Predvolebná cyklotúra SDKÚ má 25 rokov. Šliapanie do pedálov v roku 1998 vynieslo Mikulášovi Dzurindovi spolu so sľubom dvojnásobných platov premiérske kreslo. Pred predčasnými parlamentnými voľbami 2023 sa však náročný športový výkon SDKÚ č. 2 nezopakuje, pretože je veľmi málo cyklistov ochotných ísť do pelotónu. Jediné, čo pretekár Dzurinda divákom sľubuje, je to, že sa zúčastní 1. októbra po prebdenej volebnej noci na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach ako jediný pretekár vlastnej politickej strany Modrí.
Húževnatý politický kibic Dzurinda dokázal za krátky čas veľa. V januári
2023 spolu s Miroslavom Kollárom založil stranu Modrá koalícia, ale po vzájomných nezhodách už o desať dní z nej vystúpil a ohlásil založenie novej strany Modrí – Európske Slovensko. Nasledoval impozantný finiš: Za štyri týždne Modrí vyzbierali po uliciach 12 800 podpisov, začiatkom mája už bola strana zaregistrovaná na ministerstve vnútra a v nedeľu 15. mája sa konal v Košiciach zakladajúci kongres, na ktorom sa zúčastnilo všetkých 46 členov strany.
V obligátnom prejave pred málopočetným osadenstvom predseda Dzurinda vystúpil ako agent s teplou vodou, oznámil všehochuť svojho curriculum vitae: „Som kresťanský demokrat, liberál, konzervatívec a ľudovec.“ Potom uviedol stranícke posolstvo: „Rozhodli sme sa vystúpiť z komfortnej zóny a ideme do toho politického bojiska, chceme prispieť k pozitívnej zmene.“ Podľa neho strana vznikla ako projekt na dlhé roky, ktorý sa chce etablovať a presadzovať politiku európskej ľudovej strany.“ Vyslovil aj zaujímavú sentenciu: „Nereprezentujeme hrozbu recidívy, nenesieme zodpovednosť za veľký chaos.“
Bolo to čosi ako odháňanie diabla recidívy a chaosu z jeho minulých vlád, ktoré slovenskú chudobu doteraz mátajú v zlých snoch.
Programové priority, s ktorými sa chystá Dzurindovo zoskupenie uspieť v predčasných parlamentných voľbách, sú otrepané tézy: bojovať proti Putinovi, aj proti drastickému zvyšovaniu cien, zreformovať zdravotníctvo, školstvo, nepodliehať dezinformáciám, Slovensko jasne prihlásiť k západnej Európe. Naozaj „originálne myšlienky“ vypísané z čítanky každého priemerného pravicového liberála.
Dzurinda v prejave na ustanovujúcom kongrese ešte vyhlásil, že chce zabrániť návratu postboľševikov, ktorých v mladosti s nadšením vítal básňou Víťazný február:
„Za to, že neviem, čo zrada, klam,
že život to je pre mňa dar,
nie utrpenie, klamstvo, mar,
vďaka ti, slávny Február!“
K básnickému črievku mladého Mikuláša zo Spišského Štvrtka treba prirátať
aj jeho lyrizovanú spomienku v almanachu Mladosť: „A veru, nie je tomu tak dávno, čo pracujúci človek, milujúci svoju vlasť, musel bdieť, aby sa naša domovina neodklonila od správneho smeru. Bola to tvrdá, ale slávna skúška. Skúška vo februári roku 1948.“
V študentských časoch sme mnohí písali zaľúbené verše a mikropoviedky, ale toto bola iná poetika, toto bola slovesná tvorba mladého „šprta“ a budovateľa komunizmu. Nemajme mu to za zlé, veď názory sa menia zmenou režimov a vývojom myslenia. To len nátura a neprekonateľná túžba vládnuť zostáva v hlavách pokorených alfa samcov.
Na „modrom“ kongrese sa zúčastnili len dvaja ľudia zo starej partičky: Milan Hort ako najvytrvalejší člen SDKÚ-DS a siamské dvojča Mikuláša Dzurindu, poradca prezidentky Čaputovej Ivan Mikloš. Keď tento liberálny ekonóm odchádzal z politickej scény po prehratých voľbách, zanechal po sebe mimoriadne zlú vizitku. Deficit štátneho rozpočtu sa za tri mesiace v roku 2012 vyšplhal na 1,16 miliardy eur najmä v dôsledku nefunkčného daňového systému a daňových strát. Ivan Mikloš, ktorý si vždy zakladal na povesti skvelého teoretického makroekonóma, doma načisto zlyhal ako praktik.
Ľudia ako on sa vždy usilovali vysvetliť periodické materiálne krízy rôznymi mechanizmami všemocného trhu, pomenúvali iba vonkajšie javy týchto procesov, nevedeli alebo nechceli odhaliť ich vnútornú podstatu. Hovorili iba okrajovo o nožnicovom paradoxe, že v dôsledku kríz bohatí ešte viac bohatnú a chudobní ešte viac chudobnejú. Inými slovami, tí, čo produkujú hodnoty, nesú najväčšie bremeno krízy, ktorú nezavinili, a tí, čo vyprodukovali svoj enormne vysoký príjem z ničoho a bez pridanej hodnoty, stoja na vrchole spoločenskej pyramídy.
