Vláda Mikuláša Dzurindu 24. marca 1999 na utajenom zasadnutí odsúhlasila prelet bojových lietadiel NATO ponad naše územie, aby sa vzápätí mohla začať „humanitárna operácia“ Allied Forces známa ako bombardovanie Srbska. Podľa vyjadrenia politológa Grigorija Mesežnikova sa vraj Dzurindov kabinet správal odvážne a zodpovedne, okrem iného aj preto, lebo súhlas s preletom bol vstupenkou do NATO. K tomuto konštatovaniu bývalého marxistu a dnešného prezidenta Inštitútu pre verejné otázky možno iba poznamenať, že to bola vstupenka do aliancie s krvavou škvrnou na rukách predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, ktorú nevyčistí nijaká mediálna čistiareň. Ani história.
Slovensko, keďže vtedy nebolo v NATO, mohlo odmietnuť poskytnúť náš vzdušný priestor na vražedné útoky bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, tak ako to odmietlo Rakúsko, Švajčiarsko a dokonca aj Grécko ako členská krajina Severoatlantickej aliancie. Mikuláš Dzurinda presadzoval názor, že slovenská vláda sa musí pridať k „civilizovaným vládam západného sveta“ a vtedajší minister zahraničných vecí Eduard Kukan sa vyjadril cynicky, bez začervenania: „Áno, ja som odporúčal vláde, aby vyhovela žiadosti NATO. Keď sa obzerám naspäť, môžem povedať, že by som aj dnes postupoval rovnako.“
Dzurindov kabinet povolil neobmedzený prelet bojových lietadiel so strelami s ochudobneným uránom a kazetovou muníciou bez vedomia Národnej rady Slovenskej republiky a slovenskej verejnosti. Predseda vlády predstúpil pred parlament až 11. apríla 1999, aby plénum informoval o hanebnom rozhodnutí. „Politický súhlas na prelet lietadiel Severoatlantickej aliancie ponad územie bol vlastne potvrdením vzťahu k hodnotám, ktoré chce slovenská vláda, ale myslím, že aj občania Slovenskej republiky, podporovať,“ povedal vo svojom prejave k poslancom a národu a pokračoval: „Súhlas vlády Slovenskej republiky s povolením preletov lietadiel aliancie ponad územie Slovenskej republiky bol prijatý zo strany aliancie veľmi pozitívne. Deklarovali sme našu ochotu na spoluprácu a ochotu niesť spoločnú zodpovednosť za vývoj. Veríme, že aj tento posledný krok vlády pozitívne prispeje k vnímaniu Slovenskej republiky.“
Dzurinda mal čo zdôvodňovať. Svoje vystúpenie doložil aj predchádzajúcim súhlasom ministra zahraničných vecí: „Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky prejavuje úctu veľvyslanectvu Spojených štátov amerických a má česť odpovedať na Vašu nótu číslo 113/1998 – žiadosť o udelenie permanentného stáleho diplomatického povolenia – a má česť informovať veľvyslanectvo Spojených štátov amerických, že súhlasí s permanentným diplomatickým povolením pre prelety a pristátia vojenských i civilných lietadiel Spojených štátov amerických na území Slovenskej republiky.“ Nič servilnejšie sme nepočuli od čias našej satelitnej spolupráce so Sovietskym zväzom. Nuž teda „mali sme tú česť“ podieľať sa na bombardovaní Srbska bez súhlasu Rady bezpečnosti OSN a v rozpore s medzinárodným právom?
Za hanebné uznesenie vtedajšej slovenskej vlády nehlasovali všetci jej členovia. Ján Čarnogurský, minister spravodlivosti (KDH), a Pavol Koncoš, minister pôdohospodárstva (SDĽ) sa hlasovania zdržali. Hodné zaznamenania je aj súhlasné hlasovanie ostatných ministrov SDĽ, najmä ministerky financií Brigity Schmögnerovej, ktorá ako jediná žena tejto strany vo vláde dala svojím postojom najavo, že súhlasí s agresiou. Kým poslanec vládneho zoskupenia František Šebej sa na zasadnutí parlamentu 11. apríla 1999 vyjadril, že je hrdý na slovenskú vládu, poslankyňa Anna Malíková (dnes Belousovová) reagovala takto: „Čo nevidíte, že sú obeťami aj civilisti z radov Srbov? To pre vás ako veľkého svetoobčana nie sú ľudia? Čo tie deti našich krajanov, ktoré trpia? … Či viete o tom, že lietadlá zhadzujú aj kazetové bomby, ktoré sú zakázané podľa medzinárodných konvencií?“
Niekdajší minister zahraničných Eduard Kukan pri desiatom výročí balkánskej tragédie vyhlásil, že to bola cena za náš vstup do NATO a keby sa mal znovu rozhodovať, rozhodol by sa tak isto ako v marci 1999. Nijaká ľútosť, len cynizmus a bieda svedomia. Celkom prirodzene sa natíska aj otázka: Neprekáža Mikulášovi Dzurindovi, že ako hlavný aktér tohto barbarstva na Slovensku má odvtedy na rukách krv nevinných srbských obetí – žien i detí?
