NázoryJozef Prokeš: Gén zániku spoločného štátu bol vložený už...

Jozef Prokeš: Gén zániku spoločného štátu bol vložený už do jeho vzniku

-

Jozef Prokeš: Gén zániku spoločného štátu bol vložený už do jeho vzniku

Odstredivé tendencie sa prejavili pri každej krízovej situácii

Dnešný deň oslavuje samostatná Slovenská republika okrúhle tridsiate výročie svojho vzniku. Pri tejto príležitosti sme oslovili jej spoluzakladateľa, bývalého predsedu Slovenskej národnej strany a poslanca NR SR Jozefa Prokeša. Aj jeho hlasom bývalá Slovenská národná rada v druhej polovici roka 1992 schválila dva kľúčové štátotvorné dokumentu Deklamáciu SNR o zvrchovanosti SR (17. júl)  a Ústavu SR (1. september). 

Ako poslanec SNR a predseda SNS ste stáli pri vzniku slovenskej štátnosti. Ako by ste s odstupom času zhodnotili výsledky volieb v júni 1992?

Vzhľadom na program SNS i moje osobné želania dopadli voľby dobre, lebo nakoniec viedli k vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Že SNS nezískala viac  hlasov, to súvisí s tým, že vo svete, a na Slovensku zvlášť, nie je ocenený ten, kto príde s niečím novým ako prvý, ale až ten, kto príde druhý. SNS bola vtedy hrotom kópie, čo otvárala dvere myšlienke samostatnosti SR a HZDS išlo za nami a zbierali voličov. Pre nás v SNS nebolo dôležité, aby sme voľby vyhrali my, ale aby sa naplnila myšlienka. A to sa naplnilo! Obrazne sa dá povedať, že HZDS bolo matkou samostatnosti SR a SNS bola otcom. 

Ste jedným z poslancov, ktorí podporili v SNR prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR (17. júl 1992) a Ústavy SR (1. september 1992). S akými pocitmi ste prežívali tieto historické okamihy? 

Boli to slávnostné chvíle, plné eufórie. Viedol som hlasovanie o všetkých pozmeňujúcich návrhoch k návrhu ústavy. Bolo ich vyše 300. A takmer všetky sledovali cieľ narušiť celkový koncept a súvislosť predloženého návrhu. Ich prijatím by ústava stratila funkčnosť. Konečné hlasovanie o návrhu viedol predseda SNR Ivan Gašparovič. Ústava, ktorú sme vtedy prijali, bola ústavou zvrchovaného štátu. 

Prečo poslanci KDH a maďarských strán podľa Vás nehlasovali za tieto dva kľúčové štátotvorné dokumenty? 

Prečo poslanci KDH nepodporili tieto dokumenty, naozaj neviem. Viem však, že nejeden z nich bol za samostatnú SR, no napriek tomu hlasovali proti. Treba sa spýtať ich. U poslancov hlásiacich sa k maďarskej národnosti, lebo ani poslanci tejto národnosti v iných politických stranách nepodporili tieto dva kľúčové dokumenty,  bolo, podľa môjho názoru, ponechanie si otvorenej cesty k iredente. Na rozdiel od poslancov KDH, oni sa pri hlasovaní zdržali. Nemožno ich teda obviňovať, že boli proti vzniku samostatnej SR, ale ani brzdiť v ich presadzovaní nadpráv poukazovaním, že hlasovali za Ústavu SR. Ich inklinácia k Budapešti zdá sa potvrdzovať tento môj názor.

3. septembra 1992 ste počas slávnostného podpisu Ústavy SR v Rytierskej sále Bratislavského hradu mali tú česť niesť jej nedávno prijatý text. S akými pocitmi ste sa ujali tejto čestnej úlohy?

Úprimne priznávam, že keď som niesol Ústavu na podpis a potom odnášal, mal som v hlave len jednu myšlienku: „Bože daj, aby som sa nepotkol!“ Slávnostnosť tej chvíle som si naplno vychutnal až keď som držal čestnú stráž pri vitríne s už podpísanou Ústavou Slovenskej republiky a odchádzajúci mi podávali ruky. Najdlhšie a najsilnejšie mi ju stískal j.e. kardinál Korec.  

