Ako sme uviedli v predchádzajúcom článku (Stručná analýza výsledkov prvého kola prezidentských volieb v Turecku) 14. mája sa v Turecku súčasne uskutočnili prezidentské i parlamentné voľby. Parlamentné voľby zostali v aktuálnej, veľmi vypätej vnútropolitickej situácii v tieni prezidentských. Ich výsledky sú však v tejto súvislosti veľmi významné.
O systéme parlamentných volieb v Turecku
Turecko má jednokomorový parlament Veľké národné zhromaždenie Turecka, v ktorom je 600 poslancov (od volieb v roku 2018). Volia sa v 87 volebných obvodoch, ktoré sú totožné s 81 tureckými provinciami, pričom v Ankare a Istanbule sú po 3 obvody a v Izmire a Burse po 2. Počet poslancov je určený počtom obyvateľov vo volebných obvodoch. Pred každými voľbami Najvyššia volebná rada zisťuje počet obyvateľov vo volebných obvodoch a na jeho základe upravuje počet poslancov. Možnosť hlasovať majú aj Turci žijúci v zahraničí (tento rok to bolo do 9. mája).
V marci tohto roku sa pri úpravách volebného zákona znížilo kvórum z 10 % (od roku 1982) na 7 %. Dôvodom bola kritika veľkého počtu „prepadnutých“ hlasov a to, že strany, ktoré sa dostali do parlamentu, mali v týchto podmienkach výrazne viac kresiel ako bol ich podiel na počte odovzdaných hlasov. Zaujímavý je fakt, že k tejto zmene došlo v podmienkach, keď sa Turecko odchyľuje zo svojej zhruba storočnej prozápadnej trajektórie.
V tureckých voľbách sa vytvárajú koalície, ktoré sú špecificky upravené. Existuje totiž možnosť, že strana, ktorá je v koalícii, môže získať samostatné zastúpenie v parlamente aj keď neprekročí zisk 10 %, resp. 7 % hlasov. Vo voľbách v roku 2018 sa to podarilo Dobrej strane v rámci Národnej aliancie a v roku 2023 Strane nového blahobytu a Robotníckej strane Turecka.
Kvórum sa nevzťahuje na nezávislých uchádzačov, ktorí kandidujú len v niektorom z volebných obvodov. Vo voľbách v roku 2018 ani 2023 sa však nijaký nezávislý kandidát do parlamentu nedostal.
Turecké politické strany nebudeme bližšie charakterizovať, lebo uplatnenie západného politologického pohľadu na ne by bolo vzhľadom na existujúce pomery zjednodušujúce. Je ťažké stručne charakterizovať jednotlivé strany, ktoré sa síce v mnohom podobajú tomu, čo je v Európe, ale v podmienkach tureckej politiky v 21. storočí pôsobia špecificky. Už názvy jednotlivých strán sú často patetické, čo sa spravidla prejavuje aj v ich orientácii. Možno však uviesť, že prevažuje pravicová, konzervatívna a nacionalistická orientácia strán a je v nich prítomný aj náboženský (moslimský) prvok. Časť z nich je aj radikálne zameraná. Tieto strany získavajú vo voľbách v posledných rokoch väčšinu kresiel v parlamente. Špecifickým fenoménom tureckých politických strán je, že vo viacerých z nich sú v rôznom počte bývalí členovia i funkcionári najväčšej a proprezidentskej Strany demokracie a rozvoja, ktorá pôsobí od roku 2001. Stredová ľavica, ktorá v minulom storočí v Turecku niekoľkokrát zostavila vládu, je v kríze. Menej je strán výrazne liberálneho či ľavicového zamerania aj keď pôsobia viaceré malé strany, napr. komunistické a zelené. Nachádzajú sa však na okraji politického spektra a vzhľadom na volebný systém často vo voľbách nekandidujú. V súvislosti s problémami Kurdov v Turecku existujú strany, ktoré zvýrazňujú národnostnú menšinovú otázku a niekedy sú aj radikálne orientované.
