Nové Veľké národné zhromaždenie Turecka sa zišlo v sobotu 2. júna. Zopakujeme známy fakt, že podľa neoficiálnych údajov z médií (na oficiálnej stránke parlamentu jeho nové zloženie ani orgány nie sú ešte uvedené) má zo 600 miest 267 poslancov erdoganovská Strana spravodlivosti a rozvoja (ďalej len AKP). Koalíciu s ňou tvoria (vyjadrili jej podporu) 55 poslanci z ďalších strán Ľudovej aliancie: Strany nacionalistického hnutia (50) a Strany nového blahobytu (5). Dopĺňa ich jeden poslanec z Demokratickej ľavicovej strany.
Opozícia sa dostala do parlamentu v dvoch alianciách. Národná aliancia získala 212 kresiel. Zo strán, ktoré ju tvorili, sú dnes v parlamente Ľudová republikánska strana (130), Strana dobra (44), Strana demokracie a pokroku (15), Strana budúcnosti (10), Strana šťastia (10) a Demokratická strana (3). Aliancia práce a slobody má 65 poslancov. Ide o Stranu zelenej ľavice (57), prokurdskú Ľudovo demokratickú stranu (2), Robotnícku stranu Turecka (4) a Robotnícku stranu, ktorá sa označuje za komunisticky orientovanú (2).
Z mocenského hľadiska je rozhodujúce, že vládna koalícia vo voľbách utrpela určité straty, ale stále má dostačujúcu väčšinu – 323 miest. Opozícia je značne pestrá a aliancie sa vytvorili pre voľby bez riadiacich centier. Po voľbách aliančné strany (pokiaľ nie sú pri moci) spravidla uskutočňujú vlastnú politiku, ktorá nie je vždy koordinovaná.
Poslanci sa po voľbách prihlasujú aj k stranám, ktoré priamo neboli súčasťou aliancií, ale ich podporovali. Z tohto dôvodu sa objavujú o zastúpení strán v tureckom parlamente iné údaje, ako boli predbežne ohlásené. Pôvodne išlo o 7 strán, ale pri prvom zasadnutí parlamentu v ňom bolo už 14 strán. Ide možno o formálnu záležitosť, ktorá pomery síl nemení, ale keď sa objavia oficiálne údaje na webovej stránke parlamentu, môže byť zloženie strán zasa trochu iné. V Turecku sa totiž tiež pestuje „stranícka turistika“ aj keď nie v takom rozsahu a s takými politickými „salto mortale“, ako to poznáme na Slovensku.
Na čele parlamentu je dočasne Devlet Bahçeli (*1948), predseda Strany nacionalistického hnutia, ktorý je podpredsedom parlamentu. Ďalšími podpredsedami sú Abdullah Güler (*1968) z AKP, ktorý je aj vodcom vládnej skupiny, Gülizar Biçer Karacaová (*1967) z Ľudovej republikánskej strany, Sırrı Süreyya Önder (*1962) zo Strany zelenej ľavice. Vodcom skupiny opozície je Kemal Kılıçdaroğlu (*1948), predseda Ľudovej republikánskej strany.
Inaugurácia prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana sa uskutočnila 3. júna. V prejave sľúbil, že bude brániť existenciu a nezávislosť štátu, nedeliteľnú jednotu vlasti a národa, ústavu, vládu zákona a demokraciu. Bude dodržiavať princípy a reformy Atatürka, princíp svetskej republiky. Chce prispieť k mieru a rozkvetu národa, národnej suverenite a spravodlivosti tak, aby každý mohol využívať ľudské práva a základné slobody. Mieni pracovať zo všetkých síl na obrane slávy a cti Tureckej republiky, zvýšení jej prestíže na celom svete. Poďakoval sa všetkým, ktorí sa zúčastnili na voľbách. Deň svojej inaugurácie označil za deň, v ktorom sa treba zjednotiť, aby sa upevnilo tisícročné bratstvo a bránila sa svetlá budúcnosť detí. Pozdravil aj emigrantov, ktorí splnili svoju vlasteneckú občiansku povinnosť a nehľadiac na mnohé útoky, ho podporili vo voľbách.
Po zložení prísahy šiel do mauzólea prvého tureckého prezidenta Mustafu Kemala Atatürka. 29. októbra sa bude sláviť 100 rokov Tureckej republiky, ktorú založil. Jedným z najväčších vnútropolitických problémov štátu sa stáva prehlbujúce sa rozdelenie spoločnosti na sekulárnu (viac liberálnu) a moslimskú (viac konzervatívnu) časť.
Na inaugurácii sa zúčastnili predstavitelia vyše 70 štátov, z ktorých viac ako dvadsať bolo hláv štátov a vlád. Zúfalým pokrytectvom bola účasť generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga. Jeho myslenie a konanie neudržateľne a v „uzavretom cykle“ ovládajú tri – štyri problémy, medzi ktorými je vstup Švédska do paktu, čo zatiaľ neschválili v Turecku (ale ani v Maďarsku).
Viceprezidentom sa stal Cevdet Yılmaz (*1967) z AKP. V rokoch 2011 – 2016 bol ministrom rozvoja a v roku 2015 krátko podpredsedom vlády. Poslancom bol od roku 2007.
