Rôzne rozprávania o veľmi voľne a nejasne chápanej hybridnej vojny spravidla sprevádza aj fenomén informačnej vojny, ktorá tiež nemá jednoznačné vymedzenie. Vo všeobecnosti sa tým mienia procesy spojené so šírením rôznych konkurujúcich si (vyvracajúcich sa) informácií o nejakej udalosti, situácii, probléme a pod., ktoré súvisia so záujmami subjektov a skrývajú ich skutočné ciele, zámery a pod. Špecifickým prípadom je informovanie, ktoré sa označuje za spravodajské hry a má vyslovene zavádzajúci charakter. Základným znakom týchto spôsobov informovania je ich nedôveryhodnosť kvôli manipuláciám, ktoré sa uskutočňujú mnohými spôsobmi. Možno vymedziť dve základné podoby informačných vojen – v širšom a užšom význame. Nepriestupné hranice medzi nimi nie je možné stanoviť.
Informačná vojna v širšom význame sa na verejnosť (občanov, obyvateľov, masy) snaží pôsobiť tak, aby sa pridala na nejakú stranu či k aktérovi vystupujúcemu spravidla v medzinárodnom prostredí, popr. podporila predstavu riešenia problémov najmä v politickej, bezpečnostnej a ekonomickej oblasti. Na základe toho, čo odznelo na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii 17. – 19. februára 2023, možno za také strany dnes zjednodušene považovať liberálno-demokratické režimy, ktoré pôsobia „v rámci medzinárodných vzťahov postavených na pravidlách“. Proti nim stoja sily, ktoré boli označené ako revizionistické, autoritárske režimy so silnými vodcami. Povedané na rovinu ide o Západ a jeho spojencov vedených USA, ktorých snahu vládnuť svetu na základe svojich hodnôt a zásad chcú prekaziť Čína a Rusko a s nimi spolupracujúce štáty vytvorením multipolarity moci vo svete.
V užšom význame je informačná vojna spojená s konkrétnym ozbrojeným konfliktom. Nemusí prebiehať len medzi bojujúcimi stranami, ale môže mať aj širší rozmer, keď sa snažia získať pomoc a podporu v medzinárodnom spoločenstve.
O informačnej vojne o bojoch na Ukrajine
Aktuálne sa nevídaná informačná vojna vedie v medzinárodnom priestore, najmä však na Západe, o bojoch na Ukrajine. Ide o veľmi špecifický konflikt, ktorý nemožno zužovať na boje medzi Ukrajinou a Ruskom, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať. Je to totiž zástupná (proxy) vojna medzi USA a Ruskom. Boje na Ukrajine nezačali 24. februára 2022. Prebiehali už od apríla 2014, keď kyjevská vláda začala antiteroristickú operáciu proti separatistom. Uskutočnením ruskej akcie označovanej za špeciálnu vojenskú operácia na Ukrajine sa bezpečnostná situácia dramaticky zhoršila a vnútroštátny konflikt sa zmenil na medzinárodný. Ako sa neskôr preukázalo, na boje sa chystali nielen Rusi, ale i Ukrajinci, ktorí na hranici separatistických území Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky vybudovali niekoľko silných pásiem obrany a pripravovali sa aj na možný útok. Okrem toho Kyjev dostával, spravidla v tichosti, aj vojenskú pomoc zo Západu. Po útoku Ruska na Ukrajinu sa prijali zo strany Západu pod nátlakom USA proti nemu nové zostrené sankcie, ktoré nemajú oporu v súčasnom medzinárodnom práve (pôvodné sa vyhlásili ešte v roku 2014 po tom, ako bol Krym po referende prijatý ako oblasť do RF). Kyjev sa viac začal podporovať nielen politicky a humanitárne, ale výrazne narástla aj finančná a vojenská pomoc.
Oprávnenosť obáv Ruska z nečistej hry Západu na Ukrajine dokázalo aj vyjadrenie bývalej kancelárky Angely Merkelovej (*1954). Povedala, že pri uzavretí Minských dohôd II v roku 2015 sa nepočítalo s tým, že Nemecko ich bude plniť, ale že sa mal získať najmä čas pre prípravu Ukrajiny na vojnu. Neskôr to zopakoval aj bývalý francúzsky prezident François Hollande (*1954).
O priebehu a stave bojov na Ukrajine nie sú spoľahlivé zdroje (často sa dozvieme to, čo sa stalo až dlhší čas po ukončení akcií) a informačná vojna beží na plné obrátky. Veľmi často sa objavujú na podporu Ukrajiny neoveriteľné informácie „zo zdrojov“ britskej spravodajskej služby (niektoré kruhy hovoria o tradícii anglických historických lží) a v každodenných správach Inštitútu pre výskum vojen (The Institute for the Study of War) so sídlom vo Washingtone, na čele ktorého je penzionovaný (štvorhviezdičkový) generál Jack Keane (*1943, službu skončil v roku 2003 vo funkcii zastupujúceho náčelníka Štábu Pozemných síl USA).
Ukrajinská strana si už krátko po začatí špeciálnej vojenskej operácie Ruska narobila nezmazateľnú blamáž tým, že viaceré jej informácie sa po niekoľkých dňoch ukázali ako úplne vymyslené a niektoré videá o údajných bojových akciách boli scénami z počítačových hier. Opakovane sa stalo, že strata pozícií, ktorá sa popierala, sa neskôr priznala. Avšak aj ruská strana si spôsobila informačnú hanbu, najmä tým keď 8. januára rozšírila nedokázanú správu, že po raketových útokoch na objekty v Kramatorsku Ukrajina stratila viac ako 600 vojakov.
Vzhľadom na uvedený stav sa nebudeme zaoberať zložitou analýzou okolností, ktoré viedli k zosilneniu bojov od februára 2022 ani priebehom bojov či aktuálnou situáciou na fronte, ktorý má podľa niektorých médií okolo 1 200 km. Náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl RF armádny generál Valerij Gerasimov (*1955) v decembri však hovoril o línii dotyku v dĺžke 815 km.
V súvislosti s blížiacim sa rokom od začiatku špeciálnej vojenskej operácie RF na Ukrajine bude veľa rôznych hodnotení a k téme sa môžeme vrátiť. Teraz sa zameriame len stručne na vybraný problém, ktorý je veľmi medializovaný, ale aj neprehľadný. Ide o novšie informácie o dodávkach tankov na Ukrajinu.
Bokom necháme ďalší „horúci“ problém – dodávky bojových lietadiel na Ukrajinu, v ktorom sa iniciatívne, ale iracionálne angažujú slovenskí politici Eduard Heger (*1976), Jaroslav Naď (*1981) i mnohí ďalší, neraz aj s krvou podliatymi očami. Na stretnutí Ramstein-9 v dňoch 14. – 15. februára nedošlo v tejto otázke k dohode.
O informovaní o stratách zbraní a vojenskej techniky
Ministerstvo obrany RF každý deň uskutočňuje tlačovú konferenciu, kde sa zverejňuje súhrnná správa (zvodka) о priebehu operácie na Ukrajine. Na oficiálnej webovej stránke Ministerstva obrany Ukrajiny je každodenne zverejňovaná v anglickom jazyku správa The total combat losses of the enemy from 24.02.22 to … (Súhrnné bojové straty nepriateľa od 24. 02. 22 do …). Súčasťou oboch informácií sú aj vybrané údaje o stratách zbraní a vojenskej techniky nepriateľa, predovšetkým lietadlách, vrtuľníkoch, prostriedkoch protivzdušnej obrany, bezpilotných lietajúcich aparátoch, tankoch, obrnených vozidlách, raketometoch, delách a mínometoch.
