EsejeĽudovít Števko: Mikuláš Dzurinda – politický chorobopis: Kapitola X.:...

Ľudovít Števko: Mikuláš Dzurinda – politický chorobopis: Kapitola X.: Pravicovo-liberálne darebáctva

-

Ľudovít Števko: Mikuláš Dzurinda – politický chorobopis: Kapitola X.: Pravicovo-liberálne darebáctva

Medzi kauzy druhej Dzurindovej vlády by sme mohli zaradiť aj hanebné skutky, ktoré sa nevnímali a netrestali ako zločiny, hoci škodili štátu i ľuďom. Neboli to len privatizačné podlosti ministra financií Ivana Mikloša, či zdravotnícke reformy, tzv. zajacovky ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, ale najmä vyčíňanie ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovíta Kaníka.

Bývalý minister Kaník je dnes vo svojom sídelnom meste Banská Štiavnica zámožným podnikateľom, hoteliérom a organizátorom maškarných plesov pre celebrity apolitickú smotánku. Pre národ je skôr známy ako „sociálny netvor“, ktorý sociálne ohrozenej časti obyvateľstva dvíhal žlč, keď ho v „zlatých Dzurindových časoch“ videli a počúvali v televízii. Tento sebavedomý muž bol stelesnením cynického liberalizmu na Slovensku.Počas svojho pôsobenia vo vláde považoval za úspech, že trikrát potrestal dôchodcov svojimi reformami.Prvý raz ich postihol vtedy, keď mnohým z nich neoprávnene odobral invalidné dôchodky, druhý raz, keď zaviedol dve nerovnoprávne kategórie dôchodcov, tzv. starodôchodcov a novodôchodcov, a tretí raz, keď ako poisťovací agent vymyslel v dôchodkovom sporení konštrukciu II. piliera.

Čoskoro sa ukázalo, že II. pilier bola lživá bublina, ktorá smerovala iba k tomu,aby mali súkromné spoločnosti dostatok klientov a čo najvyššie príjmy, z ktorých by mohli žiť na vysokej nohe. O dôchodcov nešlo, ani o morálku. Kto v roku 2007 nevidel videoklip „Sladké mámení větších důchodů“, prerobenej verzie známeho hitu Heleny Vondráčkovej, so spievajúcim predsedom predstavenstva Dôchodcovskej správcovskej spoločnosti Allianz, môže ľutovať. Klip lámal rekordy sledovanosti na internete. Vrchný manažér preoblečený za frivolnú ženštinu zosmiešňoval svojím falošným spievaním naivných dôchodcov. Bankovky, ktoré sa v klipe len tak sypali, boli ukážkou drahého nevkusu a zvrhlosti šľachtickej zábavy ako na dvore Ľudovíta XIV. Nebolo to nič nové pod slnkom.

Aj Nero a po ňom Caligula sa obliekali do ženských šiat a pritom spievali rovnako falošne.

Vedenie spoločnosti sa zamýšľalo nad porušením svojich občianskych práv, lebo nik zo spoločnosti nedal súhlas na zverejnenie klipu. Bola to čudná úvaha, keďže oddelenie marketingu DSS Allianz vraj dalo klip 700-krát rozmnožiť na DVD a cestou z rozmnožovne sa tak „skvelá nahrávka“ mohla ľahko prilepiť na internet.

Napokon, načo tie tajnosti s panskou zábavou, prečo by sa nemohli pobaviť aj prostí sporitelia II. dôchodkového piliera? Je paradoxné, že nikoho nezaujímala absurdnosť klipu, ani cena privátnej galazábavy, ani miliarda korún investovaná do reklamy DSS v médiách, ani temné pozadie pozitívnej medializácie týchto spoločností v tlači a televízii.

Kaníkovej kontroverznej reforme „sladkého zavádzania“ konkurovala v tom čase snáď len knižka Odvodový bonus ďalšieho liberála, bývalého Miklošovho poradcu  Richarda Sulíka. Knižka to bola ako unikátny pokus o revitalizáciu neoliberálnej podoby kapitalizmu, ktorý berie ľuďom dôchodky a redukuje bezplatnú zdravotnú starostlivosť na minimum. Našťastie  Sulíkov projekt vyšiel na psí tridsiatok a Kaníkova reforma dôchodkového sporenia v súkromných firmách sa musela desať, možno dvadsaťkrát upravovať v prospech sporiteľov.

Opoziční poslanci v parlamente a mnohí experti vyčítali ministrovi sociálnych vecí v Dzurindovej vláde bezohľadnosť voči ľuďom, ktorých sociálne zabezpečenie malo byť pre  neho prioritou. Nebolo to však jediné škandalózne pôsobenie tohto človeka na čele sociálneho rezortu. Okrem veľkej reformy dôchodkov a sociálnych dávok musel vysvetľovať, ako to bolo s nezaplatenými dlhmi jeho firmy štátu či so žiadosťou o 22-miliónovú dotáciu z eurofondov na úpravu svojho hotela.Kaník svojej firme odpustil dlhy v Národnom úrade práce a Sociálnej poisťovni, pričom za tieto inštitúcie zodpovedal ako minister. V parlamente ho za škandály zneužívania funkcie verejného činiteľa vo svoj prospech chceli dva razy odvolať, ale ako to bolo v parlamente zvykom, koalícia ho podržala.