Na druhý deň po inaugurácii R. T. Erdoğan oznámil zloženie novej vlády. Napriek vyjadreniam časti médií, že nepôjde o veľké zmeny a že vedúci silových rezortov sa nezmenia, došlo k výmene na 15 zo 17 kresiel.
Najväčšiu pozornosť vyvolala výmena ministra zahraničných vecí. Mevlüta Çavuşoğluho (*1968), ktorý bol na funkcii od augusta 2014 (s krátkou prestávkou v roku 2015) a predtým bol (2013 – 2014 ) ministrom záležitostí EÚ a hlavným tureckým vyjednávačom pre vstup do EÚ, nahradil Hakan Fidan (*1968). Od roku 2010 bol (s výnimkou jedného mesiaca v roku 2015, keď kandidoval za poslanca za AKP) riaditeľom spravodajskej služby MİT (Milli İstihbarat Teşkilatı – Národná spravodajská organizácia). V rokoch 1986 – 2001 slúžil vo vojsku a potom pôsobil v Tureckej agentúre pre spoluprácu a koordináciu a neskôr v úrade predsedu vlády. Bol aj bezpečnostným poradcom R. T. Erdoğana.
Novým ministrom obrany sa stal generál Yaşar Güler (*1954), ktorý od roku 2018 slúžil ako náčelník generálneho štábu. Nahradil Hulusiho Akara (*1952), ktorý bol vo funkcii od júla 2018 a predtým tiež slúžil ako náčelník generálneho štábu (2015 – 2018).
Za ministra vnútra bol vymenovaný Ali Yerlikaya (*1968). Od roku 2007 bol guvernérom viacerých provincií, od roku 2018 v Istanbule. Po zrušení volieb starostu Istanbulu v marci 2019 krátko pôsobil aj ako úradujúci primátor do opakovaných volieb v júni 2019.
Novým ministrom štátnej pokladnice a financií je Mehmet Şimşek (*1967), ktorý má kurdskú národnosť. Bol už ministrom financií (2009 – 2015) a podpredsedom vlády (2015 – 2018).
Zo 17 ministrov sa len pri piatich uvádza, že sú členmi AKP. Všetci ostatní sa označujú za nezávislých. Vo vláde je jedna žena – Mahinur Özdemirová (*1982), ministerka rodiny a sociálnych služieb. Narodila sa v Belgicku, má aj jeho štátne občianstvo a politicky tam aktívne pôsobila. Od roku 2020 bola tureckou veľvyslankyňou v Alžírsku.
V médiách novú vládu niekedy charakterizujú aj napriek výraznej osobnej moci R. T. Erdoğana ako technokratickú. Poukazuje sa aj na to, že väčšina jej členov študovala na západných univerzitách. Treba si počkať na jej program a potom sa môže pustiť do úvah o zmenách v smerovaní tureckej politiky a ekonomiky.
Doplníme, že za nového šéfa spravodajskej služby MİT bol menovaný İbrahim Kalın (*1971). Študoval aj v USA na Univerzite George Washingtona vo Washingtone a v rokoch 2002 – 2005 pôsobil na jezuitskom kolégiu Svätého kríža vo Worcesteri. Od decembra 2014 bol hovorcom prezidenta a v roku 2018 ho vymenovali aj za podpredsedu Rady pre bezpečnostnú a zahraničnú politiku a hlavného poradcu prezidenta.
Zopakujeme, že hlavným problémom nového funkčného obdobia R. T. Erdoğana bude sociálno-ekonomický vývoj v štáte, hoci táto téma prekvapujúco vo voľbách dostatočne nezaúčinkovala. Západ to však môže využívať na tlak na Turecko. Ankara sa v tejto súvislosti bude snažiť využiť asi aj hospodárske styky s islamskými štátmi, najmä na Blízkom východe. Vzhľadom na turbulencie vo svetovej ekonomike je ťažké predvídať, aké ďalšie problémy môžu regionálne i globálne nastať a ako sa ich podarí riešiť.
Druhým vážnym problémom, ktorý aktuálne výrazne pôsobí, sú vzťahy Turecka s NATO. Základným ukazovateľom vážnosti sporov medzi nimi sa stal už spomínaný problém vstupu Švédska do paktu. J. Stoltenberg „dúfa“, že sa to vyrieši ešte do konania samitu NATO vo Vilniuse, ktorý má byť 11. – 12. júla 2023. Aj v tejto oblasti je dnes ťažko predvídať beh vecí a tak si musíme počkať, ako sa to všetko vyvinie.
Všeobecne uzavrieme, že Západ víťazstvo R. T. Erdoğana v prezidentských a parlamentných voľbách vôbec nepotešilo. Turecko je už dlhší čas problémom, pri ktorom Západ nevie ako postupovať, čo Ankara využíva. Na druhej strane problému je však otázka, ako dlho sa Turecku podarí lavírovať medzi veľkými hráčmi svetovej politiky, najmä či má v súčasnom „polykrízovom“ svete dostatočný ekonomický potenciál na vlastnú hru.
