Mikuláš Dzurinda sa začal politicky angažovať v Kresťanskodemokratickom hnutí po volebnej porážke hnutia v roku 1992. V tom čase bol už známy ako námestník ministra dopravy a spojov v bývalej vláde Jána Čarnogurského aj ako výrazná posila v KDH. Vladimír Palko, jeho stranícky kolega, si na neho spomínal v spravodajskom portáli Aktuality.sk, že to „vedel s ľuďmi,“ že bol typ „politického živočícha“,aký chradnúce hnutie potrebovalo.
Dzurinda netajil svoje politické ambície. V roku 1996 kandidoval za predsedu KDH proti Jánovi Čarnogurskému, ale precenil svoju silu a neuspel. Na pár rokov sa musel uspokojiť len s postom podpredsedu strany pre ekonomiku. Politický živočích zacítil v predvolebnom roku 1997 iný smer vetra a našiel sa v novom politickom bloku v takzvanej Dúhovej koalícii, ktorú tvorilo päť opozičných strán:Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), Demokratická únia (DÚ), Demokratická strana (DS), Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) a Strana zelených na Slovensku (SZS).
Predstavitelia nového volebného zoskupenia sa vzápätí dohodli na názve Slovenská demokratická koalícia (SDK), ktorej hovorcom a de facto lídrom sa stal Mikuláš Dzurinda.Bývalý podpredseda KDH sa s podporou televízie Markíza vyviezol na vlne antimečiarovského opozičného vetra do líderskej pozície,ktorá na slovenskej politickej scéne predstavovala pred voľbami v roku 1998 neprehliadnuteľný politický výťah.
Vtedajšia vládna koalícia vedená Hnutím za demokratické Slovensko (HZDS)zareagovala na vznik SDK tak, že prijala v máji 1998 volebný zákon, ktorý obmedzil ambície Dzurindovho bloku na minimum. Podľa tohto zákona by mala každá strana koalície získať päť percent hlasov, čiže SDK by potrebovala na vstup do parlamentu 25 percent hlasov. Opozícii zostávala už len jediná možnosť, musela vytvoriť namiesto koalície piatich strán politickú stranus jednotnou kandidátkou. Dňa 4. júla 1998 na ustanovujúcom kongrese sa SDK zmenila na samostatný politický subjekt a Mikuláš Dzurinda sa stal jeho predsedoma volebným lídrom.
Voľby sa blížili míľovými krokmi. SDK angažovala v rámci kampane umelcov a vychytených zabávačov tej doby – StanaDančiaka, Jara Filipa, aj doktora Sovu čiže LadislavaChudíka. Mikuláš Dzurinda s členmi mládežníckych straníckych zoskupení nasadol v Čadci na bicykel a jeho volebný pelotón prešiel za dva mesiace 9 000 kilometrov a absolvoval takmer 200 predvolebných mítingov.„Ja som si svoje peniaze vybicykloval,“ znel pamätný výrok, volebného lídra, ktorým takto na mítingu ironicky odbil robotníčky domáhajúce sa niekoľko mesiacov nevyplatených miezd.
Rok 1998 bol obdobím čudného spojenectva – novinári si bežne tykali s opozičnými politikmi a realitu občas nepomenúvali, ale sami vytvárali. Týždenník Domino fórum ako prvý upozornil na kauzu podplácania novinárov, ktorých odmeňoval volebný štáb SDK za „pozitívne články“. Hovoriť pravdu o korupcii
v médiách znamenalo ohroziť víťazstvo SDK vo voľbách. V opozičnej časti politického spektra a v médiách vládla atmosféra, že „Dzurinda musí zvíťaziť, lebo inak bude s nami amen“.
