Naozaj je to únavné a v podstate aj nudné. No napriek tomu ešte stále vidím zmysel v poukazovaní na anamnézu mediálnej manipulácie každodenne sa rodiacu v mdlých mysliach neduživých novinárskych mozgov.
Udalosť týždňa podľa Marečka
Jednoduchý Mareček má na konšpiračnom webe Aktuality rubriku zvanú Udalosť týždňa Mareka Vagoviča. Pod honosným názvom sa ukrýva oveľa menej vznešený obsah, spravidla pozostávajúci z politických hesiel, sloganov, miliónkrát prežutých fráz a najmä konšpiračných manipulácií.
Ostatná iterácia Marečkovej pravidelnej makulatúry nesie titulok Čaputová robí chyby. Mafii sa treba postaviť čelom. To je celý on. Namiesto titulku slogan. A hneď prvý odsek sračka okrášlená obchodnou známkou jej autora:
„Prepustenie vyšetrovateľov NAKA, ktorí stoja v prvej línii boja proti organizovanému zločinu, je jasný odkaz Ficovi, Kollárovi, Žilinkovi, inšpekcii aj tajnej službe. A príležitosť na zamyslenie sa pre hlavu štátu.“
Rozhodnutia súdov nie sú žiadne odkazy. Sú to právne akty. A môžu byť zákonné i nezákonné, môžu mať vyššiu alebo nižšiu kvalitu. No stále sú to právne akty, a nie odkazy komukoľvek.
Ak Mareček portrétuje rozhodnutia súdov ako odkazy politikom a ústavným činiteľom, podáva tým nelichotivú správu o stave svojich mentálnych kapacít. V jeho ponímajú sú aj rozhodnutia súdov politické udalosti, nad čím by sme mohli mávnuť rukou, keby Mareček nebol filistrom Bárdym povýšený na komentátora webu s najvyšším počtom užívateľov na Slovensku.
Rozprávka o absolútnom dobre a absolútnom zle
Predstavenie úpadku ducha rozoberaného textu však pokračuje ešte onakvejšími ejakuláciami zahnívajúcej mysle. Pripravme sa na dlhší citát, naozaj to stojí za to:
„Skúste si to predstaviť: každý deň chodíte skoro ráno do práce, v ktorej ste často až do neskorého večera. Nezriedka aj cez víkendy, štátne sviatky, počas dovolenky. Za dve tisícky mesačne, lebo to nerobíte pre peniaze.
Vypočúvate gaunerov z klasického podsvetia, ktorí by vám najradšej vykrútili krk. Alebo biele goliere s politickým zázemím, ktoré majú dosť zdrojov aj možností, ako vás zdiskreditovať, zničiť vám život, kariéru.
Pre povahu svojej práce ste permanentne v strese. Máte strach o rodinu, ktorá vás takmer nevidí, ale aj o seba, keď vám počas jazdy odletí koleso na aute. Alebo pravidelne nachádzate povolené skrutky na pneumatikách.
Napriek tomu to nevzdáte, hoci čelíte obrovskej presile tradičnej aj sofistikovanej mafie. Denne si lámete hlavu nad stratégiou, ako ju poraziť – a zabezpečiť nepriestrelné dôkazy, aby obstáli aj pred súdmi.
Hoci ste pripravený na všetko, keď vás zrazu strčia do chladnej cely, je to predsa len šok. Nedôveryhodné figúrky z inšpekcie, dohodnutého prokurátora ani sudcu nezaujíma, že ste si len poctivo robili svoju prácu.
Stačí im svedectvo jedného zradcu vo vašom okolí – a odposluchy, ktoré vytrhávajú vaše slová a voľné úvahy z bežných pracovných porád z kontextu. Potrebovali vás zastaviť, tak vymysleli komplot ako z 50. rokov.“
Nie, toto nenapísal Andersen. Ani Tolkien. Ba dokonca ani Dobšinský (nie ožran Braňo, ale folklorista a spisovateľ Pavol). Túto rozprávku o Frodovi Bublíkovi, teda majorovi Ďurkovi, a Robinovi Hoodovi, teda podplukovníkovi Čurillovi, naozaj stvoril Mareček. A konšpiračné Aktuality vydávané vraj ctihodným mediálnym domom Ringier Axel Springer to publikovali ako komentár.
