Skupina G20 (Group of Twenty – Skupina dvadsiatich) vznikla v septembri 1999 ako reakcia na narastajúci počet hospodárskych kríz veľkého regionálneho až globálneho charakter. Vytvorili ju najväčšie svetové ekonomiky. Na rozdiel od G7 sú v nej aj nezápadné a rozvojové štáty. Ide o 19 štátov (Austrália, Argentína, Brazília, Čína, Francúzsko, India, Indonézia, Japonsko, Južná Afrika, južná Kórea, Kanada, Mexiko, Nemecko, Rusko, Saudská Arábia, Taliansko, Turecko, USA a Veľká Británia) a EÚ. Zdôrazňuje sa, že tieto ekonomiky vytvárajú asi 85 % svetového HDP a 80 % medzinárodného obchodu (tieto údaje sa uvádzajú niekedy aj v trochu odlišných číslach).
Je to síce pekné, ale reálne to veľa neznamená, lebo fórum je veľmi rôznorodé a dospieva len k všeobecným záverom. Hoci podľa odborníkov sila i význam skupiny narastajú, nemá nijaké právomoci. Môže teda len odporúčať niečo, čo nie je kontrolovateľné ani vymáhateľné. Predstavuje však svojrázny „politický ring“, kde sa „bijú“ rozdielne názory, čo väčšina zúčastnených štátov využíva na svoje zviditeľnenie. Rozbíja sa tým najmä pohľad Západu, ktorého vyše poltisícročná dominancia nezadržateľne slabne.
Spočiatku sa na fóre, ktoré sa má zaoberať riešením problémov globálnej ekonomiky, ako je medzinárodná finančná stabilita, zmierňovanie zmeny klímy a trvalo udržateľný rozvoj, zúčastňovali ministri financií štátov skupiny. V niektorých rokoch sa stretnutia konali aj viackrát. V rokoch 2011 a 2018 to bolo až päťkrát.
V novembri 2008 po šoku spôsobenom systémovou finančno-ekonomickou krízou spustenou v USA sa prvýkrát uskutočnil samit vodcov vo Washingtone (kruto symbolicky?). V roku 2009 sa G20 prehlásilo za hlavné fórum medzinárodnej hospodárskej a finančnej spolupráce. V rokoch 2009 a 2010 prebehli dva samity a od roku 2011 sa prešlo na ročnú periódu.
V novembri 2020 sa samit konal virtuálne v Rijáde (Saudská Arábia), v októbri 2021 bol v Ríme (Taliansko) a v novembri 2022 sa zišiel v Nusa Dua na ostrove Bali (Indonézia). Od roku 2010 postupne začali fungovať aj pracovné skupiny, na ktorých sa stretávajú ministri zahraničných vecí, ministri práce a zamestnanosti a ministri obchodu a odborníci z ďalších oblastí.
Tohtoročný 18. samit zorganizovala v Nai Dillí India 9. a 10. septembra. Konal sa pod heslom „Jedna Zem, jedna rodina, jedna budúcnosť“. Vychádza z fráze Vasudhaiva Kutumbakam, ktorá sa objavuje v hinduistických textoch a voľne sa dá preložiť ako svet je jedna rodina.
Niektoré kruhy predpokladali, že India, ktorá sa stala najľudnatejším štátom sveta, samit využije na posilnenie svojej pozície v medzinárodných vzťahoch. Poukazovalo sa najmä na možnosť zvýrazniť svoju nezávislosť vo vzťahoch s USA, ale aj Čínou, s ktorou je spolu v BRICS. V súvislosti s konaním samitu sa viac začalo poukazovať na to, že v rámci zbavovania sa koloniálnej minulosti India vraj začne používať historický hindský názov Bharát. Je zakotvený aj v jej ústave, ktorá uznáva dva úradné jazyky angličtinu a hindčinu.
V súčasnej situácii vzbudilo rozruch, že indický predseda vlády Naréndra Módí nepozval na samit prezidenta Ukrajiny. Napriek nátlaku zo strany USA a niektorých západných štátov ako aj zlostného úsilia Kyjeva svoje rozhodnutie nezmenil. Volodymyr Zelenskyj obrazne vyjadrené dostal príučku a slušne ale dôrazne sa mu ukázalo, že napriek všetkej tragickosti ukrajinskej krízy nejde o najväčší problém sveta. Samit nebol „ukrajinizovaný“.
Ruský prezident pred samitom ohlásil, že sa dohodol s N. Módím a nezúčastní sa ho. Bude ho tak ako aj na samite BRICS v Johannesburgu či samite G20 v roku 2022 zastupovať minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. V. Putin sa naposledy osobne zúčastnil sa na samite G20 v júni 2019 v Osake (Japonsko).