Zaujímavá bola výpoveď vtedajšieho prispievateľa televízie Nova Eugena Kordu: „Krátko pred voľbami v roku 1998 som išiel za ním do parlamentu oznámiť mu, že sa ma ľudia z jeho volebného štábu pokúsili podplatiť. A im nenapadlo nič lepšie, ako mi ponúknuť zopár tisíc za to, ak sa Miki objaví niekoľkokrát na obrazovke. V budove Národnej rady som ho stretol na schodoch, všetko som mu povedal, a varoval ho, že sa to nakoniec prevalí a potom to bude riadny škandál. Tváril sa, že o ničom nevie, že je prekvapený… Sľúbil, že s tým niečo urobí… Ale neurobil. Po niekoľkých dňoch sa špinavosti okolo podplácania novinárov prevalili na verejnosť. Dzurinda popieral, že by o niečom vedel. Ale ja som vedel, že to tak nie je. A povedal som to aj novinárom z denníka Sme. Budúci premiér však poprel, že by na túto tému niekedy so mnou hovoril a označil ma nepriamo za klamára.“
Na takú „drobnosť“, akou bola kauza podplácania novinárov politickou stranou, sa dnes neoplatí ani upozorňovať. História sa opakuje. Stačí, ak si pripomenieme objednané článkya rozhovory v Denníku N,SME alebo na stránke Aktuality.sk.
Po voľbách 1998 sa mohlo posadiť do parlamentných lavíc šesť politických strán: Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS – 27 percent hlasov), Slovenská demokratická koalícia (SDK – 26,33), Slovenská demokratická ľavica (SDĽ – 14,66), Strana maďarskej koalície (SMK – 9,13), Slovenská národná strana (SNS – 9,07) a Strana občianskeho porozumenia (SOP – 8,02). HZDS vyhralo voľby s nepatrným náskokom, ale vládu napokon nezostavilo. Mikuláš Dzurinda sa mohol posadiť do premiérskeho kresla za jasotu prisluhujúcich médií. „Chudoba si zvolila pravicu,“ nadchýnal sa aj britský denník The Guardian.
Začala sa éra bezuzdnej privatizácie, chaosu v školstve, zmätku po reformách Ivana Mikloša a sociálneho netvora Ľudovíta Kaníka.Rýchlo sa skončila aj éra naivných rozprávok o ekonomickom tigrovi pod Tatrami. Nový premiér Mikuláš Dzurinda pracoval rýchlo, jeho kalendár bol plný zvratov. Na začiatku septembra 1999 oznámil svoj návrat strateného syna do KDH a využil vtedy platnú zákonnú normu dvojitého členstva (SDK–KDH). V januári v roku 2000 avizoval vznik novej politickej strany – SDKÚ a o mesiac vystúpil z KDH. Na ustanovujúcom kongrese SDKÚ 18. novembra 2000 Mikuláša Dzurindu zvolili za predsedu. Na začiatku roku 2006 sa SDKÚ spojila s Demokratickou stranou a ďalší politický subjekt v Dzurindovej kariére dostal názov SDKÚ-DS.
Také saltá politickej zrady sa doteraz podarili len málokomu. Pravda, ak pritom nerátame súčasné koaličné figúrky v slovenskom parlamente, na ktoré si rok po budúcich voľbách nikto už nespomenie. Slovenská pospolitosť má krátku pamäť. V našom zdevastovanom Slovensku, keď rastú politické strany ako huby po daždi, maratónec Miki zbiera podpisy pre ďalšiu politickú stranu. Plánovaná Modrá koalícia mu stroskotala ako deravá loďka, ktorá sa sotva začala plaviť po zradných vodách slovenskej politiky. A tak malý ohrdnutý kapitán znova vyťahuje ošúchaný modrý projekt. Vraj má za sebou zástup adolescentov pripravených bojovať za „európske Slovensko,“ odhodlaných zneškodniť Fica s Pellegrinim a vyhnať Matoviča z cirkusového šapitó.
Zdá sa, že politický živočích Dzurinda zaspal dobu. Ten čas, keď infantilní ľudkovia uverili jeho sľubom a médiá mu padali k nohám, je nenávratne preč. Súčasné politické trasovisko je iné, o pozornosť publika sa uchádza nebývalé množstvo strán a straničiek. Dnes si so starými trikmi nevystačí ani niekdajší volebný eskamotérna čele SDK.
Po septembrových voľbách 1998 mala nová štvorkoalícia v parlamente ústavnú väčšinu. Dzurinda mohol vládnuť takmer neobmedzene. Prvou obeťou bola vtedy vplyvná verejnoprávna Slovenská televízia, ktorú bolo treba z gruntu zmeniť na slúžku nových mocenských záujmov. Najprv bola v parlamente nezákonne odvolaná Rada STV a potom aj riaditeľ verejnoprávnej televízie. Novým ústredným riaditeľom sa stal Milan Materák, ktorýbol vraj kompromisným riešenímpre vládne strany. Lebo veď každá strana chcela mať svojho riaditeľa televízie a zhoda sa po hádke na koaličnej rade našla.
