„História je zbierka mravoučných bájok alebo zmes rozprávaní a slávnostných táranín.“ (Friedrich Nietzsche nemecký filozof, skladateľ a básnik)
Chronológia udalostí, ktoré sprevádzali tzv. nežnú revolúciu, je slovenskej verejnosti viac-menej známa, ale pozadie faktov okolo 17. novembra je aj po desaťročiach historické tabu a jeho interpretácia je zo strany protagonistov novembra rôzna a neraz protichodná.Dodnes nikto jednoznačne nevyvrátil pochybnosti o tom, či slovenská „nežná“, alebo česká „sametová“ revolúcia bola v pravom zmysle slova revolúciou alebo prevratom založenom na odovzdaní moci vtedajšej komunistickej garnitúry disidentu, “zgrupovanému” okolo Charty 77. Prvý poprevratový prezident a ústredná osobnosť novembra Václav Havel, ako jeden z mužov od pera nechcel napísať čo len vetu o tejto novodobej histórii a odmietal akýkoľvek diskurz s historikmi. A tak nám starnúci rečníci novembrových tribún každoročneiba glosujú čiastkové udalosti a poskytujú médiám rozhovory z pozície „hrdinov revolúcie“, ktorá sa vlastne nestala.
Pol roka pred 17. novembrom sme vedeli, že jakešovsko-pezlárovský systém socializmu je neudržateľný. Už vtedy sa hovorilo o chartistovi Václavovi Havlovi, ktorý má po veľkom tresku vystriedať Husáka. To, že česká „sametová revoluce“ a slovenská nežná revolúcia mala dopredu napísaný scenár a dobre utajeného režiséra, sme sa dozvedeli až oveľa neskôr.
Bývalý disident a prvý ponovembrový prezident si užil slávy už počas života, ako prominentný väzeň aj ako osloboditeľ s aurou humanistu. Doba potrebovala hrdinu a našla ho dávno predtým, ako sa začal rúcať starý poriadok. Celú operáciu s cieľom vymodelovať z bohémskeho a nemravného dramatika symbol revolúcie riadil Pavel Tigrid, vlastným menom Pavel Schönfeld, americký občan a dôstojník CIA.
Na začiatku bola Charta 77
Tigrid vykonával svoju úlohu spoľahlivo: Vedúca skupina Charty 77 vyzbrojená kapitalistickou valutou na boj s komunistami si zvolila za lídra Václava Havla. Nebol to hocijaký disident. Vozil sa na luxusnom Mercedese, býval vo veľkom komfortnom byte na Rašínovom nábreží a užíval si svoju usadlosť Na Hrádečku, kde usporadúval bujaré disidentské večierky. Divoké pijanské a erotické zábavy, ktoré sa konali aj neskôr, v čase Havlovho prezidentovania v dome spisovateľa Jiřího Muchu na Hradčanoch, literárne opísal jeden z účastníkov, americký spisovateľ Philip Roth v novele Pražské orgie.
O pozadí zamatového prevzatia moci v Československu a hviezdnej kariére dramatika by sadali prevziať zaujímavé state zo svedectiev o tajných dohodách medzi Havlom a Rudolfom Hegenbartom, vedúcim 13. oddelenia ÚV KSČ, ako aj z materiálov signatárov Charty 77 Petra Cibulku a Jiřího Wolfa. Havlov bývalý kolega, antikomunista a politický väzeň bol neúprosným kritikom chartistickej smotánky a jej šéfa: „V bytech šlechty Charty se jídlo nakupovalo výhradně v Tuzexu! Každý svátek v těchto rodinách, narozeniny a jiné slavnosti, to vše se odbývalo v neuvěřitelných žranicích a chlastu!“ Ešte neskôr, v rokoch 2009 a 2010, publikoval tento bývalý chartista na rôznych internetových portáloch články, v ktorých opisuje bývalého disidenta a prezidenta Václava Havla ako notorického alkoholika.
Po nežnej revolúcii sa z chartistov stali hrdinovia novembrových tribún. Na Antichartu, ktorú podpísali mnohí funkcionári nielen z radov komunistov ale aj z radov ochotných hercov, sa rýchlo zabudlo – mnohí z nich sa preorientovali z jedného dňa na druhý: stali sa liberálmi a oslavovanými nositeľmi pravicovej ideológie.
Spievanky na tému „Sľúbili sme si lásku“ a „Pravda zvíťazí“ zostali nenaplneným ideálom.
Václav Havel, priemerný dramatik a intrigánsky politik sa stal prezidentom po tajnej dohode
s komunistickým predákom Mariánom Čalfom, za chrbtom OF a VPN. Pre Dubčeka, napriek jeho popularite, v scenári revolúcie nebolo primeraného miesta. Rola protagonistov bola určená iným. V jednom zo svojich prvých prejavov k ľudu Havel povedal: „Dvacet let tvrdila oficiální propaganda, že jsem nepřítel socialismu, že chci obnovit kapitalismus, že jsem ve službách světového imperialismu, od něhož přijímám tučné výslužky, že chci být majitelem různých podniků. Byly to všechno lži, protože brzy začnou vycházet knihy, z nichž bude zřejmé, kdojsem a co si myslím. Slibuji vám, že funkci prezidenta vezmu na jedno volební období, ale pak bych se chtěl věnovat práci dramatika… Žádné gigantické zdražování nebo dokonce nezaměstnanost, jak to panikáři systematicky šíří, nictakového nepřipravujeme… Již nikdy do žádného paktu nepůjdeme.“
Kto si už na to spomenie?
