Rozhovor so slovenskou spisovateľkou Margitou Ivaničkovou

Slovenská spisovateľka, poetka, autorka kníh pre deti, autorka recenzií, reportáže, kultúrno-politických článkov a organizátorka kultúrneho života pochádzajúca z Trenčína, Margita Ivaničková, vyštudovala Vysokú školu ekonomickú. Polovicu aktívnych rokov v zamestnaní pracovala ako učiteľka na strednej škole, druhú polovicu ako redaktorka denníka Slov. republika, v Slovenských národných novinách, viedla internetový časopis Matice slovenskej Slovakia In pre zahraničných Slovákov ;od r. 2002 ako pracovníčka mediálneho odboru Kancelárie prezidenta SR v Bratislave. 

Je členkou Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov a aktuálne spolupracuje na časopise Literárna studňa, ktorý vychádza v rámci trenčianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov. Svoje prvé verše písala do Slovenských národných novín, Literárneho týždenníka, Slovenských pohľadov a Dotykov. Debutovala zbierkou Všetkým dňom stvorenia (1995), pokračovala dielom Fotosyndcéra (2002)- prémia za literárnu tvorbu Literárneho fondu, a knihami Aj v rozprávke je to tak (1996), Pyžamkáči (2003), Kamienka a Viťúz (2009). Druhú cenu jej udelil Literárny fond v r. 2001 v literárnej súťaži za pôvodný dramatický text v kategórii rozhlasových hier za hru pre mládež. Cenu Kláry Jarunkovej za literatúru pre mládež za rok 2017 získala jej kniha S troma psami za pätami: Zvieratá vedia o nás viac, ako si myslíme (2016). Deťom venovala päť rokov v podobe Joška Mrkvičku v časopise Slniečko.

V publicistike sa zameriava na literárnu recenzistiku, reportáže a kultúrnopolitickú problematiku. Bola ocenená Druhou Vianočnou cenou Matice slovenskej za rok 2000. Venovala sa aj prekladom z belgickej frankofónnej poézie. Od roku 1993 je nepretržite zakladateľkou i organizačnou a porotcovskou trvalkou v literárnej súťaži Jozefa Braneckého  „Studňa sa tajne s dažďom zhovára.“  

1. Pozdravujem Vás, hneď v úvode musím oceniť vašu činorodosť v oblasti kultúry. Ste mimoriadne tvorivá a predovšetkým sa snažíte oživiť literárnu kultúru v regióne, čoho dôkazom je aj vydanie periodika Literárna studňa. Časopis som si prelistoval a je mimoriadne kvalitný tak po grafickej, ako aj obsahovej stránke až presahuje rozmer regionálneho periodika. Mohli by ste nám na úvod povedať viac o tomto periodiku? Ako vzniklo? Čo všetko v ňom čitateľ nájde a aké máte ďalšie ambície s týmto periodikom?

Prvotná myšlienka na založenie takéhoto druhu časopisu patrí nášmu činorodému literárnemu kolegovi zo Spolku slovenských spisovateľov Štefanovi Gardoňovi, ktorý žije a tvorí v Ladcoch. On je iniciátorom i hnacím motorom takýchto aktivít. Múdro postrehol, že priestoru pre kultivované tvorivé materiály je málo a kultivovaných a tvorivých ľudí (a to nielen v oblasti literatúry) je veľa. Odporcovia by hneď mohli začať namietať, že prečo takýto formát neumiestniť iba na internet.  Viete, to je asi taký rozdiel ako medzi SMS-správou a osobne, rukou napísaným listom. Virtuálne dáta sa nenávratne prepadajú do zabudnutia. Ale naozajstný časopis zostáva a zachováva naše stopy kultúrneho posolstva. 

Takže Štefan Gardoň (píše, spieva i maľuje) vymyslel, zabezpečil a zabezpečuje všetky manažérske činnosti, popri tom. Ibaže nepredpokladal, že budú také náročné a že byrokracia má nachystaných premnoho polien, ktoré treba takýmto iniciatívam nahádzať pod nohy. Nuž, ale on sa nedá a tak vybavuje, zháňa, vypisuje, žiada, prosí dovtedy, kým sa všetko nepodarí. Je to ale beh na dlhé trate a hlavne o nervy a o financie. 