Aj pri všetkej úcte k bojujúcim stranám i tragickosti bojov však údaje z týchto zdrojov nemožno považovať za spoľahlivé, ale pre orientáciu niečo z nich uvedieme. Rusi uverejňujú spoločný údaj za tanky a iné obrnené vozidlá (k 22. februáru to bolo spolu 7979 kusov – v každodennom prehľade sa síce straty tankov uvádzajú samostatne, ale v súhrnnom prehľade za celú operáciu nie sú – kto chce tento počet zistiť, musí študovať správy deň za dňom). Ukrajinci uvádzajú k 22. februáru 3334 zničených ruských tankov a 6569 iných obrnených vozidiel. Necháme to bez komentára, len dodáme, že v súvislosti s bojmi na Ukrajine sa niekedy hovorí aj o mágii čísiel.
Zaujímavá správa sa objavila v decembri, keď hlavný veliteľ Ozbrojených síl Ukrajiny generál (už štvorhviezdičkový podľa vzoru USA) Valerij Zalužnyj (*1973) uviedol, že Ukrajina potrebuje ešte 300 tankov, 700 bojových vozidiel pechoty a 500 húfnic, aby sa dostala na hranice, ktoré platili 23. februára 2022.
O zložitostiach a nejasnostiach informácií o dodávkach tankov
Niektoré typy tankov, najmä sovietskej výroby, sa na Ukrajinu už dodali. Predseda poľskej vlády Mateusz Morawiecki (*1968) pri návšteve v Štokholme 13. februára povedal, že Poľsko dalo Ukrajine 250 tankov T-72 a chystá sa poslať ešte 60 modernizovaných T-72 a tankov poľskej produkcie PT-91 Twardy (vo výzbroji od roku 1995).
Nový podnet k dodávkam západných typov tankov vzišiel zo stretnutia Ramstein-9, po ktorom minister obrany USA Lloyd Austin (*1953) hovoril o vytvorení „tankovej koalície“, na dodávky tankov Leopard, v ktorej sú Dánsko, Holandsko, Kanada, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko a Španielsko. Uviedol aj to, že NATO zatiaľ poskytlo Ukrajinu vojenskú pomoc vo výške 50 miliárd USD a bude v nej pokračovať. Predseda Zboru náčelníkov štátov Ozbrojených síl USA generál Mark Milley (*1958) niekoľko dní predtým povedal, že tanky je ochotné poslať na Ukrajinu až 11 štátov. V Kyjeve sa nechali počuť, že v prvej várke dodávok očakávajú 140 tankov z 12 štátov.
Bez technických detailov uvedieme, že tanky nemeckej výroby Leopard 2 sa začali zavádzať do Bundeswehru v roku 1979. Vo výzbroji Bundeswehru je od roku 2001 modernejší typ Leopard 2A6 (má aj vylepšenú verziu 2A7). Považuje sa za lepší ako sovietsky tank Т-72 či ruský Т-90. Podľa médií je v Európe asi 2 000 Leopardov 2 v rôznych verziách, z toho asi 750 typu 2A6 (a 20 v Kanade). Typ 2A4, ktorých je najviac (okolo 1300) sa považuje už za „mierne“ zastaralý. Okrem toho je asi 1000 ešte starších Leopardov 1. Nemecko sľúbilo dodať 178 kusov typu Leopard 1A5, čo sa však ukrajinskému prezidentovi Volodymyrovi Zelenskému (*1978) nepáči…
Nemecko sľúbilo zatiaľ dodanie Leopardov 2A6 v počte 14 kusov a Portugalsko tri. Malo by sa tak stať do konca marca. Štyri Leopardy 2 sľúbila dodať aj Kanada a prvý z nich odišiel do Poľska už začiatkom januára. Podľa vyjadrení z 22. februára Poľsko vraj za „dva až tri týždne“ pošle na Ukrajinu 14 Leopardov 2. Španielska ministerka obrany Margarita Roblesová (*1956) oznámila 22. februára, že dodajú na Ukrajinu 6 Leopardov 2A4, na ktorých sa vykonáva potrebná údržba. Termín odoslania uvedený nebol. Dodáme, že pri mediálnych informáciách o dodávkach Leopardov 2 sa nie vždy uvádza o aký konkrétny typ ide.
Agentúra Bloomberg 15. februára s odvolaním sa na nového nemeckého ministra obrany Borisa Pistoriusa (*1960) uviedla, že na Ukrajinu príde menej tankov, ako sa predpokladalo. Nemecko pôvodne uvažovalo, že by sa z dodaných Leopardov (60 – 62) mohli zostaviť až dva tankové prápory, ale predstava sa bez bližšie objasnených príčin rozplynula. Britský minister obrany Ben Wallace (*1970) sa pre Spiegel 18. februára vyjadril ešte skeptickejšie, že NATO prakticky nemá tanky, ktoré by sa dali operatívne presunúť na Ukrajinu. Neskôr sa ozvali Dánsko, Grécko a Holandsko, že nemôžu dodať Leopardy.
V USA sa oznámilo 25. januára, že na Ukrajinu pošlú 31 tankov M1 Abrams. 17. februára sa doplnilo, že budú odovzdané až za niekoľko mesiacov. Britský predseda vlády Riši Sunak (*1980) povedal, že na Ukrajinu pošlú 14 tankov Challenger 2. Vyvolalo to však diskusiu, či táto zásielka nezníži obranyschopnosť kráľovstva. Francúzsky prezident Emmanuel Macron (*1977) začiatkom januára súhlasil s dodaním francúzskych ľahkých tankov AMX-10 RC Kyjevu a nevylúčil ani možnosti dodania tankov Leclerc, ale tak, aby to neviedlo k eskalácii konfliktu.
V niektorých kruhoch v Nemecku sa objavila skepsa z toho, že Berlín po dlhšom váhaní súhlasil s dodávkami Leopardov na Ukrajinu, ale iné štáty svoje sľuby neplnia. Kancelár Olaf Scholz (*1958) na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vyzval spojencov, aby čo najskôr dodali tanky Ukrajine a Nemecko im pritom pomôže.
Ako mediálno-bezpečnostný folklór doplníme prípad nepresnosti (neznalosti problematiky?) pri informovaní o dodávkach tankov, čo sa môže stať aj v iných prípadoch. Holandská ministerka obrany Kajsa Ollongrenová (*1967) v rozhovore s Al-Jazeerou 18. februára povedala, že Holandsko dodá na Ukrajinu tanky Leopard a podporuje dodávky tankov T77 (o ktorých nikto iný nič nevie).
Dodávky západných tankov môžu zvýšiť bojaschopnosť ukrajinských ozbrojených síl. Nie sú však automatickou zárukou ich víťazstva, ktoré ohlasujú ukrajinskí predstavitelia. Treba vidieť, že v tejto oblasti je viacero kritických miest. V mnohých štátoch najmä vojenskí odborníci poukazujú na to, že sa masívnymi dodávkami tankov na Ukrajinu môže znížiť ich vlastná bezpečnosť. Potom príde otázka prípravy tankov na nasadenie do bojov, čo prináša technické i finančné nároky. Ďalej ide o logistickú náročnosť dopravy tankov na Ukrajinu a potom na bojisko. Je to aj otázka výcviku posádok a schopnosti veliteľov primerane využiť ich prednosti. Relatívne jednoducho sa povie, že bude vycvičený tankový prápor, ale ako ho efektívne nasadiť do boja, je oveľa zložitejšie. Používať tanky jednotlivo sa síce dá, ale nie je príliš prínosné. A potom môžu nastúpiť problémy so zásobovaním strelivom a pohonnými látkami a mazivami, neskôr s opravami a dodávkami náhradných dielov.
Ospravedlňujeme sa čitateľom za to, že problém je načrtnutý neostro. V podmienkach informačnej vojny je možné veci charakterizovať len relatívne a s určitou rezervou, lebo viacero „bublín“ už spľaslo.
