Nekompetentný minister môže spôsobiť strašné škody, ale to v našich mediálnych hrách nehrá takmer žiadnu rolu. Hráme sa len na príbehy o korupcii, mafii a podobne.
Pán Mičovský sa dnes, ľudovo povedané, zhovadil úplne dokonale. Ale: v zásade to nie je jeho chyba a on je len extrémom inak rozšíreného javu.
Máme často, zvyčajne, veľmi nekompetentných politikov a takmer nikomu akoby to ani neprekážalo.
Poviem to na príklade rezortu, ktorý som kedysi viedol (školstvo a veda). Na to, aby ste v ňom mohli kvalifikovane rozhodovať, potrebujete vedieť veľmi veľa vecí. Čo to je štátne kurikulum a ako k jeho tvorbe pristupujú v iných krajinách. Niečo o technologickom transfere a jeho záludnostiach (ako niektoré veci riešiť zmluvami v rámci výskumných pracovísk, aké sú modely tvorby spinoffov..). Aj o tom, ako sa vlastne výkonnosť vedy dá posudzovať, z mnohých hľadísk.
Pomôže mať prehľad o rôznych pedagogických teóriách (aj o praktických aplikáciách – aby ste vedeli napríklad, prečo sa matematika v Singapure učí tak a v Nemecku inak a ako sa to odráža v rôznych druhoch výkonnosti pri rôznych druhoch matematiky). A k tomu ovládať aspoň úplný základ verejnej politiky: zákon o štátnej službe, problematiku verejných obstarávaní, problematiku eurofondov….
Atď., atď., atď. Dalo by sa pokračovať veľmi dlho. A to sú ešte v mnohom akoby jednoduché témy, existuje mnoho takých, ktoré sú čisto technicky zložitejšie. Keď som pre Európsku komisiu kedysi písal o problematike dôchodkových systémov, len vysvetlenie základných parametrov mi zabralo niekoľko strán.
A ak sa bavíme o nejakej podtéme v rámci veľkej témy infraštruktúry, vyžaduje si to často pomerne značne komplexné právne aj ekonomické znalosti.
Jednoducho, tak, ako nepostavíte most bez znalostí statiky a metodík modelovania záťaže, len veľmi ťažko naozaj kompetentne zvládnete rezort, kde musíte ovládať teórie opisujúce, o čom ten rezort vôbec je, a mať nejaké zručnosti a základné znalosti, aby ste mohli vôbec chápať podklady, ktoré si vyžiadate.
Výhoda politika je, že to nemusí všetko do detailov ovládať, stačí základy. Ale ovládať základy týchto tém, to je často vzdialenosť svetelných rokov od schopností bežného domáceho politika.
Prekáža to niekomu? U nás doma ani veľmi nie. Prvý problém sú novinári, tí doslova milujú – a nech sa nikto nehnevá, ale to slovo použijem ako technický, medicínsky termín – debilov. Ja som ako minister prichádzal do styku s celým radom ľudí hlásiacich sa o to, že chcú byť školskými reformátormi. Žiaden z nich na to ani vzdialene nemal nejakú kvalifikáciu, už vôbec nie medzinárodnú, ale to nebránilo tomu, aby mali obrovský prístup do médií.
Problém je ale trochu širší, nemôžeme úplne všetko zvaľovať na novinárov. Ani tridsať rokov od Novembra sme si ako spoločnosť nevytvorili základné triediace mechanizmy pre to, kto by mohol rozhodovať o spoločnosti, a kto sa na to vôbec nehodí.
Áno, v ére internetu a sociálnych sietí s tým zápasia aj iné krajiny. Ale: to Francúzsko si nejak na príslušné miesta vždy dosadí dostatok kompetentných ľudí na to, aby v krajine fungovali perfektné TGV, super galérie, či fenomenálny filmový priemysel alebo finančné schémy podporujúce svetovo dominujúce značky. Británia sa síce strápňuje Brexitom a Borisom Johnsonom, ale rozhodujúce vedecké inštitúcie, no napríklad aj ozbrojené zložky, vedú väčšinou kompetentní ľudia, ktorí zabezpečujú, že krajina ostáva mocnosťou.
My sa v tomto so zabehanými krajinami nemôžeme nijako porovnávať. Milujeme podpriemernosť (nech je niekto „hore“ čo najväčší idiot, aspoň sa je z koho vysmievať).
Zbožňujeme neúspech – chvalabohu, svet by bol nejako menej pohodlný, keby tu bol morálny tlak na to, aby som aj ja pracoval, študoval, snažil sa.
Takto je všetko v poriadku. A sme patriotickí, keď ide o futbal či hokej, nie, keď ide o Slovenskú republiku ako takú. Ako štát. So všetkými sociálnymi, politickými a kultúrnymi náležitosťami.
Najbližšie voľby nebudú len o tom, ako vymeniť jedných banditov za iných. Mali by byť aj o tom, ako aspoň čiastočne zlomiť tradíciu nie veľmi efektívnej, nie veľmi sebavedomej a vo všeobecnosti dosť diletantskej politiky.
PS Na Mičovského zabudnite. Ten nie je vôbec dôležitý, podobne, ako jeho domovská „strana“ či hnutie.
Zdroj:
Mičovský ukazuje ešte na jeden aspekt Slovenska a to doslova a do písmena krach vzdelanosti . Slovensko vystavilo vzdelanosti červenú ,nechce vzdelaných ľudí . Ono to Slováci so vzdelaním nikdy nepreháňali , ale dnes ide o krach vzdelania do suterénu . Pri menovaní Mičovského do funkcie nebola v popredí aspoň nejaká odbornosť , stačilo jeho ocenenie Biela vrana , hoci niekoľkí nositelia tohoto „ocenenia“ ho stačili tak skompromitovať , že znesie porovnanie so Zlatými malinami .