Havlova ponovembrová česť sa rýchlo rozplynula, všetko bolo inak. „Svätý Václav druhý“ po vypršaní mandátu neodstúpil z funkcie a druhýkrát sa stal českým prezidentom po pamätnom podvode, keď na jeho opätovné zvolenie v parlamente bolo potrebné zavrieť do basy na jeden deň (v čase voľby) rebelujúceho poslanca Miroslava Sládka. Vďaka tomu sa novembrová ikona stala prezidentom najtesnejším rozdielom hlasov. Na Václava Havla, ako na málokoho, sa vzťahujú slová piesne Karla Kryla: „… a s důstojností snoba on vymýšlel si bajky, v nich žvítězila zloba.“
Za pár rokov po nežnom prevrate sme zdiveli, kriminalita s a stala natoľko bežnou, že si bez nej nevieme predstaviť nijaké televízne správy. Inou vymoženosťou novembra sa stala divoká privatizácia. Čoskoro po veľkom nežnom prevrate sme zažili rozkrádanie spoločného majetku, s eufemistickým názvom privatizácia, po ktorej sa z večera na ráno okotila kasta milionárov a následne vznikla kasta chudobných, bezdomovcov a nezamestnaných. Po pravde, niečo sme získali a nemálo stratili. Namiesto škodoviek si môžeme kúpiť autá svetových značiek, lacnejšie televízory, tropické ovocie a získať úvery na tovary od výmyslu sveta. A najmä úvery na mnohonásobne drahšie bývanie, ktoré môžeme splácať do konca života. Štatistiky sú neúprosné: Od roku 1989 vzrástli ceny bytov 80-násobne. Za „totality“ tzv. havlovské „králikárne“ stáli 20 až 40-tisíc korún, ich dnešná cena sa však pohybuje v stovkách tisíc eur.
Koniec potravinovej sebestačnosti a liberalizmus
Hovoriť o slovenskom poľnohospodárstve je traumatizujúca téma. Naša niekdajšia sebestačnosť v potravinách zanikla v selektívnych pôdohospodárskych dotáciách Európskej únie pre zvýhodnené tzv. staré členské krajiny a znevýhodnené východoeurópske štáty, ktoré stratili šmahom ruky schopnosť konkurencie.
Smutnou výhodou pre nás je, že dovážame lacnejšie, niekedy menej kvalitné potravinárske komodity zo zahraničia. Mäso a vajcia s prímesou salmonelózy nie sú na našom trhu výnimkou. Objektívnou stránkou ponovembrového vývoja je zistenie, že sme pokročili technologicky, že sme zmodernizovali priemyslové odvetvia, že sme veľmocou vo výrobe áut cudzích značiek, že sme postavili Gabčíkovo – vodné dielo pre 21. storočie, že nakupujeme v hypermarketoch a môžeme slobodne cestovať do zahraničia bez socialistických cestovných doložiek.
Ošemetnou otázkou však zostáva naša ideologická modernizácia. Socializmus sme nahradili náboženstvom liberalizmu, devalvujúcim morálku a tradičné rodinné hodnoty, ktoré boli stáročia uholným kameňom našej kresťanskej civilizácie. Zaujímavé je niekdajšie vyjadrenie bývalého disidenta Jána Čarnogurského, ktorý vidí väčšie nebezpečenstvo v súčasnom liberalizme než v komunizme. Podľa neho liberalizmus „je horší v tom, že mieri na základné inštitúty spoločnosti, ako sú rodina, bioetické vzťahy, morálne a kultúrne hodnoty“.
Pri slávnostných prejavoch súčasných politikov k výročiu novembra sa vždy zdôrazňovala získaná sloboda prejavu. Áno, tá sloboda vyjadrovania v médiách trvala pár rokov po prevrate, ale dnes vieme, že víťazom novembra sa nestala ani pravda, ani láska, ani sloboda prejavu. Víťazom boli prachy.Progresivistická kaviarenská spoločnosť so sorosovskými mimovládkami a oligarchiou v pozadí nám diktovala v médiách čo si máme myslieť a hovoriť. Všetko, čo je mimo ich liberálnej ideológie, mimo ich politiky a dokonca ich zvrátených názorov, bolo doteraz cenzurované, proskribované a častované nadávkami.
Zmení sa po voľbách 2023 náš „nežný“ novembrový, ale chorobný ponovembrový príbeh? Zmenia sa vulgárni psychopati v slovenskej politike? Zostáva nám iba dúfať, že spoza obzoru plného morálnej devastácie a existenčných kríz zafúka čerstvý vánok.
Výborný komentár, ktorý objektívne popisuje chronológiu udalostí okolo „nežnej revolúcie“ a skutočné zámery jej aktérov. Výsledky vidíme dnes, žiaľ. Postupne vyšli na povrch skutočné charaktery a zámery tých, ktorí stáli na čele tohto podvodu na občanoch. Možno je dnes šťastie, že pamatníci týchto udalostí ešte sú nažive a i oni prispeli k dnešnej zmene v našej spoločnosti. Bude už na mladšej generácii, aby nepodľahla všetkým tým negatívnym vplyvom západného sveta a ona sa stala skutočným nositeľom morálky a tradičných hodnot našej krajiny. Možeme len naozaj dúfať, že sa stane držiteľkou rána, ktoré po vyše troch rokoch liberálneho diktátu na Slovensku svitlo.