Pre objektívnosť treba povedať, že vznik samostatnej SR by nebol možný, ak by česká strana bola proti. Hovorí sa, že sa už v roku 1991 tajne pripravovala na zánik Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR). Vedeli ste už v tom čase o týchto aktivitách?

Gén zániku spoločného štátu bol vložený už do jeho vzniku. Slováci vždy vnímali spoločný štát inak ako Česi. Slováci ho vnímali ako štát dvoch rovnocenných národov, zatiaľ čo Česi ako pokračovanie českého štátu rozšíreného o kolóniu Slovensko. Odstredivé tendencie sa prejavili pri každej krízovej situácii. V roku 1939, v r. 1968 a nakoniec to vyústilo do zániku spoločného štátu v roku 1993. Toho sme si boli vedomí. V skutočnosti k rozdeleniu štátu bolo tentoraz zarobené už začiatkom roku 1990. Už vtedy bolo jasné, že buď unitárny štát, alebo dva samostatné štáty. Ako prvé sa rozdelili odbory ROH a to už 2. marca 1990 na Nezávislé slovenské odbory KOZ a Česko-moravskú komoru. ROH vtedy predstavovali organizovať cca 70% občanov ČSFR. Takže prenikajúce správy o príprave ČR na samostatnosť nás neprekvapili. U nás sa príprava spozďovala, lebo bolo veľa maloverných podliehajúcich kuvičím hlasom, že to samostatná SR neustojí.

Do akej miery prispeli k zániku ČSFR aktivity prezidenta Václava Havla voči Slovensku a Slovákom?  

Havel Slovákom vôbec nerozumel, o Slovensku nevedel vlastne nič. Dokázal to aj svojím vystúpením vo FZ navrhujúc unitárny štát a očakávajúc, že mu Slováci zatlieskajú. Lepšie rozumel pivu ako Slovensku.

Samostatnosť Slovenska podporovalo v rokoch 1990-1992 okolo 15 percent občanov. Ako si vysvetľujete potom fakt, že po vzniku samostatnej SR, nevznikla žiadna politická a občianska sila za obnovu Česko-Slovenska?

To je problém prieskumu. Jednak formulácie otázky a potom výberu respondentov. Pokiaľ si dobre spomínam, vznikla v SR iniciatíva za obnovenie spoločného štátu, vo voľbách úplne prepadla. Aj pred voľbami bola nejaká podpisová akcia na zachovanie spoločného štátu. Tuším ju podpísala aj pani Radičová. Je zaujímavé, koľkí z tých, čo samostatnú SR pri jej vzniku odmietali, sa neskôr hrabali do jej čela.

Ako sa stavali mocnosti a ostatné štáty k zániku ČSFR a vzniku dvoch samostatných štátov SR a ČR? 

Povedal by som, že milostivo. Alebo inak, neboli sme v centre ich záujmu. Boli zaujaté rabovaním bývalého ZSSR. Slovenská republika bola medzinárodne uznaná hneď v prvej sekunde svojej existencie. 

Neobávali ste sa juhoslovanského scenára, ak by rokovania s českou stranou viedli do slepej uličky? 

Nuž, novinári sa o to veľmi usilovali. Najmä na českej strane. Spomínam si na návštevu tajomníčky Moravskej Národnej Strany u nás. Doviezol ju jej zať, prišiel sem s malou dušičkou. Ona ho vzala na obed do reštaurácie, a on, keď zistil, že sa nikto nepozastavuje nad tým, že hovoria česky, spustil na českých novinárov komentár, ktorý v slušnej spoločnosti nemožno opakovať. Pamätníci si iste spomenú, ako v TV strašili pílením koľajníc, nepriechodnosťou hraníc atď.

Najdôležitejším ústavným aktom zániku spoločného štátu sa stal ústavný zákon o zániku ČSFR, prijatý 25. novembra 1992 oboma komorami Federálneho zhromaždenia (Snemovňa ľudu a Snemovňa národov). Ako ste osobne prežívali toto hlasovanie?