Napokon na aféry doplatil. Vedenie SDKÚ si nemohlo dovoliť držať vo funkcii tak nepopulárneho a sprofanovaného ministra a navrhlo mu predčasný odchodz vlády.Sociálny ministers hrošou kožou sa obhajoval: „Časť verejnosti má možno pocit, že najlepší minister by bol niekto dlhodobo nezamestnaný, prípadne sociálne odkázaný, ktorý by s nimi súcitil.Verejnosť má nesprávny pohľad na ministerstvo práce ako na pasívneho rozdávača dávok…“ Zvláštny názor – podľa „sociálneho netvora“ Kaníka minister práce sociálnych vecí a rodiny nemá súcítiť s ľuďmi. Ekonóm Pavol Kárász zo Slovenskej akadémie vied konštatoval, že na Západe by sa taký politik pri toľkých škandáloch v kresle neudržal ani deň. „Len za desatinu z toho všetkého by musel odísť sám,“ povedal analytik Kárász.

Slovenský liberalizmus nadobudol po vstupe do Európskej únie takmer obludné formy nielen v sociálnej oblasti. Pažravosť a túžba po rýchlom zbohatnutí alarmujúco postihla najcitlivejšie odvetvie nášho hospodárstva – agrosektor. Poľnohospodárstvo sa prepadlo na najnižší stupeň hospodárenia spomedzi štátov Európskej únie a vo viacerých oblastiach začalo zaostávať aj za krajinami Vyšehradskej štvorky. Akoby sa z nášho života celkom vytratili doterajšie agrárne tradície.

Demonštrácie farmárov, ktorí v roku 2018 kempovali na dunajskom nábreží na začiatku žatevných prác,otvorili celý rad desaťročia neriešených problémov. Prvotnou príčinou rýchleho úpadku bola nepremyslená transformácia slovenského pôdohospodárstva do čisto privátnej sféry. Väčšina poľnohospodárskych družstiev, ktoré ani do roku 1989 neboli v rukách štátu, sa v mnohých prípadoch transformovala tak, že to viedlo k ich zániku. Aj štátne majetky počas privatizácie prakticky zanikli a len máloktoré sa udržali v nejakej ekonomickej kondícii. V mnohých oblastiach na Slovensku zanikla poľnohospodárska výroba aj vinou podnikavcov, ktorí sa obohatili na úkor družstiev. Druhou dôležitou stránkou nepriaznivého vývoja bol vstup Slovenska do Európskej únie, kde slovenská strana v roku 2004 vylobovala jednu z najhorších podmienok medzi pristupujúcimi krajinami.

Mikuláš Dzurinda, vtedajší predseda vlády, po rokovaniach s úniou povedal, že Slovensko je spokojné, že „vyrokované“ podmienky sú pre nás vyhovujúce. Nebola to pravda. Po búrlivých rokovaniach vo Varšave, ešte v noci tesne pred podpisom zmluvy, si Maďarsko, Poľsko a Česká republika vydobyli oveľa lepšie podmienky, ako boli uvedené v pôvodnej zmluve. Dzurindovská privatizačná garnitúra túto šancu premárnila a odvtedy sa začala u nás uplatňovať spoločná poľnohospodárska politika Európskej únie, ktorá bola pre Slovenskú republiku veľmi nevýhodná. Dotácie, ktoré doteraz dostávajú z EÚ naši pôdohospodári, sú podstatne nižšie ako v štátoch západného spoločenstva. Keď porovnávame nášho farmára s farmárom len kúsok za hranicami, tak zistíme, že rakúsky farmár má o 65 percent lepšie podmienky.

V poľnohospodárskej produkcii sme boli v minulosti v mnohých komoditách sebestační, do roku 1989 sme vytvorili efektívne ekonomické modely, boli vybudované veľkokapacitné jednotky na živočíšnu výrobu, bola diverzifikovaná rastlinná výroba, mali sme scelené pôdy a vedeli sme na niekoľkých desiatkach tisícov hektárov dopestovať pšenicu, kukuricu, jačmeň a iné produkty. Boli to veľkoprodukčné jednotky, ktoré sa postupne rozbili, atrofovali vinou nezvládnutej transformácie a trestuhodnej privatizácie. A do tohto sebazničujúceho procesu pôdohospodárstva vstúpili obchodné reťazce, aké slovenský trh s potravinami dovtedy nepoznal. Prišlo vlastne k ďalšiemu decimovaniu agrosektora, lebo reťazce uprednostňovali a doteraz uprednostňujú import lacnejších, hoci nie vždy najlepších potravín z cudzích zemepisných oblastí pred odberom z domácich kapacít.

Ďalším vážnym faktorom bolo, že natrh s pôdou vstúpili domáci a zahraniční podnikatelia, teda nie roľníci, pre ktorých by bola pôda živiteľkou, ale ľudia, pre ktorých je pôda tovar a „dobrý“, štátom dotovaný biznis-plán. Tak sa na zakúpených družstevných lánoch začala napríklad vo veľkom pestovať namiesto pšenice repka olejná, pretože táto komodita sa dala momentálne výhodnejšie predať na medzinárodnom trhu. A tam, kde zahraničný podnikateľ, povedzme na poliach Zemplínskej nížiny, dorobí pšenicu, môže ju výhodnejšie predať trebárs v Nemecku ako biopalivo. Biznis je biznis.

Dnes nikto presne nevie, koľko slovenskej pôdy je v cudzích rukách. Podľa nepotvrdených odhadov je to 100- až 150tisíc hektárov, z ktorých profitujú zahraniční majitelia často prostredníctvom nastrčených domácich firiem. V máji 2014 prijala druhá Ficova vláda zákon, ktorý skomplikoval prístup cudzincov k pozemkom tým, že sprísnil podmienky pre nákupcov pôdy: stanovil pre nich dlhodobý, minimálne desaťročný pobyt na Slovensku a o kúpu pôdy sa mohol uchádzať len farmár s aspoň trojročnou praxou. Európska komisia vzápätí pohrozila Slovensku žalobou pre kontroverzný zákon, pretože nie je v súlade s európskou legislatívou, pretože diskriminuje podnikateľov z iných štátov Európskej únie.

Napriek hrozbe z Bruselu prijala NRSR v máji 2017 ústavný zákon o ochrane pôdy, ktorý zakotvil definíciu: „Poľnohospodárska pôda a lesná pôda ako neobnoviteľné prírodné zdroje požívajú osobitnú ochranu zo strany štátu a spoločnosti.“Slovenská republika má podľa dikcie tohto zákona právo povedať európskym byrokratom, že jej pôda nie je tovar, lebo sa nedá vyrobiť ako auto či obrnený transportér. Nie je bez zaujímavosti, že za ústavný zákon o ochrane pôdy vtedy hlasovala ústavná väčšina poslancov parlamentu okrem liberálov Sulíkovej strany SAS. Poslankyňa tejto strany Anna Zemanová uviedla pre agentúru SITA „že predkladaný ústavný zákon je populistický a zbytočný“.Podľa domácich farmárov je scestné hovoriť o zbytočnosti tohto zákona, lebo záleží na tom, aký podnikateľ vlastní pôdu na Slovensku.„Je iné, keď pôdu vlastní občan Slovenskej republiky, ktorý tu žije, žijú tu jeho deti a vnuci. A úplne iné je, keď pôdu vlastnia zahraničné subjekty alebo korporácie, ktoré sídlia  tisíce kilometrov od Slovenska. Takýmto subjektom môže byť úplne jedno, akým spôsobom sa s pôdou nakladá alebo čo sa do pôdy dáva za účelom rýchleho zisku,“ vyhlásil predkladateľ zákona zo Slovenskej národnej strany.

Jedna vekmi overená múdrosť hovorí, že kto vlastní pôdu, ten je pánom nad krajinou. Pôda je dedičstvo po našich predkoch, ktoríju niekedy ťažko nadobúdali. Pracovali desiatky rokov v baniach americkej Pensylvánie, kropili potom cudzie dvory po celom svete, aby si mohli kúpiť svoju vysnívanú roličku, keď sa vrátia domov. Prirodzene, po roku 1948 aj po ďalšom osmičkovom roku našej nežnej textilnej revolúcie sa všeličo zmenilo: pôda zlacnela a vidiek schradol napriek tomu, že sa tu a tam postavili výstavné vily nových zbohatlíkov a vyasfaltovali sa na poliach nové cesty pre priemyselné parky.

Dokončenie kapitoly v knihe. 

Knihu si môžte objednať na mailovej adrese dzurinda.kniha@gmail.com

Podporte nezávislé spravodajstvo a pomôžte zvýšiť pluralitu médii na Slovensku. Spravodajský portál Veci Verejné prináša overené agentúrne správy a vlastné komentáre naších autorov.

Podporiť nás môžete jednoduchou formou cez platobnú bránu buď pravidelnou mesačnou sumou alebo jednorázovým príspevkom.

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora


Alebo prevodom na náš účet: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Newsletter - Veci verejné

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

spot_img

1 Komentár

  1. … schopných ludí ako pan Števko si slovenkí barani, zo stajne narkózy, za živého Boha nezvolia ako svojich zastupiteľov do zboru poslancov. Vatšina vyvalencov raketovej rýchlosti bohatstva bohatierov injudikatus má radšej včelára pročka, medveďa budaja, gymnastku kozelovú, kamikadze naďa či harakiri mateľka. A tak to tu aj vyzerá.

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás