Na vrub Mikuláša Dzurindu sa nepripisuje len všeobecne známy prípad Gorila, ale aj ďalšie početné kauzy, do ktorých bola priamo zapojená jeho stranícka a vládna nomenklatúra. Keď sa novinári pýtali na jeho osobné postoje v klientelistických a korupčných kauzách SDKÚ, odpovedal svätuškársky aj namosúrene, že niektoré médiá píšu „neskutočné titulky, falošne obviňujú“, že ide o „psychózu namierenú proti nemu“. Nepríjemné otázky o netransparentných verejných súťažiach, o utajovaných účtoch v zahraničí, o podozrivom splácaní dlhov SDKÚ urazene zhadzoval zo stola, problémy popieral či zahmlieval.
Väčšina káuz počas jeho vládnutia sa zaobišla odvolaním niektorých koaličných ministrov a straníckych nominantov, alebo išla do stratena. Po Gorile druhá najväčšia kauza, ktorej prischol názov v tvare detskej zdrobneniny „Vláčiky“, možno prekonala časový rekord v jej neplodnom riešení orgánmi činnými v trestnom konaní. Kauza sa začala v lete roku 2001, kedy železnice vyhlásili tender na dodávku 35 súprav ľahkých motorových vlakov. Predsedom výberovej komisie bol premiérov brat Miroslav Dzurinda.
Predtým, ako sa pokúsime rozpliesť dlhý príbeh motorových vláčikov, povedzme si, prečo sa stal predsedom komisie práve brat predsedu vlády. Miroslav Dzurinda mal k železniciam dôverný vzťah podobne ako jeho mladší brat, výpravca, a tak bolo na našom slovenskom pieskovisku prirodzené, že keď sa jeden brat stal po voľbách 1998 premiérom, druhý brat musel tiež dostať nejaký vyšší post a slušné bývanie. Starší Miroslav sa stal riaditeľom divízie železničných koľajových vozidiel ŽSR a o nejaký ten rôčik získal v centre Bratislavy luxusný štátny byts rozlohou stoosemdesiatšesť metrov štvorcových s dvoma kúpeľňami, presklenou stenou, veľkou komorou a kozubom v priestrannej hale. Železnice dali postaviť pre tento byt aj presklený výťah, vraj v rámci sociálneho programu.
A teraz k „transparentnému“ tendru na dodávku vláčikov. Do užšieho výberu sa dostali dve silné zahraničné spoločnosti – švajčiarska firma Stadler so ŽOS Vrútky a francúzska spoločnosť Alstom. Výberová komisia pod vedením inžiniera Miroslava Dzurindu rozhodla, že firma Stadler dala lepšiu ponuku. Francúzska spoločnosť však protestovala, sťažovala sa na nesprávne posudzovanie podkladov. Bola predložená nová ponuka, ale komisia opäť vybrala Stadler, s čím nesúhlasil a čo spochybňoval vtedajší minister dopravy Jozef Macejko a vedúci úradu ministerstva Peter Klučka.
Začali sa ťahanice kto z koho, lebo to nebola hra o guľôčky, ale o vyše miliardový obchod a miliónové provízie. Vec skomplikoval aj list švajčiarskeho prezidenta, v ktorom sa sťažoval nášmu prezidentovi na neúmerné predlžovanie tendra.Na odporúčanie Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) sa vedenie ministerstva obrátilo na Žilinskú univerzitu, aby ako kompetentná inštitúcia vypracovala k výsledku tendra súdnoznalecký posudok. Bratia Dzurindovci – Miroslav i Mikuláš – tento postup ostro kritizovali, lebo podľa nich NKÚ nemá oprávnenie, aby sa vecou v tejto fáze vôbec zaoberal.
Pikantný na kauze motorových vláčikov nebol len spor Dzurindovci kontra Macejko s NKÚ, ale oznámenie Víťazoslava Mórica, ktorý zastupoval konzorcium Stadler a ŽOS Vrútky, že český podnikateľ Jozef Bakšay si od neho pýtal úplatok pre výberovú komisiu. Druhou nepríjemnosťou bol list Petra Kresánka, poslanca NRSR za SDKÚ adresovaný Mikulášovi Dzurindovi, v ktorom ho informoval o „problematickosti tohto obchodu“. Kresánek vyslovil aj obavu, že voľbu, ktorú v mene slovenských železníc urobila výberová komisia, môže SDKÚ „kompromitovať ešte štyri roky“. Lebo vraj „Gabo berie vec alternatívne, podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké“.Táto veta sa dala interpretovať tak, že výsledok tendra je pod kontrolou Gaba, známeho pokladníka SDKÚ Gabriela Palacku. Pre frázu „ako berie vec Gabo“ nemohol byť iný racionálny dôvod ako finančný profit pre ľudí z SDKÚ a stranícku pokladnicu.