Nikto nemá právo spochybňovať charaktery vyšetrovateľov Ďruku a Čurillu. O to tu ani nejde. Podstata spočíva v tom, že Hans Christian Vagovič nám ich vykresľuje ako rozprávkové bytosti, nadprirodzené stvorenia bez obyčajných ľudských vlastností a najmä bez akýchkoľvek negatívnych čŕt.
Samozrejme, táto rozprávka nie je úplne samoúčelná. Jej cieľom je navodiť dojem, že chrabrí bojovníci Ďurka s Čurillom reprezentujú absolútne dobro, a preto to, čo im stojí v ceste, je zase stelesnením absolútneho zla. Takýto zvrátene jednoduchý je mentálny svet prostoduchého Marečka.
Zdržanlivosť nie je Marečkova silná stránka
Dajme však opäť slovo insitnému géniovi. Jeho text pokračuje takto:
„Našťastie, v demokracii existuje systém bŕzd a protiváh. Odvolací súd nakoniec prepustil vyšetrovateľov NAKA, ktorí stoja v prvej línii boja proti organizovanému zločinu, po takmer troch týždňoch na slobodu.
A nielen to, spochybnil aj ich trestné stíhanie ako neopodstatnené. Čo len umocňuje podozrenie, že od začiatku išlo o účelové konanie – voči nepohodlným policajtom, ktorí riešia najväčšie kauzy tzv. našich ľudí.“
Áno, áno, bez sloganu o našich ľuďoch by sa to, samozrejme, nezaobišlo. Zrejme preto nie, lebo táto slovná clona má zahaliť jednu podstatnú okolnosť. Medzi hodnotení okresného a krajského súdu je taký obrovský rozdiel, že je namieste zdržanlivosť.
Nie je podstatné, že kraj na rozdiel od okresu nevidel dôvody na väzbu. Podstatné je to, že už podľa jeho právneho názoru je samotné trestné stíhanie neopodstatnené. To, pochopiteľne, vyvoláva viac otáznikov, ako dáva odpovedí. No Hans Christian Vagovič má vo veci jasno. Vraj išlo o účelové stíhanie nepohodlných policajtov. Krajský súd ešte ani len nestihol vydať písomné odôvodnenie svojho rozhodnutia, a preto nevieme, či bola logická a zákonná argumentácia súdu okresného alebo krajského.
Lenže zdržanlivosť je disciplína, akú v Aktualitách nikdy nepestovali. Naopak, Mareček sa s pribúdajúcim textom dostáva do varu a buráca:
„Rozhodnutie súdu je v prvom rade odkazom pre inšpekciu, že taká bezočivá svojvôľa sa musí skončiť – a nemala by zostať bez následkov. Zodpovedných treba skrátka svinským krokom poslať do civilu.“
Konkurz na šialencovho hovorcu
Nebudeme sa viac venovať téme „odkazov“. Len si všimnime, že kým v predchádzajúcej pasáži sa autor aspoň trochu držal pri zemi použitím slova podozrenie, v tomto odseku už konanie inšpekcie označuje rovno za bezočivú svojvôľu a ženie jej príslušníkov svinským krokom do civilu.
Skvelé, Mareček práve prešiel výberovým konaním na hovorcu šialenca z Trnavy. No to je asi tak všetko. Uznesenie inšpekcie o obvinení Ďurku a Čurillu prinajmenšom stojí na argumentácii a ak je dôvod ju spochybniť, potom to treba robiť takisto vecným zdôvodňovaním vyrieknutých/napísaných tvrdení. To, čo predvádza autor, je len slovný a myšlienkový hnoj, hodný tlačovej besedy psychicky dekompenzovaného Matoviča.
Avšak občas sa aj majster stupídnosti pomýli a napíše pravdu, teda aspoň čiastočnú:
„Zároveň je varovným signálom pre tajnú službu, ktorá sa na tomto komplote výrazne podieľala – manipulatívnymi zvodkami s nulovou výpovednou hodnotou. SIS treba rýchlo vyňať spod kontroly Sme rodina.“
Močariny duchovného úpadku
Nedá sa súhlasiť viac. Pochybný spolok okolo Borisa Kollára nesmie mať vplyv na tajnú službu. Lenže po tomto záblesku svetlej myšlienky sa nám Mareček znova opúšťa a vracia sa do močarín vlastného duchovného úpadku:
„Odvolací súd obnažil aj povahu/charakter generálnej prokuratúry, ktorá bola v tejto bitke nepochopiteľným spojencom inšpekcie a tajnej služby. Maroš Žilinka má však teraz jedinečnú možnosť, ako to napraviť.
Ak chce zložiť reparát zo spravodlivosti, mal by osobne – alebo cez podriadenú prokuratúru – zrušiť aj obvinenie vyšetrovateľov NAKA. Inak sa nezbaví nálepky predĺženej ruky oligarchov a nehodných politikov.
Napríklad aj Roberta Fica, ktorý celé mesiace mediálne lynčoval odvážnych policajtov z tímu Očistec. To oni boli v skutočnosti „politickí väzni“, nie kumpáni predsedu Smeru typu Bödör, Gašpar či Kováčik.“
Pri všetkej úcte k Hansovi Christianovi, Mareček je naozaj posledný, kto môže vyzývať generálneho prokurátora k skladaniu reparátu. Po prvé preto, lebo sám produkuje namiesto myšlienok sračky (ako už bolo dokázané viackrát nielen v tomto texte). Po druhé preto, lebo v trestnom práve sa orientuje horšie ako hus v receptúre hurbanovského piva z roku 1973.
Ide totiž o to, že nad prípadom Ďurku s Čurillom vykonáva dozor Krajská prokuratúra v Bratislave. Ak bude mať niekto dôvod na základe písomného odôvodnenia Krajského súdu v Bratislave zamyslieť sa nad zákonnosťou vydaného uznesenia o obvinení, bude to práve prokurátor tejto súčasti.
Generálny prokurátor môže vstúpiť do hry, ak v zmysle toľko diskutovaného paragrafu 363 Trestného poriadku podá oprávnená osoba návrh na preskúmanie zákonnosti uznesenia. Existuje ešte taká možnosť, že ak sa prípadné rozhodnutie krajského prokurátora nebude Marošovi Žilinkovi pozdávať, môže si vyžiadať spis na kontrolu a následne buď rozhodnúť, alebo vydať pokyn, aby určitým spôsobom konal kraj.
Všetky tieto úvahy sú však iba teoretické, pretože písomné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu zatiaľ neexistuje. Jediné, čo v tejto chvíli existuje, je konšpiračná teória o Žilinkovi ako predĺženej ruke oligarchov a nehodných politikov, mátajúcej v hlave mentálne poblúdeného Marečka alias Andersena.
„A čo je pravda?!“ zvolal Pilát…
Vzhľadom na to, že zvyšok jeho textu je už len číra politika, nechám ho síce odznieť, no venujem mu len veľmi strohý komentár. Najprv však Marečkov apendix:
Fico však namiesto ospravedlnenia čuší ako voš pod chrastou. Spolu s Borisom Kollárom, ktorý sa dokonca neštítil hovoriť o ‚čurillovskej mafii‘. Ján Čurilla je vyšetrovateľ NAKA, ktorý bol nezákonne vo väzbe.
Minimálne dve zásadné chyby však spravila aj hlava štátu. Prvú vtedy, keď prijala v Prezidentskom paláci Fica. Ten ju následne hanebne opľul – a ešte sa jej aj povyhrážal. S teroristami a mafiou sa skrátka nevyjednáva.
Druhú vtedy, keď sa v správe o stave republiky nezastala stíhaných vyšetrovateľov NAKA. V zlomových okamihoch sa treba organizovanému zločinu postaviť čelom. A bez politikárčenia. Pravda nie je uprostred.
Tak ako v prípade extrémistu Schutza, aj pre Marečka platí, že vzhľadom na to, že Fico aj Kotleba sú volenými zástupcami ľudu (rovnako ako Pročko, Baránik či Tabak a ďalší), majú nespochybniteľnú legitimitu a hlava štátu je povinná to rešpektovať.
Úplne na záver už len jediná poznámka. Pravda nie je ani vpravo, ani vľavo, ani uprostred. Pravda je vždy komplexná. A pochopiť komplexné veci dokáže len adekvátne vybavená myseľ, nie mentálne blato.
Zdroj: datel.sk, InfoVojna