Pred dvomi dekádami sa bývalý premiér vyjadril takto: „Otvoril som slovenské nebo pre americké lietadlá, aby mohli bombardovať Belehrad. Urobil som dobre. Dnes vidím, že som urobil dobre, lebo Belehrad nespadol Rusom do rúk…“ Šialené slová a šialené skutky hodné zamyslenia. Dnes tento človek zrejme nič neľutuje ako zločinec, ktorý pred súdom stráca pamäť. Sebavedomie mu nepodlomili ani početné minulé kauzy, ani trestuhodné politické rozhodnutia. Opäť počíta seberovných a organizuje návrat.
Tzv. humanitárne bombardovanie Juhoslávie (pojem, ktorým sa „preslávil“prezident Havel) trvalo nepretržite 78 dní. Lietadlá štrnástich štátov NATO zhodili na Srbsko 22-tisíc ton výbušnín a medzinárodne zakázaných striel s ochudobneným uránom. Zničili sedemdesiat percent infraštruktúry Srbska. V troskách štyridsaťtisíc domov, škôl a nemocníc našlo smrť 2500 civilistov, medzi nimi mnoho detí.Tridsaťtisíc ľudí neskôr zomrelo na rakovinu, spôsobenú rádioaktívnymi hlavicami, ktoré NATO použilo pri ostreľovaní civilných objektov. Odhadovaná výška škôd sa pohybovala okolo čiastky 30 miliárd dolárov.
Na operácii sa zúčastnilo 14 štátov NATO, 1150 lietadiel, 3 lietadlové lode, 6 ponoriek, 2 raketové krížniky, 7 torpédoborcov, 13 fregát a 4 výsadkové lode.Medzi americkými stratégmi sa vtedy uvažovalo aj nad obsadením Belehradu a okupáciou Srbska. Túto možnosť podporoval aj vtedajší demokratický senátor a dnes prezident USA Joe Biden, ktorý navrhoval, aby Spojené štáty okupovali Srbsko podobne, ako to spravili po druhej svetovej vojne s Nemeckom a Japonskom. Stratégiu úplnej okupácie však nakoniec Washington zavrhol a prijalo
sa riešenie v podobe proamerického štátneho útvaru Kosovo, založeného na vražedných mafiánskych praktikách vojnového zločinca Hashima Taciho a jeho UCK‒ ozbrojenej organizácie kosovských Albáncov.
Investigatívny novinár Robert Baer, pôsobiaci tri roky ako agent CIA v Juhoslávii, poskytol pre portál Web-Tribune rozhovor, v ktorom objasnil pozadie vojnového konfliktu na Balkáne a úlohu americkej tajnej služby „rozdúchavať nenávisť, šíriť nacionalizmus a prehĺbiť rozpory medzi národmi“. V interview okrem iného povedal: „Ľudia, ktorí podnecovali vojnu v Juhoslávii, neskôr nadiktovali podmienky mieru. Sú to tí istí ľudia zo Spojených štátov, ktorým dnes na Balkáne patria spoločnosti s právami na užívanie rôznych nerastných a iných surovín.“ Baer nehovoril do vetra. Bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 nadobudlo čoskoro hmatateľné kauzálne súvislosti. Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, bývalý veliteľ NATO Wesley Clark a ďalší americkí politici skúpili v Kosove kľúčové podniky i celé ekonomické odvetvia. Najmä firma Albright Capital Management urobila obrovský kšeft ‒ získala kosovský Telekom spolu s poštou, telekomunikáciami i mobilnou sieťou. Najväčším ziskom Pentagónu však bola americká vojenská základňa v Kosove Camp Bondsteel – druhá najväčšia v Európe s kapacitou tritisíc vojakov.
Pred haagsky tribunál sa skutoční strojcovia balkánskej tragédie isto nedostanú: obchod je obchod. Aj obchod nexus causalis so smrťou, špinavý a neľudský. A aké je po rokoch poučenie z humanitárneho bombardovania Srbska? Nuž len také, že sa veľmi mýli ten, kto si myslí, že sloboda prejavu patrí k základným vymoženostiam našej ponovembrovej demokracie. Lebo možno písať nepravdy a výmysly o tom či onom, ale zverejňovať celú pravdu o hanebnostiach lídrov svetovej politiky sa darí len veľmi pomaly.
Po rokoch však predsa čosi preniká na svetlo.Bývalý šéf teroristickej organizácie UCK a bývalý prezident odtrhnutého Kosova Hashim Thaci čelí obvineniam zo zločinov proti ľudskosti. V roku 2011 dal spravodajca Rady Európy Dick Marty Thaciho do spojitosti s obchodom s ľudskými orgánmi zavraždených Srbov. Vo svojej autobiografii ho z tých istých zločinov obvinila aj niekdajšia hlavná žalobkyňa tribunálu pre bývalú Juhosláviu Carla del Ponteová. Od roku 2020 je tento chránenec Madeleine Albrihtovej vo väzbe v Haagu, kde ho, dúfajme, čaká spravodlivý súd.
Konštituovanie štátneho útvaru na pôde srbského Kosova a Metohije bolo v rozpore s medzinárodným právom. Podľa rezolúcie Rady bezpečnosti OSN číslo 1244 z roku 1999 patrí autonómne územie Kosova do Zväzovej republiky Juhoslávie a Kosovo je teda súčasťou Srbska. Srbi túto časť bývalej Juhoslávie vždy považovali a doteraz považujú za svoje posvätné historické územie vykúpené krvou v bojoch proti osmanským Turkom.
Dokončenie kapitoly v knihe.
Knihu si môžte objednať na mailovej adrese dzurinda.kniha@gmail.com
