Na Matovičove eskapády sme si za tých takmer desať rokov jeho pôsobenia v slovenskej politike zvykli. Aj preto je dnes každému jasné, že byť od neho závislý, je doslova nočná mora. Ani táto skutočnosť sa však nedá v najbližšej budúcnosti vylúčiť. Ak by teda „nové“ opozičné strany rozmýšľali aj týmto spôsobom, Igor Matovič im spakruky pripravil ochutnávku, ako asi spoločné vládnutie bude vyzerať.
Celý incident vznikol preto, lebo si Matovič „dovolil“ zarezervovať Námestie SNP v čase tridsiateho výročia novembra. Na to veľmi podráždene reagovali ľudia z iniciatívy Za slušné Slovensko a potom sa to všetko rozbehlo. Naštvaný Matovič, ktorého politická loď sa pomaly, ale iste potápa (za necelé funkčné obdobie mu z jeho poslaneckého klubu odišlo deväť z devätnástich poslancov vrátane najvýraznejšej postavy Veroniky Remišovej), vyrukoval na svojich potenciálnych koaličných partnerov s naozaj ťažkými zbraňami.
Vymedzil sa najmä voči Michalovi Trubanovi, predsedovi zatiaľ najsilnejšej opozičnej politickej strany Progresívne Slovensko. A musíme uznať, že jeho výhrady mali naozaj racionálne jadro. Tak predovšetkým sa jasne vymedzil proti rétorike, ktorú dnes časť opozície veľmi unfair používa. Jej naratív stojí na argumente, že tu máme akúsi starú, vyhorenú, deštruktívnu a hodnotovo pochybnú opozíciu, ktorej politici v ostatných desiatich rokoch v podstate nič nedokázali. No a popri nej je tu akási nová opozícia, plná nových neskompromitovaných a vysokokvalifikovaných ľudí, ktorí sú schopní sformulovať reálne a sofistikované riešenia, ktoré naozaj dokážu našu spoločnosť posunúť míľovými krokmi dopredu. Tento obraz je skrz-naskrz falošný.
Ako Igor Matovič výstižne poznamenal, sotva je možné za novú tvár v politike považovať Miroslava Beblavého. Podľa Matoviča je v politike sedemnásť rokov. Matovič si to však zle zrátal. V skutočnosti je Beblavý v politike už vyše dvadsať rokov. Svoju „verejnú službu“ začínal totiž Beblavý ako Miklosh boys, keď bol šéfom skupiny, ktorá robila audit pre verejnú správu, dôsledkom ktorého bolo masívne prepúšťanie v centrálnych štátnych orgánoch. Za to, že dobre odviedol túto „špinavú“ prácu, bol následne odmenený funkciou štátneho tajomníka na ministerstve práce a sociálnych vecí. A ako vieme, náš mladý štátny tajomník čušal ako voš pod chrastou, keď Ľudovít Kaník „perlil“. Keď bral beznohým dôchodcom invalidné dôchodky, Beblavý sa nijako nebúril, nezakladal iniciatívu Nie v mojom mene, nevystupoval z SDKÚ. Jeho angažmán u Procházku je tiež všeobecne známy, a až na tretí raz vybudoval niečo svoje ‒ vlastný projekt Spolu. To však neznamená, že je nová tvár. Rovnako nie je novou tvárou Ivan Štefunko, ktorý za ostatných dvadsať rokov vymenil minimálne tri, možno štyri stranícke dresy. Začal v SDĽ, potom bol v SDA, určite bol minimálne verejne deklarovaný volič Smeru, až nakoniec skončil u progresívcov. No a Martin Poliačik? To tiež nie je nijaká nová tvár v politike. Do parlamentu vstúpil spolu s Igorom Matovičom v roku 2010, dokonca na tej istej kandidátke. Postupne sa vypracoval na esenciálneho slniečkara, ktorého výroky by sa mali tesať do kameňa. Ten naj top by asi znel, že čistý heroín neškodí. Za tento výrok si u bratranca Matoviča vyslúžil sprchu striekačiek, ktoré mu vysypal na hlavu. No a jeho bývalý šéf zo SaS Richard Sulík zase s obľubou opakuje jeho výrok, že musíme robiť všetko pre to, aby sa u nás (ekonomickí) migranti cítili čo najlepšie.
Ďalším pánom na holenie v známej Matovičovej tlačovke bol sám exprezident Andrej Kiska. Jemu vyčítal hneď tri veci. Jednak, že vstupom Juraja Šeligu, hovorcu iniciatívy Za slušné Slovensko, do jeho strany táto iniciatíva podviedla občanov na námestiach, ktorým tvrdila, že je to nadstranícka iniciatíva. Druhé veľmi výstižné vyjadrenie sa týkalo skutočnosti, že Andrej Kiska neskôr (iste pod vplyvom svojich poradcov a ľudí zo zákulisia) vydával vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej za vec najväčšej politickej dôležitosti, žiadal zásadnú rekonštrukciu vlády či dokonca predčasné voľby, ale zároveň mu táto udalosť nestála ani za to, aby prerušil svoju lyžovačku v Alpách. No a posledná, v podstate najzásadnejšia výhrada voči „vzorovému“ demokratovi Kiskovi spočívala v jeho extrémne škandalóznom výroku, že ak by voliči opäť dali mandát Robertovi Ficovi, túto voľbu ľudí by neakceptoval a znova by ich nahnal do ulíc. Inak povedané, Kiska jasne povedal, že má diktátorské sklony a že nemieni akceptovať vôľu ľudí, respektíve mieni ju akceptovať len v prípade, že dopadne podľa jeho očakávaní.
Týmto škandalóznym výrokom by sa Kiska v akejkoľvek čo len trocha normálnej spoločnosti natrvalo diskvalifikoval. Bohužiaľ, mainstreamové médiá tento škandalózny výrok nijako nekomentovali. Paradoxne teda, občas je dobré, že máme aj takú politicky neriadenú strelu, akou je Igor Matovič. Ten totiž, keď sa občas zmýli, povie aj krutú pravdu o svojich pappenheimských.
KOMENTÁR Romana MICHELKA vyšiel pôvodne na snn.sk