Celú priateľskú korešpondenciu s premiérom zaklincoval Kresánek prosbou, aby si Dzurinda vypočul stanovisko Macejka a „obnovil dôveru k vedeniu ministerstva, lebo na to môže doplatiť strana“.Tieto neuvážené „priateľské rady“ vyvolali opačný efekt. Premiér Dzurinda vyhlásil: „Niektorí štátni predstavitelia zasahovali do tendra neprofesionálne. Z môjho pohľadu s najväčšou pravdepodobnosťou ide o pána predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Stahla, pána ministra dopravy inžiniera Macejka, vedúceho úradu kancelárie ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií pána inžiniera Petra Klučku. Títo ľudia nešťastným mediálnym vstúpením do celého procesu verejného obstarávania, prv než bol ukončený, porušili zákon.“
Dzurinda pochopil, že prišiel čas škandál promptne upratať. Šmahom ruky odvolal ministra dopravy Jozefa Macejka a na jeho návrh bol Peter Kresánek vylúčený zo strany. V mútnych vodách okolo tendra na nákup 35 súprav ľahkých motorových vlakov sa minister Jozef M., jeho štátny tajomník Michal B. a vedúci úradu ministerstva Peter K. ocitli v osídlach orgánov činných v trestnom konaní. Čelili obvineniam zo zneužívania informácií v obchodnom styku, z korupcie a zo zneužívania právomocí verejného činiteľa. Do zoznamu obvinených sa dostal aj Košičan Jozef Bakšay žijúci v Prahe. Gabriel Palacka pred vyšetrovateľmi obstál, mal lepšie politické krytie ako Macejko, nebolo proti nemu dôkazov a tak ho len vypočuli.
Novinár Dag Daniš 9. júna 2004 v denníku Pravda napísal: „‚Pozadie pre stranu‛ mala ošetriť Palackova skupina, ktorá si na ministerstve udržiavala vplyv aj po nástupe Jozefa Macejka. Ten mal byť len poslušným pešiakom. Ale nebol. Macejko (údajne pod tlakom ambicióznejšej manželky) rozohral vlastnú hru s konkurenčnou firmou Alstom. Preto sa celkom nevyhnutne musel zraziť so záujmami Palackovej partie, napojenej na stranu a jej povestné ‚pozadie‛.“
Schyľovalo sa k voľbám. Dzurinda a predstavitelia jeho strany útočili proti všetkým, ktorí „škodili SDKÚ“, teda aj proti vlastným ‒Macejkovi a Kresánkovi, aj proti vtedajšiemu predsedovi NKÚ Jozefovi Stahlovi, hoci na jeho odvolanie v parlamente nemali dostatočný počet hlasov. Predseda vlády opakoval do omrzenia tú istú pesničku: „Mám vážne podozrenie, že skupinka ľudí vo vedení ministerstva dopravy, ale aj iní ľudia z iných ustanovizní a iných oblastí nášho života, významným spôsobom v príslušnom tendri zasahovali, sledujúc svoj osobný súkromný prospech a nie verejný záujem…“Za vetu „Gabo berie vec alternatívne, podľa faktu, že pozadie je pre stranu rovnaké“ chcel pôvodne Gabriel Palacka svojho straníckeho kolegu Kresánka žalovať, ale ani po štyroch rokoch trvania škandálu okolo tendra nebolo o tejto žalobe ani chýru.
V roku 2005, kedy už bola pri moci druhá vláda Mikuláša Dzurindu, prokurátor trestné stíhanie zastavil.Konanie exministra dopravy pána Jozefa Macejka označil ako „nevhodné, neadekvátne, intervenčné, neetické“. Stíhanie vraj zastavil preto, „lebo trestný zákon nemá ustanovenia, ktoré by podobné protiprávne konanie označovali za trestný čin“. Trestné stíhanie pre podozrenie, že nominanti SDKÚ manipulovali verejnú súťaž s cieľom, aby z toho strana mala finančný profit, sa ani nezačalo. Hlavným dôsledkom kauzy bolo, že výraz „Gabo berie veci alternatívne“ zľudovel, lebo symbolizoval štýl Dzurindovho vládnutia, v ktorom sa lacno predával štátny majetok za „nekresťanské“ provízie a pokladník SDKÚ ulieval čierne peniaze z tendrov v zahraničných bankách pre stranu i pre seba. Po dlhých rokoch ponovembrového šafárenia by mohla byť éra Mikuláša Dzurindu, Ivana Mikloša a Gabriela Palacku ukončeným príbehom, keby sa protagonista najväčších privatizačných škandálov a klamstiev o dvojnásobných platoch znova nehlásil o slovo.
Dokončenie kapitoly v knihe.
Knihu si môžte objednať na mailovej adrese dzurinda.kniha@gmail.com