Čitateľ v Literárnej studni nájde všetky literárne žánre – rozhovor, publicistiku, reportáže, profily, medailóny, poéziu, rozprávku ,fejtón, povesť, ale aj  karikatúru, či profil autorov výtvarného umenia, ľudových tvorcov, či súborov atď.  Predovšetkým chce byť časopis platformou aj pre ukážky tvorby laureátov literárnych súťaží.  Bude prinášať informácie o všetkom zaujímavom a kultúrne hodnotnom, čo nikdy nedostane priestor v našich mainstreamových médiách. Podotýkam, že stopku v našom periodiku majú všetci autori, ktorí sa vezú na deštruktívnej a dekadentnej vlne, ktorú ani nemožno nazvať kultúrou.   

2. Ste autorka niekoľkých básnických zbierok. Čo pre vás znamená poézia, aký v nej vidíte zmysel a čo je cieľom vašej tvorby. Vyberte pre našich čitateľov jednu z vašich básní, ktorú považujete za najobľúbenejšiu.

Zmysel poézie? Budem stručná, pretože úvah na túto tému je nekonečne veľa a pre každého je poézia iným vesmírom, ktorého sa túži dotknúť. Elias Canetti to povedal za mňa: „Poézia, to sú nenaplnené dobrodružstvá Boha.“ Nemám čo dodať.

Najobľúbenejšia báseň? Otázka z radu tých, že ktoré vaše dieťa máte najradšej. Tautologická odpoveď je fakticky nezodpovedateľná, ale dačo uviesť musím ☺

Veľkonočný odkaz

Keby si ku nám prišiel dnes –

podobný ľuďom – ako vtedy,

nájdeš dohola vyrúbaný les

a horu novej trendy-biedy

Keby si ku nám prišiel dnes 

bez dlhých vlasov, v módnom outfite,

nájdeš tu duše hore bez

a telá k obrazovke pribité.

Keby si ku nám prišiel dnes 

rozčesať naše zauzlené dredy,

štekol by po tebe máloktorý pes.

Vyhnali by Ťa znova. Ako vtedy.

Na koho to slovo padne ?  

Kto modré klbko hadov rozmotá? 

Smrť krížom už znie ľuďom fádne. 

Celá Zem je dnes, Pane, 

Tvoja Golgota. 

3. Kto sú vaše hlavné spisovateľské vzory a čím vás inšpirujú?

Hovoriť o vzoroch je veľmi šmykľavá podlaha. Najhoršie, čo sa môže spisovateľovi pritrafiť je snaha podobať sa nejakému vzoru. To si môžu dovoliť adolescenti pri napodobňovaní svojich idolov, ale literát musí ísť svojou cestou, vlastným štýlom. Inak by bol iba plagiátor a takých máme dosť v parlamente. 

S úctou, obdivom a rešpektom pristupujem k spisovateľom, ktorí dokážu vytvoriť dobrodružstvo myšlienky, hlbokú reflexiu nášho kľukatého bytia. Vymenovať ich by bolo počítaním schodov do neba, ale mojím favoritom je Antoine de Saint Exupéry, alebo Viliam Saroyan, alebo Peter Jaroš, alebo Jan Skácel,alebo František Švantner,  alebo Michelangelo (áno, aj spisovateľ), Dante Alighieri, Pavel Alexandrovič Florenskij, Vladimír Solovjov, Michail Bulgakov, Oswald Spengler, Ján Švantner, Viliam Turčány, alebo – prepáčte, na tomto priestore je to naozaj nevymenovateľný zástup autorov.  

4. Píšete tiež literatúru pre deti. Ako ste sa dostali k tomuto druhu tvorby a čo sa Vám v tejto oblasti najviac podarilo?

Veľmi jednoducho. Mám vlastné deti a tie už majú tiež vlastné deti, teda moje vnúčatá. Detstvo je krajina zázračna, ktorej zázračnosť ma nikdy neprestane napĺňať úžasom. Je to tajomný, čistý svet s explozívnou fantáziou, akýsi rezervoár prvej pomoci ako žiť, keď sa už ľudstvo načisto pomätie. Takže moje knižky pre deti sú nepatrným pokusom o splácanie obrovského dlhu, ktorý máme voči deťom. 

Neviem, čo sa mi najviac podarilo, to by museli povedať deti, ktorým sa na besedách páčia aj Pyžamkáči, aj aj Kamienka a Viťúz, aj S tromi psami za pätami – v prípade tejto knižky vidím na deťoch istý smútok, že hlavný hrdina neskončí ako neohrozený víťaz. Skončí ako tak sa spamätajúc zo svojej závislosti na mobile, ale cestu z nej má ešte dlhú. Som preto rada, že sa mi podarilo aspoň hravou formou upozorniť na fenomén, ktorý plazivo a vytrvalo ničí svet našich detí. Kto za to môže? Nuž, keď vidím ako matka ide do smeny, berie so sebou dvojročné dieťa a aby v práci nejako tých 8 hodín prežili, tak maličkej vrazí do ruky mobil a pustí kreslené rozprávky. Nech neotravuje. Nuž, nesťažujme sa na generačnú priepasť, ktorú dospeláci tak vytrvalo prehlbujú.  

5. Venujete sa tiež reportážam, recenzovaniu a kultúrno-politickej reportáži. Načo sa najviac sústredíte a kde si môžu čitatelia vaše texty prečítať? Ktoré knihy vás naposledy najviac zaujali?

Sústreďujem sa predovšetkým na to, aby som prispela k učlovečeniu nášho jestvovania. V tomto zábleskovom okamihu života, ktorý máme k dispozícii si vieme nekonečne ubližovať. Je to pre mňa veľký paradox i výzva svojou troškou odtieňiť tsunami zla, ktoré si robí svoju robotu. Ale ani tí druhí by nemali mlčať. Jestvuje napríklad portál priestornet.com, je tu Literárny týždenník, Literárna studňa, Slovenské pohľady, Dotyky… Najviac ma baví, ale aj zamestnáva už rovných tridsať  rokov celoslovenská literárna súťaž Jozefa Braneckého, ale aj rozvíjajúce sa nové literárne súťaže – napríklad Spod Košeckého hradu. V týchto prípadoch treba prečítať, vyhodnotiť stovky strán rozmanitých textov (organizačné peripetie ani nespomínam), zostaviť zborník a aj k týmto aktivitám voľačo napísať, vyhľadať osobnosti na rozhovor, získať témy a materiál do nového časopisu…nuž, dosť práce aj na niekoľko životov. Ak zoberiem do úvahy fakt, že členovia odbočky SSS za hodnotené obdobie od snemu po snem zorganizovali a zabezpečili len v rámci Trenčianskeho kraja 234 podujatí, tak ma neprekvapuje mediálne ticho našich vulgárnych médií. V dehumanizácii a ohlupovaní jednoducho prekážame…

Zaujímavé prečítané knihy ostatných dní? Opäť otázka z tých najťažších. Vydavateľstvu SSS sa podarila bravúrna šnúra vydaní titulov ruského autora Viktora Pelevina. Najnovšie som si s chuťou nepospala pri čerstvom titule Omon Ra. Z úplne inej literárnej sféry je tvorba Štěpána Smolena, napríklad titul Cesta na Západ. Po nej sa zaspáva naozaj ťažko. S radosťou ( a opäť s nedostatkom spánku) som práve teraz zhltla knihu teoretického fyzika Samuela Kováčika-Obyčajné zázraky.  Nassim Nicholas Taleb je autor titulov rozhodne nie na jedno prečítanie. Nielen objemom, ale výpoveďou. Je veľmi zaujímavé porovnanie jeho odborných postojov s dávnejšími futurologickými víziami Francisa Fukuyamu v jeho Konci dejín a poslednom človeku…

6. Aké máte najnovšie literárne plány?

Literárne plány neprezrádzam. Čo keby náhodou nevyšli? Je to poézia a ešte som veľa dlžná deťom. Veď mám štyri vnúčatá a tie, kým sa naučia čítať, chcem si ich užiť naplno v živej radosti. 

7.  Ste taktiež členka Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov. V čom vidíte hlavnú úlohu spolku, ktorý združuje spisovateľov?

Použijem toľko hanenú floskulu, aby spisovatelia boli naozaj svedomím národa. Výpoveď by bola opäť na niekoľko knižníc. Vidíme ako sa totalitný valec zúrivo usiluje – a to od čias Veľkej francúzskej revolúcie – zlikvidovať všetko, čo spája: národ, rodinu, vieru, kultúru, komunitu. Tam je naše spisovateľské miesto.

8. Ak by ste si mali vybrať jediného autora a jedinú knihu, ktorá vás najviac inšpirovala, ktorá by to bola?

Pre mňa extrémna, ťažko zodpovedateľná otázka.

Biblia a na ďalšom póle báseň Anaïs Io:

Džin

obopínajúci

fľašu s človekom

9. Čo by ste na záver odkázala našim čitateľom?

Že ich mám veľmi rada. Aby sa nevyhýbali kritickému mysleniu hľadaním výhovoriek na nedostatok času. Času máme presne toľko, koľko ho má ľudstvo k dispozícii. Aby ho podľa toho aj využili a nemárnili. Aby si boli vedomí toho, že všetci sa budeme raz za všetko zodpovedať. Pred kým? Pomenovaní má veľa – Veľký Architekt, egregor, atď. atď. Ja ho volám Stvoriteľ. 

Rozhovor pripravil Lukáš Perný