O výsledkoch parlamentných volieb v roku 2018
V roku 2018 pripustila Najvyššia volebná rada k voľbách len 11 strán. Tri z nich nakoniec nepostavili kandidátov. Účasť na voľbách bola vysoká – 86,22 %.
Vo voľbách kandidovali 2 koalície. Prvou bola provládna Ľudová koalícia, ktorú tvorili Strana demokracie a rozvoja vedená prezidentom R. T. Erdoğanom a Strana nacionalistického hnutia na čele s Devletom Bahçelim. V druhej – opozičnej – Národnej koalícii boli Ľudová republikánska strana na čele s vodcom opozície K. Kılıçdaroğluom, Strana šťastia vedená Temelom Karamollaoğluom a Dobrá strana, ktorej predsedníčkou bola Meral Akşenerová. Samostatne kandidovali Strana slobodných dôvodov, Vlastenecká strana a Ľudová demokratická strana (prokurdskej orientácie).
V tureckom parlamente zvolenom v júni 2018 bolo zastúpených 5 strán. Strana spravodlivosti a rozvoja získala 42,56 % hlasov a mala 295 poslancov. Hlavná opozičná sila Republikánska ľudová strana dosiahla 22,65 % hlasov, za čo získala 146 poslancov. Ľudová demokratická strana na čele so Sezaiom Temellim a Pervinou Buldanovou získala 11,70 % hlasov a dostala 67 kresiel. Strana nacionalistického hnutia dosiahla 11,11 % hlasov a mala 49 kresiel. Dobrá strana získala 9,96 % hlasov a disponovala 43 kreslami. Víťazstvo Ľudovej koalície vytvorilo pre prezidenta „pohodlnú“ väčšinu v parlamente.
Zloženie parlamentu po voľbách 14. mája 2023
Počet strán, ktoré sa zúčastnili na voľbách bol výrazne vyšší ako pred 5 rokmi. Najvyššia volebná rada v marci pripustila k účasti vo voľbách 36 strán. Vo voľbách sa uchádzalo o hlasy voličov 5 koalícií. Celkovo kandidovalo 24 strán, ktoré zostavili vlastné zoznamy uchádzačov o miesta v parlamente. O miesta sa uchádzali aj nezávislí kandidáti. 11 ďalších strán, najmä v záujme zabrániť „strate“ hlasov, postavilo kandidátov na zoznamoch iných strán a prihlásili sa k ich podpore. Jedna strana nakoniec nekandidovala.
Pozornosť sa sústredila na súboj provládnej Ľudovej koalície a opozičnej Národnej koalície. V Ľudovej koalícii boli 4 strany. K dvom z roku 2018 pribudli Strana veľkej jednoty a Strana nového blahobytu (islamistická Strana blahobytu bola v roku 1998 zakázaná). Národnú koalíciu, niekedy označovanú aj za Blok šiestich tvorili len 2 strany (Ľudová republikánska strana a Dobrá strana) a v ich rámci ju podporili Strana za demokraciu a pokrok, Strana budúcnosti, Strana šťastia a Demokratická strana. Táto koalícia sa zaviazala obnoviť parlamentný systém moci.
Ďalšie koalície boli Aliancia práce a slobody (Strana zelenej ľavice a Robotnícka strana Turecka), Zväz socialistických síl (Komunistická strana Turecka, Komunistické hnutie Turecka a Ľavicová strana) a Aliancia predkov (Strana spravodlivosti a Strana víťazstva). Národná strana, Strana za práva a slobody, Mladá strana, Strana vlasti, Strana jednoty spravodlivosti, Strana domoviny, Strana inovácií, Ľudová strana oslobodenia, Strana národnej cesty, Vlastenecká strana a Strana jednoty moci kandidovali samostatne.
V prieskumoch mala najvyššie preferencie Strana spravodlivosti a rozvoja pred Republikánskou ľudovou stranou. Šance dostať sa do parlamentu mali ešte Dobrá strana, Strana nacionalistického hnutia a Strana zelenej ľavice (na ktorej kandidátke boli aj predstavitelia Ľudovodemokratickej strany), ktorá v súčasnom parlamente nie je zastúpená. Ďalšie strany boli ďaleko pod hranicou 7 % kvóra.