Príchodom Materáka sa začali čistky najmä v spravodajstve STV. Odvolaný bol takmer celý redakčný tím domáceho spravodajstva a s jedinou výnimkou všetci šéfredaktori hlavných redakcií pod zámienkou reorganizačných zmien. Dzurindov politický revanš dostal meno Deratizácia STV. Konkrétna podoba tohto revanšu nadobudla ľudsky ponižujúcu a zároveň primitívnu formu. Tridsať redaktorov a nepohodlných pracovníkov STV bolo ráno 2. januára 1999 za asistencie bezpečnostnej služby nútených opustiť pracoviská a napriek protestom sa muselo presunúť na 28. poschodie výškovej budovy, kde vedenie verejnoprávnej televízie zriadilo tzv. Stredisko na vyrovnanie pracovnoprávnych vzťahov. Tam mali byť zamestnanci televízie sústredení počas výpovednej lehoty, ktorá mala vtedy podľa zákona trvať päť mesiacov. Bola to absurdá situácia – redaktori a iní zamestnanci mali dostávať základný plat, ale nesmeli pracovať, nesmeli navštevovať obvyklé pracoviská a kontaktovať sa s kolegami. Na všetko dohliadal ozbrojený pracovník súkromnej bezpečnostnej služby.
Proti bezprecedentnému internovaniu novinárov, ktorému sa vtedy hovorilo koncentrák na 28. poschodí, protestoval Výbor na ochranu novinárov so sídlom v New Yorku a ďalšie medzinárodné organizácie.Lenže, ako sa hovorí, bol to hrach hodený na stenu. Transformácia médií verejnej služby bola súčasťou plánovanej politickej zmeny na Slovensku, do ktorej investoval americký miliardár George Soros 20 miliónov dolárov.
Pre médiálnych podnikateľov to však bola priaznivá doba. Súkromné rádiá a televízie rýchlo vznikali a dosť rýchlo aj zanikali. Ukázalo sa, že okrem peňazí a licencie bola na mediálnom trhu žiaduca aj politická podpora. Ak platilo české „bez peněz do hospody a politiky nelez“, tak slovenská mutácia tohto pojmu by mohla znieť „bez politickej podpory do médií nelez“.
Politický marketér Martin Lengyel mal isté skúsenosti s médiami, ale nemal peniaze, len istú politickú podporu. Vedel investovať do politiky a na začiatok kariéry to bolo dobré rozhodnutie. Po vzniku SDK sa stal hovorcom strany a po parlamentných voľbách 1998 bol až do apríla 2000 hovorcom predsedu vlády Mikuláša Dzurindu. Po niekoľkoročnom koketovaní s vrcholovou politikou prehodil výhybku a stal sa spolumajiteľom spoločnosti CEN. s.r.o, Bratislava, ktorá získala licenciu na vysielanie spravodajskej televízie TA3. Medzi novinármi sa vtedy novej televízii hovorilo posmešne „Dzurindovo okienko“.
Generálny riaditeľ TA3 Martin Lengyel sa vedel obracať aj vo veciach financovania svojej televízie. Mal nápady. Podpísal podivuhodnú zmluvu s nebankovou spoločnosťou Horizont Slovakia na takmer dvesto miliónov korún za reklamu, ktorú majiteľ spoločnosti Vladimír Fruni zaplatil v hotovosti na štyri roky dopredu, dokonca s klauzulou, že čiastka nie je vratná ani pri neodvysielaní reklamy. Zmluvu označil bývalý Dzurindov hovorca a riaditeľ televízie Lengyel s veľkou dávkou bezočivosti a sebavedomiaza „štandardnú“. Cítil sa komfortne aj vtedy, keď sa objavili pochybnosti o hlavnom zahraničnom investorovi TA3, ktorý nemal ani len vlastnú internetovú stránku.
Dokončenie kapitoly v knihe.
Knihu si môžte objednať na mailovej adrese dzurinda.kniha@gmail.com