Prekvapením sa stalo, keď sa na konci augusta objavili správy, že na samit G20 nepríde ani čínsky prezident a zastúpi ho predseda Štátnej rady (vlády) Li Čchiang. Oficiálne dôvod tejto neúčasti (čo sa stalo po októbri 2021, kde Čínu zastupoval minister zahraničných vecí Wang I, druhýkrát v dejinách samitov G20) nebol uverejnený. V západných médiách to viedlo k rôznym úvahám, ale indický minister zahraničných vecí Subrahmanjam Džajšankar povedal, že nejde o krok, ktorý by bol vyvolaný tým že Rusko a Čína sú pohnevané s Indiou a že ich prezidenti vedia, prečo sa na samite nemôžu zúčastniť.
India aj týmto ukázala iný ako západný čiernobiely pohľad na svet a nehovorila o bojkote samitu. Tak sa však často táto neúčasť označovala v západnom hlavnom politicko-mediálnom prúde ako aj v kruhoch okolo Joea Bidena. Viedlo to k tomu, že niektoré zdroje neúčasť prezidenta ČĽR spájali s neochotou stretnúť sa s prezidentom USA, tak ako to bolo na Bali 14. novembra 2022 pred začiatkom samitu. Bolo to ich prvé osobné stretnutie. Od aféry s čínskym balónom, ktorý média v USA nafúkli, sa Si Ťin-pching odmieta s J. Bidenom nielen stretnúť ale komunikovať aj telefonicky, čo Biely dom frustruje. Starým problémom je aj Tchaj-wan a rôzne provokácie, ktoré Washington v spojení s ním vo veľkom organizuje.
Očakávania od samitu G20 boli veľmi vysoké a organizátori v Naí Dillí čelili výzve, ako sa v deklarácii vysporiadať s veľmi zložitým svetom, ktorý sa zmieta v následkoch pandémie, konfliktov, štátnych dlhov a zmeny klímy. Od vlaňajška k tomu pribudla aj hlboká geopolitická priepasť kvôli ukrajinskej kríze.
Vyvinulo sa veľké úsilie na to, aby na samite bola prijatá deklarácia. Nakoniec sa aj napriek značnej skepse Západu podarilo dospieť ku kompromisnému stanovisku všetkých účastníkov samitu.
Deklarácia má 83 bodov a pozostáva z Preambuly, 10 častí a Záveru. Väčšina častí je členená na niekoľko pasáží, ktoré obsahujú viacero bodov. Na konci deklarácie je pripojený dlhý zoznam dokumentov prijatých na stretnutiach ministrov a pracovných skupín pôsobiacich v rámci G20.
V Preambule sa nachádza samostatná pasáž „Pre planétu, ľudí, mier a prosperitu“, ktorá v zhutnenej podobe poukazuje na pálčivé problémy súčasnosti. Začína zdôraznením: „S hlbokým znepokojením si všímame obrovské ľudské utrpenie a nepriaznivý vplyv vojen a konfliktov na celom svete.“
Viackrát sa tam prezentovala aj potreba vyváženého pohľadu na ukrajinskú krízu. V bode 8 sa uvádza, že v súvislosti s vojnou na Ukrajine sa zopakovali národné pozície a rezolúcie prijaté v Bezpečnostnej rade OSN a Valnom zhromaždení OSN. Zdôraznilo sa, že všetky štáty musia konať v súlade s cieľmi a princípmi Charty OSN ako celku. V súlade s ňou sa musia zdržať hrozby silou alebo použitia sily pri snahe o získanie územia, narušenie územnej celistvosti a suverenity alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu. Použitie alebo hrozba použitia jadrových zbraní sú neprípustné. V bode 10 sa poukázalo, že na situáciu vo svete a v tej súvislosti aj na Ukrajinu sú rozdielne názory a hodnotenia.
Tieto formulácie vyvolali na bezradnej ale agresívnej Ukrajine, ktorá napriek kolosálnej finančnej i vojenskej pomoci nedosahuje nabubrelo vyhlasované úspechy, veľký hnev. Ministerstvo zahraničných vecí v Kyjeve vyhlásilo, že samit sa nemá čím chváliť, keď tam nebola Ukrajina. Ďalším prejavom arogancie bolo, že sa zverejnili „návrhy“ ako by mala vyzerať deklarácia podľa predstáv ohrdnutej Ukrajiny.
Spomenieme ešte bod 11 Preambule, ktorý sa dotýka obilnej dohody (čiernomorskej iniciatívy) a ocenil úsilie Turecka o jej obnovenie. Zdôraznilo sa, že sa požaduje úplná, včasná a efektívna implementáciu iniciatívy s cieľom zabezpečiť okamžité a nerušené dodávky obilia, potravín a hnojív z Ruskej federácie a Ukrajiny.