Podľa neoficiálnych údajov po sčítaní všetkých platných hlasov vo voľbách zvíťazila znovu Strana demokracie a rozvoja, za ktorú hlasovalo 35,84 % voličov (o 6,72 % menej ako v roku 2018) a dostala 268 kresiel (o 27 menej) pred Ľudovou republikánskou stranou, ktorá získala 25,57% hlasov (o 2,92 % viac) a má 169 miest (o 23 viac). Tretia bola Strana zelenej ľavice, vedená Çiğdemou Uçarovou a İbrahimom Akınom s 8,67 % hlasov a 61 poslancami, ktorá v predchádzajúcom parlamente nebola (zopakujeme, že na jej kandidátke boli predstavitelia Ľudovodemokratickej strany, ktorá v roku 2018 získala 10,76 % hlasov a mala 67 poslancov). Štvrtá sa umiestnila Strana nacionalistického hnutia, za ktorú hlasovalo 10,14 % (o 0,98 % menej) a obsadí 50 kresiel (o 1 viac). Na piate miesto sa dostala Strana dobra so ziskom 9,78 % hlasov (o 0,18 % menej), za ktoré má 43 kresiel (rovnako ako v roku 2018). Do parlamentu sa dostali ako nové strany Strana nového blahobytu (z Ľudovej aliancie) na čele s Fatihom Erbakanom s 2,84 % hlasov a 5 poslancami a Robotnícka strana Turecka (z Aliancie práce a slobody) vedená Erkanom Başom, ktorú podporilo 1,78 % voličov a má 4 kreslá. Považuje sa za ľavicovo populistickú, pričom sa hlási k ideám komunizmu a marxizmu-leninizmu.
Účasť na voľbách bola 84,81% (takmer o 1,5 % nižšia ako v roku 2018). Rozdiel síce nie je veľký, ale je to trochu prekvapujúce, lebo vzhľadom na napätú situáciu v Turecku sa očakávala vyššia účasť ako na minulých voľbách.
Aj v podmienkach súboja plece pri pleci medzi Stranou demokracie a rozvoja a Ľudovou republikánskou stranou sa provládnej Ľudovej koalícii podarilo získať znovu väčšinu v parlamente, keď má 323 miest – o 21 menej ako v roku 2018. Opozičná Národná koalícia má 212 poslancov (o 23 viac). Novým prvkom je prítomnosť ľavicovej Aliancie práce a slobody so 65 kreslami. Tento výsledok pred druhým kolom prezidentských volieb niečo napovedá, ale nemôže sa zabsolútniť.
Záverom
K zásadnej zmene pomeru síl nedošlo, hoci „proerdoğanovský“ blok sa oslabil. Vzhľadom na nadchádzajúce druhé kolo prezidentských volieb 28. mája nie je vhodné robiť veľké predpovede, „čo bude, keď to dopadne takto“. Na tieto voľby je vo vnútri štátu veľký tlak a vyvolávajú rôzny „záujem“ aj v zahraničí
Ankara sa najmä v posledných rokoch začala odďaľovať Západu, hoci je stále v NATO. Oficiálne sa nevzdala ani záujmu o vstup do EÚ aj keď sa rôzne oslabuje.
Turecko je v zložitej, aj vnútropoliticky napätej, situácii a zápasí v prvom rade s viacerými sociálno-ekonomickými problémami. Zmenu jeho zahranično- a bezpečnostno-politickej orientácie by privítali len na Západe. Je otázne, v čom by bol prínos tejto zmeny, lebo najmä po ťaživých následkoch katastrofického zemetrasenia, ako aj v súvislosti s regionálnou i globálnou sociálno-ekonomickou situáciou treba viac riešiť problémy životnej úrovne obyvateľstva. Veľkou otázkou je aj kurdský problém. O tieto dve veci však Západ nejaví príliš veľký záujem. Turecko potrebuje len a len na udržanie svojho vplyvu a jeho využívanie proti Rusku. Pre neoliberálov ide len o veľký trh, ktorý musí pre ich zisky zostať stále úplne otvorený pre čoraz arogantnejšie vyčíňanie prozápadnej globalizácie.