Naomi Kleinová, podľa vysokého IQ jedna z najbystrejších žien na svete, vydala objemnú knihu o praktikách nemorálnej kapitalistickej mašinérie s názvom Šoková doktrína s podtitulom Rozvoj katastrofálneho kapitalizmu. V našich podmienkach by jej myšlienky potvrdil nedoriešený spis Gorila, ktorý ukázal tri desaťročia klamanému národu podstatu privatizácie štátneho majetku. Celé roky finanční experti typu Ivana Mikloša a jeho tútora Mikuláša Dzurindu vtĺkali do slovenských hláv svoju „nespochybniteľnú“ pravdu, že privatizácia je liek na kolabujúce štátne firmy vrátane strategických podnikov.
Veď či sme neštrngali kľúčmi na námestiach, aby sa po nežnom politickom prevrate urýchlil aj majetkový prevrat? Prvý, kto zdvihol moc z ulice a spustil na Slovensku tzv. malú privatizáciu, bol minister pre správu a privatizáciu národného majetku Ivan Mikloš. Odvtedy ruvačka o majetok a zlodejský ošiaľ pretrvali do dnešných dní. Štát prišiel o stovky miliárd korún, o sumu, ktorú už nikto nikdy presne nevyčísli.
Príbehy, o ktorých sme doteraz hovorili v politickom chorobopise dvoch vlád Mikuláša Dzurindu, nie sú uceleným súpisom všetkých podozrivých kšeftov, tendrov, privatizácií, korupčných káuz a politických škandálov. Mnoho udalostí poznačil zub času, po mnohých zostala len nepríjemná pachuť, niektoré rezonujú vo verejnosti dodnes a zostávajú nevyšetrené a nepotrestané ako napríklad financovanie Dzurindovej strany SDKÚ a najmä škandál storočia s tvárou ľudoopa. Popri týchto megakauzách sa menšie kauzy môžu javiť len ako sprievodné chyby nášho rýchleho vývoja k „demokracii,“ hoci sú rovnako nebezpečné a amorálne.
Spomenie si ešte niekto na tender na výber poradcu predaja Slovenských telekomunikácií? Podmienky tendra zvýhodňovali jednu spoločnosť pred druhou, čím porušovali Obchodný zákonník. Gabriel Palacka a štátny tajomník František Kurej odstúpili kvôli tomu z funkcií, ale všetko sa zamietlo pod koberec. Náš známy Gabo, vtedajší minister dopravy Gabriel Palacka, zrušil tender na tretieho mobilného operátora a hoci išlo o podozrenie z korupčného správania, orgány činné v trestnom konaní nič nevideli. Dalo by sa ešte hovoriť o skrytom predaji Priemyselnej banky a ovládnutí akcií VSŽ, o veľkých daňových únikoch, ktoré zaznamenala Slovenské informačná služba pri operáciách s minerálnymi olejmi, o tunelovaní Štátnych hmotných rezerv, o kauze finančnej skupiny Slávia Capital, v ktorej figurovali v prvej vláde Mikuláša Dzurindu minister hospodárstva Ľudovít Černák a ministerka financií Brigita Schmögnerová prezývaná Brutálna Brigita.
Sme ekonomicky okupovanou krajinou, keď takmer 95 percent výrobnej základne je v rukách nadnárodných spoločností, ktoré nás zbavili takmer celého národného hospodárstva. V oblasti finančníctva je situácia ešte horšia: až 97 percent bankovníctva je v cudzích rukách. Nadnárodné spoločnosti pôsobiace u nás si ročne odnášajú zhruba 100miliárd nezdaneného zisku. Zdravotníctvo kolabuje, nie sú peniaze na školstvo a infraštruktúru.
Globálny kapitalizmus potrebuje pre svoje prežitie obsadiť nové teritóriá, nové prírodné zdroje aj lacné ľudské zdroje. Osvedčený spôsob ľudského rodu ako sa zmocniť koristi, ako sa zmocniť nových teritórií, ako dosiahnuť vyšší ekonomický efekt a vyššie zisky, je vojna. Po dvoch zničujúcich vojnových kataklizmách v 20. storočí je globálna mocenská mašinéria 21. storočia pripravená vrhnúť svet do ďalšej katastrofy. Schvaľovanie „humanitárneho bombardovania Juhoslávie“, to bola len dzurindovská ouvertúra slovenských vojenských kontingentov v Kosove, Iraku, Afganistane a našej účasti v aktuálnom vojenskom konflikte na Ukrajine.
Dokončenie kapitoly v knihe.
Knihu si môžte objednať na mailovej adrese dzurinda.kniha@gmail.com
