokázali na politickej úrovni presadiť, akceptovala súčasná vládna koalícia?
Súčasná vládna koalícia pre nás znamenala koniec novým nápadom. Začali sme sa sústrediť len na to, aby sme udržali to, čo sme dosiahli. SaS viackrát chcela zrušiť mzdy v inzerátoch, nakoniec sa jej to nepodarilo. Ale to nie len vďaka nám, zabránilo tomu súčasné vedenie Ministerstva práce. To isté vedenie však zamestnancov poškodilo v iných oblastiach. Znížilo minimálne mzdové nároky, odpojilo príplatky od minimálnej mzdy, zmrazilo stravné, znížilo vzorec na výpočet minimálnej mzdy, znížilo rast dôchodkov. Na začiatku pandémie chceli, aby si ľudia nadpracovali až 400 zameškaných hodín. To by s nadčasmi znamenalo 800 hodín ročne navyše popri riadnom pracovnom čase. Tam sa nám podarilo rozbehnúť okolo toho taký povyk, že sa tomu podarilo zabrániť. Nosili sme aj súčasnému ministrovi nejaké nápady napríklad pre zlepšenie odborovej činnosti, ale nereflektoval na to.
Zmenilo sa počas šesťročného pôsobenia občianskeho združenia Pracujúca chudoba vnímanie zamestnancov voči svojim zamestnávateľom, že si za svoju poctivú odrobenú prácu zaslúžila aj adekvátne ohodnotenie?
Málo. Ľudia na Slovensku sú až infantilne bojazliví a neasertívni. Vidím to každý deň v rôznych firmách. V hociktorej firme sa nájde kopec frfľošov a k nim zopár jedincov, ktorí chcú veci zlepšiť. Keď sa však do toho pustia, tak frfľoši zrazu dajú od nich ruky preč a nepriložia ruku k dielu. Budú vám možno držať palce, alebo vás budú kritizovať, ale reálne vám nepomôžu. A tak sú ľudia, ktorí sa aktívne snažia o zmenu vo firmách, izolovaní a opustení, obklopení ľuďmi, ktorí kapitulovali a boja sa aj toho, čoho sa báť netreba. Na druhej strane mám pocit, že k malej obrode vo vnímaní dochádza, a začíname sa všetci trochu viac aktivizovať. Ale to sme len na hlbokom začiatku. Oproti reálnemu potenciálu je to len kvapka v mori a v podstate nič moc, aj keď malý posun tam je.
Akým spôsobom sa ovplyvnilo postavenie zamestnancov voči zamestnávateľom v čase troch vĺn pandémie Covid-19?
Vďaka pandémii sa stali najmä dve veci, ktoré vnímam ja. Zamestnávatelia konečne po rokoch pochopili, že človek nemusí sedieť fyzicky v práci, aby dodal výsledky. Pochopili, že homeoffice je jedna z rozumných ciest ako organizovať prácu. Ak by nebolo pandémie, doteraz by bol problém presadiť homeoffice vo firmách, kde je to bez problémov možné. Čiže musela prísť až pandémia, aby manažéri pochopili niečo, čo bolo jasné zamestnancom už dávno predtým. Homeoffice prispel k väčšej rovnováhe medzi pracovným a súkromným životom a ušetril ľuďom čas a peniaze na dochádzanie do práce a emisie životnému prostrediu.
A druhá vec: zamestnanci v gastre si uvedomili, že robiť za minimálku na zmluvu a zvyšok dostávať na ruku tiež nie je cesta. Počas pandémie zrazu zbadali, že kvôli tomu majú nárok na minimálnu podporu, na minimálnu PNku, že im zamestnávatelia nevyplatili dostatočné odstupné, jednoducho uvideli, ako neseriózne sa k nim gastrosektor správal. Mnohí títo ľudia si našli inú prácu a odmietli sa do gastra vrátiť. Gastrosektor po pandémii zistil, že je zrazu problém nájsť ľudí, čo vytvára tlak na to, aby sa konečne začal k svojim zamestnancom správať seriózne a nie ako podnikatelia 90-tych rokov.
Obracali sa na Vás niektorí zamestnanci so žiadosťou o pomoc pri vtedajšom povinnom preukazovaní sa s negatívnym testom na koronavírus?
To veru áno. V podstate každý deň. Ľudia nás bežne kontaktujú mailami, alebo cez chat na našej facebookovej stránke. V čase pandémie som sa takmer nezastavil. Chodili nám desiatky správ denne s prosbou o radu. Zamestnávatelia odmietali dodržiavať legislatívu a robili si so zamestnancami, čo chceli. Radili sme im ako majú argumentovať, alebo ako sa majú brániť. Alebo sme proste vysvetľovali, čo vláda vlastne schválila a aké povinnosti to pre nich znamená.
Nesnažili sa niektorí zamestnávatelia pod zámienkou koronakrízy „optimalizovať“ svoje náklady na úkor svojich zamestnancov?
Hlavne bežne porušovali práva zamestnancov s výhovorkou, že sme v unikátnej situácii. Zrazu od zamestnancov chceli, aby robili prácu, ktorú nemali v pracovnej zmluve. Napríklad čašníci museli maľovať steny v reštaurácii, mnohí si museli preplácať testy, mnohým zamestnávatelia nedovolili prácu z domu, aj keď to typ práce umožňoval, pričom zamestnanec mal obavu chodiť do práce, lebo mal doma sedemdesiatročnú mamu. Mnohým nechceli dovoliť z práce odísť výpoveďou s výhovorkou na mimoriadnu situáciu. Jednoducho, ako na bežiacom páse boli porušované práva zamestnancov. Nehovoriac o bežnej diskriminácii medzi očkovanými a neočkovanými. Samozrejme, keď išlo o zvyšovanie miezd, zamestnávatelia sa vyhovárali, že mali zvýšené náklady na testovanie a teraz im neostáva na vyššie platy. Pritom dobre vieme, že keby nemali zvýšené náklady na testovanie, vyhovorili by sa na niečo iné. Všetko toto porušovanie práv bolo a je u nás možné preto, lebo zamestnanci trpia absolútnym právnym bezvedomím a nevedia na takéto zaobchádzanie argumentovať naspäť. Nevedia, o čo sa majú oprieť, nevedia sa brániť, a tak sa podvolia.
Ako vnímate súčasnú energetickú krízu? Myslíte si, že vláda SR prijala dostatočné opatrenia na zmiernie jej dôsledkov?
V posledných rokoch ideme z krízy do krízy a vláda by mala slúžiť ako maják, ktorý dáva ľuďom pocit istoty a bezpečia, že krízou prejdeme bez zásadnej ujmy. U nás je to naopak. Otázka neznie, či vláda prijala dostatočné opatrenia. Vláda neprijala žiadne opatrenia, iba nám ich v televíznych reláciách sľubujú. Myslím, že po Malte sme už len jediná krajina v Únii bez opatrení. Európa prijíma opatrenia od jari (niektoré krajiny od jesene minulého roka), my sme sa spamätali až teraz na začiatku vykurovacej sezóny a okrem sľubov nemáme nič konkrétne. Čiže jediným opatrením vlády je rozprávať ľuďom o tom, že nejaké príjmu. Som presvedčený, že to dopadne presne ako vždy – po slovensky: budúci rok ľudia tragicky zistia, že opatrenia sú nastavené zle, všetci budeme šokovaný z dopadov, no politici o nich budú vzletne rozprávať v televíziách a rozčuľovať tým voličov. Chvíľu napríklad mala byť zastropovaná elektrina pre domácnosti, potom sa prišlo s tým, že každá domácnosť bude musieť ušetriť pätnásť percent. Šetrenie sa malo porovnávať s rokom 2020, potom aj s rokom 2021 a teraz už aj s priemerom v energetickom pásme. Lenže ľudia nevedia, v akých sú energetických pásmach a nevedia, či by sa nemali presunúť do vyššieho. Zároveň sa ukázalo, že týchto pätnásť percent si Richard Sulík vycucal z prsta. Doteraz však nie je nič na papieri a nikto presne nevie, aké budú naozaj podmienky nižšej ceny elektriny pre domácnosti a ľudia nevedia, ako sa majú zariadiť. No a namiesto toho, aby sa o tomto neustále hovorilo, ľudia v médiách dostávajú absurdné a prihlúple rady o tom, ako ušetriť.
Ako hodnotíte postupné prepúšťanie zamestnancov v rámci energeticky náročného priemyslu. V krajnom prípade niektoré spoločnosti „dočasne“ pozastavujú svoju výrobu. Dalo sa podľa Vás takémuto scenáru do určitej miery predísť?
Hodnotím to tragicky a obávam sa, že sme len na začiatku. Zamestnávatelia sa už dávnejšie dali počuť, že vláda s nimi riadne nekomunikuje a nereflektuje riadne na ich požiadavky. Všeličo by sa dalo riešiť, ak by štát dlhodobo riešil hospodársku politiku, ktorú vlastne nemáme, a ak by sa prípadné riziká riešili proaktívne. Lenže my riešime horiaci dom, až keď nám padá na hlavu alebo ho neriešime vôbec. Príkladom je Slovalco, hlinikáreň na svetovej úrovni, no vláda jeho požiadavky odignorovala, lebo vedeniu neverila. Do toho sa nám začínajú ozývať ďalšie firmy s hromadným prepúšťaním, napríklad Fortischem, Unomedical alebo Embracco. Duslo zvažuje, že zastaví výrobu AdBlue. Ak by došlo až k tomuto, prestanú nám jazdiť kamióny. A to sme stále na začiatku. Firmy postupne hlásia nemalé problémy.
Pred pár dňami sa vedenie nemeckého koncernu Volkswagen tiež nechalo počuť, že v prípade dlhodobých vysokých cien energií, presunie svoju výrobu zo strednej Európy do ekonomicky príťažlivejších regiónov. Aký celkový dosah by naplnenie tohto katastrofického scenára malo na slovenský trh práce?
Áno, ten to ohlásil kvôli možnému nedostatku plynu. Volkswagen je tak významný zamestnávateľ v našej ekonomike, že keď vyhlásia celozávodnú dovolenku, klesne HDP. Ak by naozaj k tomuto došlo, čo pevne verím, že Slovensko nedopustí, malo by to katastrofálny kaskádovitý efekt. To by jednoducho nezvládli ani silnejšie ekonomiky – bola by to ekonomická tragédia, ktorá by znova vyháňala občanov Slovenska pracovať do zahraničia. Predstavte si trhanie rodín, dopady na ekonomiku, daňové príjmy, a podobne. Na tomto príklade ale vidíme, že firmy neodchádzajú primárne kvôli zvyšujúcim sa mzdám, ako vás mnohí strašia, ale kvôli chýbajúcej infraštruktúre. Zdroj energie je zásadný prvok fungujúcej infraštruktúry.
Táto kríza sa môže stať istou zámienkou znižovania, resp. zmrazenia platov v rámci súkromného sektora. V prípade narastajúcej nezamestnanosti nebudú mať slovenskí zamestnanci komfortný manévrovací priestorpožadovať zvyšovanie svojich platov – zamestnávateľ im môže napríklad odkázať, ak sa ti nepáči, na tvoje miesto čakajú ďalší päťdesiati nezamestnaní. Čo by ste v tomto prípade odporúčali dotknutým zamestnancom?
Nedať sa zastrašiť a nepristúpiť na tento argumentačný fail, ktorý pramení z politiky nízkych miezd. Vďaka tejto politike naša ekonomika uviazla v pasci stredných príjmov a takéto fungovanie nás nikdy neposunie ďalej. Je to práve preto, že zamestnanci vždy pristúpili na túto argumentáciu zamestnávateľov. Ja som práve ako odborár v podobnej situácii. Za Energeticko-chemický odborový zväz teraz vyjednávam mzdy pre cca 5000 zamestnancov z energetického sektora. S kolegami sa vo vyššej kolektívnej zmluve snažíme nastaviť aspoň nejakú minimálnu hladinu zvyšovania miezd, od ktorej sa potom naši odborári odrazia na podnikovej úrovni a budú pýtať ešte viac. Zamestnávatelia z energetiky zatiaľ o tom nechcú ani počuť. Na vyjednávaní sme im povedali, aby nečakali, že zamestnanci budú tí, ktorí budú túto krízu sanovať tak, že si v čase štrnásťpercentnej inflácie nebudú žiadať vyššie mzdy. Zamestnávatelia argumentujú, že sú v ťažkej situácii, za ktorú môže Únia a náš štát, ale my odmietame, aby to zase dopadlo na zamestnancov. Ak si firma vie požičať peniaze na výplatu dividend, musí si vedieť požičať aj na zvýšenú mzdu pre zamestnancov, ktorí generujú celú pridanú hodnotu firmy. Kedy inokedy si majú zamestnanci pýtať viac, keď nie v čase, keď ryža stojí tri eurá a maslo štyri? Potraviny išli hore o dvadsať jedna percent. Náklady na bývanie o šestnásť percent a dopravu o osemnásť percent. Zamestnanci si proste musia pýtať viac, a nemôžu pristať na argumentáciu zamestnávateľov, že je ťažká doba a zniesť to majú oni. Pre zamestnávateľov je ťažká doba už tridsať rokov. Pre zamestnancov je mzda obvykle jediný zdroj príjmu.