Pôvodne som očakával hladký priebeh. Prekvapilo ma, že sa to zaseklo práve na slovenskej strane. A práve na poslancoch SDĽ, ktorej poslanci v SNR hlasovali ako za Deklaráciu, tak za Ústavu SR. Preto to hlasovanie 25.11. 1992 som očakával s napätím. Našťastie to dopadlo dobre. Zasialo to však isté pochybnosti o SDĽ, ktoré sa potvrdili jej účasťou v parlamentnom puči v roku 1994.

Aké vzťahy ste mali ako poslanci SNR s poslancami Federálneho zhromaždenia?  

Ako s kým. S národne orientovanými boli vzťahy naozaj priateľské. My v SNR sme si uvedomovali, že federálni poslanci sa vlastne politicky obetovali pre vznik samostatnej SR. Aký to rozdiel medzi nimi a súčasnými poslancami vládnej koalície hľadajúcimi výhovorky prečo nemajú byť predčasné voľby. No a s tými, čo Slovensku nevedeli prísť na meno, tých sme ignorovali.

Matica slovenská v spolupráci s NR SR pri príležitosti 30. výročia vzniku SR, odhalila 25. novembra 2022 na fasáde starej budovy NR SR na Župnom námestí v Bratislave pamätnú tabuľu sedemdesiatim šiestim slovenským poslancom Federálneho zhromaždenia, ktorí podporili ústavný zánik Česko-Slovenska. Prečo je dodnes podľa Vás ich prínos pri vzniku samostatnej SR neustále podceňovaný a opomínaný? 

Lebo boli hrdinovia! Z ich vlastného rozhodnutia ich mandát poslancov netrval ani pol roka. A zbabelci nemajú radi hrdinov. Preto vysoko hodnotím odhalenie pamätnej tabule na budove NR SR. Ďakujem všetkým, čo sa o to pričinili. A dúfam, že sa nenájde nikto, kto by chcel tabuľu odstrániť. Nezabúdam na pokusy odstrániť sochu Svätopluka z hradného nádvoria. Stále je u nás veľa úbožiakov, čo sa boja aj vlastného tieňa a presadzujú cudzie záujmy. Ba niekedy sa zdá, že ich je čoraz viac. Nechcú samostatnú SR, ale derú sa do štátnych a ústavných funkcií. Čo s takým premiérom, podľa ktorého Vláda SR je proukrajinská a proeurópska? Nemala by byť Vláda SR na prvom mieste proslovenská? Čo s takým ministrom obrany, čo odzbrojí svoju armádu a vydá územie štátu pod zámienkou obrany cudzím armádam? Čo s poslancami, ktorí odhlasujú a prezidentkou, čo podpíše okupačnú zmluvu s pekným názvom „Dohoda o spolupráci v oblasti obrany medzi vládou SR a vládou USA“, v ktorej nie je ani slova o obrane územia Slovenskej republiky? Tí sa boja každej zmienky o ľuďoch, ktorí sa pričinili o samostatnosť SR. 

Kritici zániku ČSFR neustále pripomínajú, že o vzniku dvoch samostatných štátov mali rozhodnúť občania v ľudovom hlasovaní. Ste rovnakého názoru?

To je také blúznenie.  Za referendum možno pokladať výsledky volieb v roku 1992. Ale ku konkrétne položenej otázke. V hre bola samostatnosť oboch republík, vystúpenie z ČSFR, zánik ČSFR, federácia, autentická federácia (tá mala podľa prieskumov najvyššiu podporu, ibaže nikto nevedel, čo to tá autentická federácia je), spoločný štát (ale aký?), konfederácia, únia a možno ešte ďalšie. Jednoducho, nikto nedokázal sformulovať otázku tak, aby bolo možné odpovedať jednoznačne „áno“, alebo „nie“. Veď aj náš Ústavný súd SR rozhodol, že nemožno vypísať referendum, v ktorom by odpoveď na jednu otázku podmieňovala odpoveď na ďalšiu. A referendum o vystúpení by mohlo viesť k vážnym nedorozumeniam až konfliktom. Povedzme, že jedna strana by povedala áno a druhá nie. ČSFR by nezanikla, iba by sa scvrkla na územie strany, ktorá povedala „nie“ a patril by jej všetok federálny majetok aj v republike, čo vystúpila. Povedzme, že by obe strany povedali „áno“. Ani vtedy by ČSFR nezanikla, len by stratila územie a občanov, ale zostal by jej majetok na území vystúpivších republík i v zahraničí. Krásny chaos, však!