Problémy s informáciami o výške pomoci Ukrajine
Napriek častým bombastickým vyjadreniam o pomoci, vrátane finančnej, je spojená s mnohými problémami, pričom niekedy sa odlišujú aj konkrétne údaje o jej výške. V prvom rade ide o to, že pokiaľ pomoc príde, trvá to nejaký čas. Financial Times 21. februára uviedli, že do decembra 2022 došlo zo sľúbenej pomoci 64 miliárd eur na Ukrajinu len 31 miliárd. Uvádza, že to nie je spôsobené neochotou Západu poukázať vyčlenené prostriedky, ale najmä tým, že sa musí prekonávať mnoho formalít. Poznamenali však aj to, že problémom Ukrajiny je stále veľká korupcia. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg (*1959) povedal 9. februára vo Washingtone na tlačovej konferencii s ministrom zahraničných vecí USA Anthonym Blinkenom (*1962), že štáty NATO pomohli Kyjevu už s 120 miliardami USD, čo zahŕňalo nielen vojenské, ale aj ekonomické a humanitárne dodávky.
Ďalšie údaje sa uviedli pri „prekvapujúcej“ návšteve prezidenta USA (o ktorej Biely dom dopredu informoval Moskvu) Joea Bidena (*1942) v Kyjeve. Pentagon informoval, že od jeho nástupu do funkcie Washington poslal Kyjevu vojenskú pomoc vo výške 30,4 miliárd USD. 29,8 miliárd USD z toho odišlo už po začiatku špeciálnej vojenskej operácie RF. J. Biden prisľúbil ďalšiu vojenskú pomoc vo výške 500 mil. USD a povedal aj to, že na Ukrajinu sa pošle 700 tankov, tisíce obrnených vozidiel a diel, viac ako 50 silných raketometov a vyše 2 miliónov delostreleckých nábojov. Nespresnil však, kedy to bude a odkiaľ to pôjde. Ale na dokazovanie sily a „strašenie“ v informačnej vojne to stačí…
Pri objektívnom pohľade na spôsob medializácie tejto návštevy ide zjavne aj o súčasť informačnej vojny o Ukrajine. Sú to veľmi silné, patetické vyjadrenia, ktoré bez patričných argumentov hovoria o úspechoch Ukrajiny a efektívnosti podpory Západu. V kruhoch NATO sa ešte „s radosťou“ dodáva, že pakt nikdy nebo tak jednotný ako teraz.
Medializácia ťažko dokázateľného úspechu je zameraná dvomi smermi. Prvý ide do vnútra jednotlivých štátov „kolektívneho“ Západu s cieľom „pozdvihnúť ducha“ obyvateľov, pričom sa mlčí o prejavoch ich nespokojnosti s ukrajinskou politikou, ale aj širšie s aktuálnou zložitou (zlou) sociálno-ekonomickou situáciou. Druhý je určený „svetu“ – dokázať, že necelých 50 štátov kolektívneho Západu a ich spojencov vedených USA má situáciu pevne vo svojich rukách a že ich hodnoty a zásady sa pri riešení problémov presadzujú.
Záverom o nevyhnutnosti mieru na Ukrajine
Ruské vojenské aktivity a spôsob riešenia problémov na Ukrajine nemožno podporovať, ale tento postoj kolektívneho Západu a ich spojencov vedených USA boje len predlžuje. Okrem toho mnohostranne škodí – v prvom rade Ukrajine a Rusku, ale aj EÚ vrátane Slovenska. Rusofóbia spojená so snahou za každú cenu vytrestať Rusko ukončenie bojov neprinesie. Vedie tam len k rastu protizápadných (najmä protiamerických) nálad a postojov. Zopakujeme aj v súlade s viacerými predstaviteľmi kritických kruhov, že v tejto situácii osudovo zlyháva EÚ (v prvom rade jej súčasné vedenie a ale i mnohí vedúci predstavitelia jej členských štátov) a riskuje svoje oslabenie, čo perspektívne môže mať nedozierne následky.
Na Západe sú rozšírené aj informácie, že J. Biden a jeho okolie je názoru, že Ukrajina teraz musí vybojovať čo najviac územia, aby mohla na tomto základe pristúpiť k rokovaniam s Ruskom. Zároveň obviňujú Rusko z toho, že tiež má podobné ciele. Pri prevahe takýchto agresívnych postojov na západnej hlavnej politicko-mediálnej scéne však musíme stále a dôrazne opakovať, že jediným východiskom je prímerie a mierové rokovania a to čo najskôr.