Preambula je zakončená krátkou ale silnou výzvou v bode 14: „Dnešná doba nesmie byť vojnová.“
Vzhľadom na rozsiahlosť deklarácie a jej zložité členenie vymenujeme pre orientáciu o jej obsahu len názvy jednotlivých častí. Sú to:
- Silný, udržateľný, vyvážený a inkluzívny rast.
- Urýchlenie pokroku v oblasti cieľov udržateľného rozvoja.
- Zelený rozvoj paktu pre udržateľnú budúcnosť.
- Multilaterálne inštitúcie pre 21. storočie.
- Technologická transformácia a digitálna verejná infraštruktúra.
- Medzinárodné zdaňovanie.
- Rodová rovnosť a posilnenie všetkých žien a dievčat.
- Záležitosti finančného sektora.
- Boj proti terorizmu a praniu špinavých peňazí.
- Vytváranie inkluzívnejšieho sveta.
Pristavíme sa ešte aj pri Závere, z ktorého uvedieme výňatky z dvoch body. V bode 81 sa zdôraznil pokračovanie v záväzku G20 ako popredného fóra pre globálnu hospodársku spoluprácu a jej pokračujúceho fungovania v duchu multilateralizmu na základe konsenzu, pričom všetci členovia sa na všetkých jej podujatiach, vrátane summitov, zúčastňujú za rovnakých podmienok. V tomto kontexte sa na konci bodu vítajú olympijské a paralympijské hry v Paríži 2024 ako symbol mieru, dialógu medzi národmi a inkluzívnosti za účasti všetkých, čo nie je v súlade s líniou, ktorú aktuálne presadzuje Západ.
Na zamyslenie je výzva v celkom poslednom bode, že v duchu úsilia o zastavenie predchádzajúcich globálnych kríz, je G20 odhodlaná vyviesť svet z jeho súčasných problémov a vybudovať bezpečnejšiu, silnejšiu, odolnejšiu, inkluzívnejšiu a zdravšiu planétu s budúcnosťou pre všetkých jej obyvateľov.
Deklarácia bola prijatá konsenzuálne, teda má všeobecný charakter. Predstavuje kompromis, v ktorom ustúpil Západ i niektoré nezápadné štáty. Nebudeme preto „meditovať“ pre koho je deklarácia väčším úspechom.
Oceníme, že sa zaoberá skutočne kľúčovými problémami súčasného sveta, ale jej naplnenie je napriek tomu otázne. Ide minimálne o dva faktory, ktoré to najviac komplikujú. Prvým je, že hoci je veľa fór (či možno práve kvôli tomu) nedokáže globálny Juh vždy prekonať svoju nejednotnosť. Druhým je, že sa síce pomaly a protirečivo presadzuje tendencia k multipolarite moci v súčasnom svete, ale stále silne pôsobí Washingtonom a jeho spojencami vykonštruovaný „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“. Hoci je zastaraný a málo účinný, spôsobuje komplikácie agresívnymi krokmi, najmä sankciami ale aj inými vyhrážkami voči „neposlušným“. V pozadí tohto faktu je aj to, že napriek veľkým krízam ekonomiky USA dolár stále dominuje svetovým financiám a obchodu. Krachu doláru sa však boja aj v iných štátoch ako v USA, ktoré to čoraz bezohľadnejšie využívajú.
Dôležitým záverom samitu bolo prijatie za člena G20 Africkej únie. Mala by to byť teda už G21, ale s tým si nikto zatiaľ nerobí starosti. Rozhodujúce je posilnenie pozícií globálneho Juhu v skupine.
Nasledujúce samity skupiny by sa mali konať v novembri 2024 v Brazílii a v roku 2025 v Južnej Afrike. Až tri za sebou idúce samity by mali teda byť v štátoch BRICS, čo možno považovať tiež aspoň za formálny úspech zoskupenia.
Zakončíme tým, že napriek niektorým sugestívnym záverom v politicko-mediálnych kruhoch o historickom význame samitu, sa po ňom na základe jeho deklarácie nič nezmení. Treba však oceniť snahu vodcov G20 dospieť ku kompromisom aspoň v písomnej podobe. V súčasnom svete chaosu a napätia spojeného s mnohými konfliktmi, je na deklarácii najpozitívnejšie, že sa vidí cesta von z tohto stavu. Aby sa však uskutočnila, vyžaduje to kvalitatívnu zmenu myslenia a konania vládnucich elít i samotných vodcov štátov G20 a uznanie reality vo svete. Ide predovšetkým o požiadavku na Západ, ktorý ju nechce vidieť, lebo to znamená koniec jeho dominancie.