Ako ste prežívali prvé minúty samostatného Slovenska?

Slávnostne na námestí SNP na tribúne s fľašou perlivého vína v ruke.

Ako hodnotíte tridsaťročný príbeh samostatnej SR?

Tých tridsať rokov musím rozdeliť na dve časti. V rokoch 1993 až 1998 sa SR rozvíjala rýchlejšie ako ČR napriek strategickej nevýhode. Nemali sme vybudované štátne inštitúcie, česká strana jednoducho premenovala federálne inštitúcie na české a mali to aj s personálom. To bolo dané a my sme sa s tým museli vyrovnať. Rozvíjali sme sa v tom období aj napriek intermezzu spôsobenému parlamentným pučom v roku 1994. Dnes sa toto obdobie zatracuje, hovorí sa o akomsi „mečiarizme“, ktorý ale nikto nedefinuje, hovorí sa o divokej privatizácii, ale za Mečiara bolo sprivatizovaných cca 23% hodnoty národného majetku. Divoká privatizácia nastala za Dzurindu a Mikloša. Nesmrteľná je Miklošova téza, že štát je zlý vlastník a teda treba všetko predať. Dnes by si mali búchať hlavu o stenu tí, čo nešli na referendum o neprivatizácii strategických podnikov vypísanom Mečiarovovou vládou v roku 1998. Nemuseli sme mať také drahé energie. Druhé obdobie nastalo nastúpením už spomenutých Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša. Vtedy nastala divoká privatizácia, ba priam rabovačka, ale to médiá nerozmazávali. Odvtedy strácame nielen samostatnosť, ale i štátnosť. Sme väčšmi podriadení Bruselu ako kedy sme boli podriadení Moskve.   

Otázka na záver. Akým spôsobom si dnes môže Slovenská republika viac chrániť svoju politickú a ekonomickú suverenitu, ako aj jej národno-štátne záujmy doma a v zahraničí?

Iba tak, že si do čela občania zvolia ľudí schopných a zapálených pre Slovenskú republiku, a nie análnych speológov! Občania si musia uvedomiť, že voľby nie sú futbalový, či hokejový zápas, keď poteší ak „naši“ vyhrajú a zarmúti ak prehrajú, ale cenu rožkov to neovplyvní. Či sa to niekomu páči, či nie, štát je ako akciová spoločnosť, ktorej akcionármi sú všetci občania. Voľby sú vlastne valným zhromaždením tejto spoločnosti. Keď si valné zhromaždenie vyberie dobre, spoločnosť bude prosperovať a všetci akcionári získajú na dividendách. Ak si vyberie zle, doplatí na to drvivá väčšina, a zopár lapajov sa na tom nabalí. Začať treba školstvom. Naše dnešné školstvo vychováva občana spotrebiteľa, to pred r. 1989 občana tvorivého a to musíme obnoviť. Musíme zdvihnúť hlavu a prestať prijímať výklad našich dejín cudzími. Musíme sa zamyslieť nad dvojtvárnosťou našej „verchušky“, keď na jednej strane vadí názov ulice vo Varíne, pomenovanej po prvom slovenskom prezidentovi, a na strane druhej podporuje vládu Ukrajiny, kde oslavujú Banderu či Šucheviča, pomenúvajú po nich ulice, štadióny, stavajú im pomníky. A to všetko v cudzom záujme.  Stručne povedané potrebujeme vládu, ktorá sa bude starať o naše, a nie o cudzie záujmy. Potrebujeme vládu proslovenskú!

Zhováral sa: Matej Mindár

Podporte nezávislé spravodajstvo a pomôžte zvýšiť pluralitu médii na Slovensku. Spravodajský portál Veci Verejné prináša overené agentúrne správy a vlastné komentáre naších autorov.

Podporiť nás môžete jednoduchou formou cez platobnú bránu buď pravidelnou mesačnou sumou alebo jednorázovým príspevkom.

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora


Alebo prevodom na náš účet: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Newsletter - Veci verejné

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

spot_img

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás