Petr Drulák – Jan Keller – Matěj Stropnický – Ilona Švihlíková (eds.)

Budoucnost levice bez liberalismu

Praha : Masarykova demokratická akacemie, z. s., 2021, 1. vyd., 132 s.

Kniha Budoucnost levice bez liberalismu reaguje na krízu dôvery medzi občianskou verejnosťou a politickými elitami.Zaoberá sa obsahovým zameraním súčasnej ľavice.Analyzuje príčiny poklesu jej voličskej podpory v Európe,dôvody odlivu časti voličov k rôznym protestným alebo nacionálno-populistickým stranám a identifikuje tematické okruhy, ktoré by mala politická ľavica rozpracovať a realizovať ako svoje hodnotovo-programové priority.

Knižný text  vznikol pred voľbami do Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky, no ešte aktuálnejším sa stal po zverejnení výsledkov týchto volieb. Publikácia sa zaoberá otázkou, čo sa stalo s ľavicou a načrtla tézy, ktoré by mali viesť k spravodlivejšiemu modelu spoločenských vzťahov. Podstatnú časť knihy tvorí  pätnásť autorských textov.  Ich tvorcovia patria medzi významné autority v českom intelektuálnom prostredí, predovšetkým z ľavicového spektra.

V časti s názvom Teze za spravedlivou společnost sú uvedené základné východiská a tematické okruhy, ktoré sú podľa autorov relevantné pre ľavicovú politiku. Formulujú návrhy a priority, ktoré by mali byť vlastné pre  súčasné ľavicové politické hnutie: „Ľavica sa od konca šesťdesiatych rokov zameriava na politizáciu rodiny, sexuality či rad spoločenských otázok. To ju iba oslabuje, štiepi a odvádza od podstatných tém, akými sú naopak dôstojnosť práce, spravodlivé prerozdeľovanie, ochrana prírody či medzinárodný mier.“ (s. 17)

Politológ Oskar Krejčí v stati s názvom Levice pro všední den upozorňuje, že pre ľavicové myslenie bolo vlastné formulovanie dlhodobých a komplexných cieľov, pričom súčasnej ľavici chýba odvaha formulovať radikálne požiadavky systémových zmien.O. Krejčí stroho konštatuje: „Ideová kríza vedie k tomu, že ľavicové hnutie zamenilo predstavu o zásadnej zmene spoločenského usporiadania za dočasné rozpočtové priority a okamžité pozície jednotlivcov vo vláde či vo vedení parlamentu.“ (s. 34)

            Ako uvádzajú autori„Téz“publikovaných na začiatku knižného diela, ľavica samusí zasadzovať za práva spoločenskej väčšiny, ktorá žije z práce. Vytvárať pre ňu lepšie životné podmienky. Demokratizovať ekonomické vzťahy. Klásť dôraz na progresívne zdaňovanie a prevzatie verejnej kontroly nad strategickou infraštruktúrou. Štát musí byť schopný rozhodovať o zásadných národohospodárskych otázkach. Pokiaľ ide o odvrátenie klimatickej hrozby, autori upozorňujú na potrebu citlivo zvážiť reálny vplyv „zelených riešení“ na ochranu prírody, ako aj ich sociálne dopady na sociálne zraniteľné vrstvy obyvateľstva. 

            Ekonómka Ilona Švihlíková upozorňuje, že na rozdiel od minulosti v súčasnom kapitalistickom systéme rozhodujúcu úlohu nezohráva zisk, ale renta. Ako uvádza v texte s názvom Ekonomická suverenita a obnova demokratické legitimity, renta sa prejavuje parazitovaním na verejných zdrojoch, nárastom trhovej koncentrácie, či tvorbe legislatívnych predpisov podľa požiadaviek záujmových skupín. Výsledkom sú privilégiá pre úzky okruh osôb, pričom daňové bremeno sa presúva na nižšie sociálne vrstvy.

            Východisko z tejto situácie vidí,okrem iného, vo väčšom zdaňovaní kapitálu, najmä finančného, vyzýva však na opatrnosť pri zavádzaní digitálnej dane, keďže v tomto segmente operujú „dobývači renty“, pričom ich zdanenie konzervuje vytvorenú štruktúru ekonomických vzťahov. I. Švihlíková volá po vyššom zdanení firiem, ktoré odvážajú zisk (dividendy) do zahraničia, naopak, daňovo zvýhodnené by mohli byť firmy, ktoré zisk ponechávajú v domácej ekonomike.Dôležitým faktorom vývoja ekonomiky, ako aj miezd predstavuje vlastníctvo podnikov.

            Sociológ Jan Keller v stati Je možná konzervativní levice? upozorňuje, ľavica by mala dokázať prepojiť sociálne otázky s kultúrnym dedičstvom, keďže moderná spoločnosť funguje vďaka prežívaniu tradičných hodnôt a inštitúcií. J. Keller uvádza: „Po vzore ekologického myslenia by mal ľavicový konzervativizmus oživiť rešpekt k limitom rastu, naučiť sa byť ostražitý voči rizikám inovácií, ktoré môžu viac poškodzovať ako prospievať, a získať zdravý skepticizmus ohľadne toxických splodín pokroku.“ (s. 57)

            Politológ Petr Drulák v texte s názvom Obnovit solidaritu poukázal na význam solidarity, ktorá je predpokladom existencie ľudskej spoločnosti. Solidarita je však ohrozená transnacionalizáciou práva a trhov, čo vyhovuje veľkokapitálu, lebo spoločnosť stráca svoju inštitucionálnu ochranu.To vedie k relativizácii hraníc, daní a regulácií, ktoré boli kedysi prejavom demokratickej zvrchovanosti. Do tohto scenára zapadá podpora migrácie, ktorá vyhovuje kapitálu, keďže takýmto spôsobom môže získať lacnú pracovnú silu a udržiavať nízke mzdy.

            Novinár a politik Matěj Stropnický v texte Proti svobodě postavit spravedlnost otvára polemickú rozpravu o príslušných kategóriách slobody a spravodlivosti a politickú teóriu konfrontuje s reálnymi podmienkami verejného života. Konštatuje, že fundament ľavicového programu si elity nikde neosvojili: „Spočíva v socioekonomickej spravodlivosti – nie rovnosti, ktorá je utópiou, a je dôležité to odlišovať. Cieľom ľavice má byť cestu k tejto väčšej spravodlivosti ponúknuť spoločnosti.“ (s. 83)

            Filozof Michael Hauser v časti s názvom Politika pevných identit analyzoval základné rozdiely medzi systémovou a antisystémovou ľavicou. Pri interpretácii súčasnej doby, respektíve jej vývojového štádia vychádza z filozofických náhľadov Alaina Badioua. Hlbšie sa zaoberá koncepciou špecifickej československej cesty k socializmu, ktorú poníma v kontexte prvomájovej manifestácie konanej v roku 2018 a obdobím pražskej jari 1968. V súvislosti s touto cestou autor uvádza, že: „…spájala univerzalitu idey komunizmu a jedinečnosť národného spoločenstva.“(s. 108)

            Historik Stanislav Holubec v stati K čemu se má levice hlásit v dějinách? poukázal na podiel ľavice v boji s fašizmom. Zároveň spochybňuje antikomunistický naratív o dvoch totalitách (nacistickej a komunistickej), pričom – ako uvádza v súvislosti so sovietskym modelom socializmu: „Ani v najrepresívnejších obdobiach ale nebola miera tamojšieho násilia porovnateľná s genocídnou podstatou nacizmu.“(s. 121) Pokiaľ ide o budúcnosť, ľavicu ako politický smer je potrebné znovu premyslieť a utvárať. Identity obnovenej ľavice by pritom nemala prehliadať racionalizmus a európsku osvietenskú tradíciu.

Diagnostika súčasného stavu aj návrhy riešení sú obsiahnuté v celej sérii brilantných textov. Projektový manažér Michal Ševčík v texte Národní stát a ekonomická demokracie upriamuje pozornosť na zamestnaneckú samosprávu, družstevnícto a ekonomickú demokraciu. Právnik Jaromír Hořák v časti s názvom Konzervativní levice a její rivalové poukazuje, že ľavica by mala opustiť hegemóniu pravicového diskurzu a otvoriť tému znárodňovania dôležitých služieb, prírodných zdrojov alebo technických monopolov.Historik a etnológ Adam Votruba v stati Problém demokracie v době „velkého vyvlastnění“píše o tom, že dnešní socialisti by sa mali vrátiť k tradícii radikálnych demokratov a presadzovať väčšiu participáciu občanov na verejných záležitostiach.Historička a publicistka Veronika Sušová-Salminen sa v časti Populismus jako volání po záchraně demokracie zamýšľa na využívaním populistických prvkov v ľavicovej politike, zároveň však varuje pred demagógiou. Filozof Petr Kužel v časti Proti liberalismu i konservatismu za obnovu levice poukazuje na to, že „kultúrne vojny“ nie sú skutočnou radikálnou agendou, pričom ľavica by mala skôr obnoviť svoje plebejské spojenectvo s neprivilegovanými ľuďmi, ktorí sú najviac postihnutí ekonomickou nerovnosťou.Právnik Petr Kužvart v texteKde hledat politické spojence analyzuje príčiny vzniku nových politických subjektov na ľavej strane politického spektra a vyvodzuje z toho isté závery pre obsahové zameranie moderného socializmu. Umelec a pedagóg Dominik Forman v časti Levice v pasti systémové konformity upozorňuje na problém pracujúcej chudoby, ktorá je prehliadaná oficiálnymi inštitúciami. Zároveň píše o tom, že proti liberálnej ľavici je potrebné postaviť socialistickú ľavicu, ktorá sa zbaví konzervatívnej nálepky.

Súbor textov uzatvára spisovateľ, novinár a literárny prekladateľ Martin Daneš. V stati s názvom Žluté vesty zvoní umíráček francouzským oligarchům odkrýva pozadie francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a verne opisuje spoločensko-politickú situáciu vo Francúzsku počas výkonu jeho mandátu.Tento príspevok by si mal prečítať každý, kto si z nejakého dôvodu robí ilúzie o tomto produkte politického marketingu s výrazne autoritatívnymi sklonmi, ktorý – ako  konštatuje M. Daneš: „… usilovne napĺňa plány svojich chlebodarcov.“(s. 127)

            Kniha Budoucnost levice bez liberalismu je mimoriadne inšpiratívnym materiálom, ktorý je významný nielen z hľadiska teoretického vymedzenia sociálno-politickej doktríny socializmu, ale má potenciál vplývať na obsah verejných politík realizovaných ľavicovo orientovanými politickými stranami a hnutiami. Zároveň odkryl určité rozdelenie ľavice na jej „rustikálnu“ a progresívnu časť. Predložená kniha tak po voľbách do Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky nadobudol aj iné – nové konotácie.

Politik Michal Šmarda v komentári s názvom Budoucnost ČSSD? Jedině jako demokratická levice bez nacionalismu, ktorý bol 15. októbra 2021 uverejnený v Deníku Referendumu viedol, že v súbore textov Budoucnost levice bez liberalismu sa jeho autori „…snažia o teoretické zdôvodnenie oprávnenosti spolupráce s nacionalistami, komunistami a oligarchami. Vidia v nej budúcnosť ľavice a striktne odmietajú spoluprácu s progresívnymi a liberálnymi stredoľavými subjektami.“Autor komentára, okrem iného, píše o falošnej dileme, ktorú táto kniha ponúka – ľavica má na výber alebo hodnoty liberálnej demokracie alebo hodnoty sociálnej spravodlivosti. V kontexte výsledkov tohtoročných volieb sa vyjadril v tom zmysle, že ľudia chceli skôr ľavicu bez nacionalizmu a komunizmu ako bez liberalizmu.

S objektívnym odstupom treba povedať, že spájanie autorov knižného diela s obhajobou akejsi spolupráce s nacionalista mi je preexponované. Národný štát vnímajú ako prirodzený organizačný útvar, v rámci ktorého je možné uskutočňovať potrebné zmeny. Jedným zo spoločných východísk, ktoré je vlastné tvorcom knihy, predstavuje zreteľné odmietnutie vplyvu oligarchie na politiku a spoločnosť. Zmyslom publikácie  bolou priamiť pozornosť ľavice k podstatným – teda sociálnym a ekonomickým témam, ktoré sa bytostne dotýkajú každého človeka bez ohľadu na jeho pohlavie, národnosť alebo sexuálnu orientáciu. Autori pritom nemajú na všetky témy alebo riešenia bezvýhradne rovnaký názor.

Pokiaľ ide o volebné výsledky politických strán ako ČSSD alebo KSČM, príčinu ich neúspechu treba hľadať v dlhodobom pôsobení týchto politických subjektov a najmä v podpore (ČSSD) alebo tolerovaní (KSČM) vlády Andreja Babiša. Úbytok popularity tradičných strán a hnutí je napokon jedným z prejavov prehlbovania nedôvery medzi elektorátom a politickou mocou, na ktorú úspešne reagujú politické sily bez minulosti, protestné strany, prípadne rôzne nacionálno-populistické zoskupenia.

Obnovená alebo tradičná ľavica by nemala s liberalizmom bojovať tak, že zamietne i to pozitívne, ktoré s ním bolo spojené v určitých fázach jeho vývoja, ale ho prekonať. To znamená ponúknuť verejnosti reálne napĺňanie sociálnych práv, bez ktorých nie je možné ani skutočné naplnenie ľudských a občianskych práv. Nedá sa povedať, že by ostatné výsledky volieb v Českej republike preukázali, že ľudia si želajú skôr liberálnu ľavicu, lebo žiadny z politických subjektov, ktorý získal zastúpenie v Poslaneckej snemovni Parlamentu ČR sa k politickej ľavici jednoducho nehlási.

Voči knižnému textu možno formulovať rôzne výhrady. Napríklad, nezáujem o bližšie rozpracovanie problematiky nepodmieneného základného príjmu a pomerne jednoznačné odmietnutie tohto nástroja. Otázne je i to, či by sa majetkové dane v konečnom dôsledku neobrátili aj proti nižším a tiež upadajúcim stredným vrstvám. V žiadnom prípade však knihe Budoucnost levice bez liberalismu  nemožno uprieť snahu o úprimné hľadanie východísk z nepriaznivého stavu, v ktorom sa ocitla nielen (európska) ľavica, ale prakticky celá spoločnosť.

Úpadok politickej ľavice je spôsobený tým, že v posledných desaťročiach nedokázala obhajovať záujmy svojich potencionálnych voličov. A namiesto systémových riešení sa začlenila do služieb kapitálu. Kniha Budoucnost levice bez liberalismu by sa v tomto kontexte nemala chápať ako uzatvorenie diskusie, ale ako hodnotový aparát pri hľadaní zásadných riešení celospoločenských problémov. Táto úloha je o to naliehavejšia v čase, v ktorom dramatické turbulencie prerážajú dno aj tých najhorších očakávaní a prognóz.

Marián Klenko