Aké konkrétne kroky by ste dnes odporúčali súčasnému vedeniu rezortu práce na zmiernenie dôsledkov energetickej krízy?
Pomoc musí smerovať k domácnostiam a do firiem a musí sa nastaviť tak, aby cez to sito neprepadli tí, ktorí to reálne potrebujú. Čiže nízko a stredne príjmové domácnosti a energeticky náročné firmy. Ako poznám túto vládu, reálne sa obávam, že opatrenia budú polovičaté, mnohým vôbec nepomôžu, ale politici ich budú rozprávať ódy o tom, čo všetko spravili. Už teraz dostávajú nemocnice šesť násobné účty za plyn, firmy začínajú prepúšťať, vyhliadky vyzerajú reálne zle a nič sa nedeje. Treba prestať rozprávať o tom, že prepustení si nájdu prácu, lebo máme veľa neobsadených pracovných miest (je to nezmysel), ale začať urýchlene chystať krízové scenáre, ak sa naplnia riziká, ktoré prináša energetická kríza a hovorí o nich aj OECD vo svojej správe Employmentoutlook 2022. Neobsadené pracovné miesta sú zväčša tie, ktoré sú nízko platené a majú zlé pracovné podmienky. Neobsadené pracovné miesta môžu veľmi rýchlo zaniknúť, ak začnú krachovať a zatvárať výrobu a prevádzku ďalšie firmy. A konečne treba naštartovať systém celoživotného vzdelávania, ktorý na Slovensku jeden z najhorších v EÚ, vďaka čomu nevieme generovať flexibilných a dobre uplatniteľných ľudí.
Dlhodobo zastávate názor, že pokiaľ budú platy slovenských zamestnancov na vysokej úrovni, pomôže to nielen štátu ako takému, ale aj samotným zamestnávateľom, ktorým v dôsledku nárastu spotreby, stúpnu ich zisky. Ako je možné, že väčšina z nich si dodnes neuvedomuje túto objektívnu skutočnosť?
Lebo všetci si sebecky sledujú len svoj vlastný krátkodobý záujem. Je im bližšia košeľa ako kabát. Vyšší zisk dnes je im prednejší, ako investovať do ľudí a čakať na ešte vyšší zisk v budúcnosti.Vôbec si neuvedomujeme, že dobre nám bude, keď nám bude všetkým dobre, nie zopár privilegovaným.
Otázka na záver. Ako vnímate budúcnosť slovenského pracovného trhu v strednodobom a dlhodobom horizonte?
Ak viac menej bez zásadných strát prekonáme túto krízu, tak treba povedať, že za posledné roky sa nám ekonomika rozbehla, firmy stále niekoho hľadajú a nie je také ťažké sa zamestnať. Čo je ťažké, je nájsť kvalitných a šikovných zamestnancov a dobre platené pracovné miesta. Preto veľmi záleží od toho, či štát bude plniť svoje úlohy a namiesto samospádneho „fungovania“ bude riešiť hospodársku politiku v tom zmysle, že by sme si ako krajina mali určiť nejaké smerovanie, kam sa chceme posunúť a aké stratégie, nástroje a metódy na to využijeme. Alebo necháme všetko na trh a zbožne budeme dúfať, že nás zo všetkého vytiahnu priame zahraničné investície. Firmy teraz veľmi zápolia s hľadaním kvalitných ľudí, lebo nájsť niekoho erudovaného a ešte aj s pozitívnym prístupom k práci nie je dnes vôbec jednoduché. Na druhej strane je to ale konkurenčná výhoda pre uchádzačov. Stačí mať tieto kvality a ľahko zvýšte svoje šance oproti ostatným o získanie pracovného miesta. Zároveň sa ukazuje, že remeslo má zlaté dno a kto chce nasledovať takúto kariéru, si môže veľmi pekne zarobiť a uplatniť sa. Druhá otázka sú práva zamestnancov a zaobchádzanie s nimi zo strany zamestnávateľov. Potrebujeme uvedomelých zamestnancov, nie takých, čo trpia právnym bezvedomým. To je zas problém štátu, ktorý musí zreformovať inšpektoráty a problém odborov, ktoré musia robiť osvetu a organizovať ľudí. Keď sa odbory v pracovnoprávnej osvete rozbehnú vrátane nášho združenia, môžeme na pracovnom trhu o pár rokov fungovať v úplne inej kvalite.
Zhováral sa: Matej Mindár
