Vyjadrovať sa k politickým otázkam spojeným s ČR je chúlostivá záležitosť, lebo majú pre nás iný charakter ako ďalšie zahraničnopolitické témy. Slováci, ktorí sa o problémy českej politiky zaujímajú, ich môžu sledovať podľa svojho gusta bez jazykovej bariéry. Špecifickým fenoménom je aj to, že je stále ešte dosť ľudí, ktorí majú kdejaké nostalgie za Česko-Slovenskom, pričom existuje aj časť takých, ktorí s jeho rozdelením nesúhlasili a svoj názor nezmenili.

Za 30 rokov existencie samostatných štátov sa SR a ČR zmenili. Na prvý pohľad zostali niektoré spoločné črty, ale vo väčšine politických a sociálno-ekonomických procesov sa od seba vzdialili. Napriek tomu sú si však stále asi najbližšími štátmi, nielen v politike, ale aj u obyvateľstva, pričom hypoteticky možno povedať, že v SR to je viac ako v ČR.

Voľby českého prezidenta preto vyvolali väčší mediálno-politický záujem, ako podobné akcie v Poľsku či Rakúsku (v Maďarsku prezidenta volí parlament). Pri voľbách v nijakom štáte (možno s výnimkou USA) sa nerobia na slovenských televíznych staniciach volebné štúdia tak, ako boli v tomto prípade.

Výsledky volieb sú všeobecne známe a tak len stručne zopakujeme, že víťazom volieb sa v druhom kole stal nezávislý kandidát (podporu mu vyjadrila koalícia SPOLU – víťaz parlamentných volieb v roku 2021) Petr Pavel (*1961), ktorý získal 58,32 % (3 359 151) hlasov. Porazený Andrej Babiš dostal 41,67 % (2 400 046) hlasov. Účasť voličov bola 70,25%, čo bolo o viac ako 3,5 % ako v roku 2018 a najviac od prvých priamych volieb českého prezidenta v roku 2013. Necháme otvorenú otázku, či je necelý milión hlasov v tomto prípade (v daných podmienkach) veľké víťazstvo.

Nový český prezident je armádny generál vo výslužbe a bývalý náčelník Generálneho štábu Armády ČR (2012 – 2015). V rokoch 2015 – 2018 bol predsedom Vojenského výboru NATO – prvým, ktorý sa na túto funkciu dostal z postsocialistických členských štátov paktu. Ide o špecifickú funkciu podľa západnej terminológie hlavného vojenského hovorcu a hlavného poradcu generálneho tajomníka NATO. Funkciu zastáva vojak členského štátu, ktorý bol predtým na vysokej funkcii (spravidla náčelník generálneho štábu alebo porovnateľný post).

Nezvyklé je to, že ani jeden z bývalých predsedov Vojenského výboru NATO po odchode z tejto funkcie nešiel do vysokej politiky. Okrem toho vyslúžilý generál na čele štátu je v „liberálno-demokratických“ režimoch nezvyčajnou výnimkou. Bývalý generál – Rumen Radev (*1963) je prezidentom len v Bulharsku (druhé obdobie od roku 2017). Pred voľbami, do ktorých išiel ako nezávislý kandidát s podporou Bulharskej socialistickej strany a Alternatívy pre bulharskú obrodu, bol v hodnosti generálmajora veliteľom vojenského letectva (slúžil v ňom ako pilot od roku 1987). V nijakom inom „liberálno-demokratickom“ štáte na jeho čele bývalý generál nebol, možno už od čias Charlesa de Gaullea vo Francúzsku (1958 – 1969).

Pri hodnotení predvolebnej kampane sa v českých médiách zhoduje na tom, že išlo o najšpinavšiu kampaň od čias, keď sa tieto voľby konajú. Vymýšľalo sa, vyhrotili sa emócie, došlo aj na prejavy nenávisti. Prezident ČR Miloš Zeman sarkasticky ale výstižne poznamenal, že si myslel, že pôjde o „referendum“ o súčasnej vláde a ono sa to zvrtlo na „referendum“ o A. Babišovi, ktorý kandidoval za stranu ANO. Ide o kontroverzného politika s nálepkou populistu, ktorý sa dopustil chýb aj v kampani. České médiá hlavného prúdu i kruhy blízke vláde proti nemu nevyberane útočili, čo (spolu so zverejňovanými výsledkami preferencií) vytváralo sugestívnu atmosféru víťazstva P. Pavla.

Na funkciu sa P. Pavel chystal už dávnejšie a premyslene. Tiež bol marketingovo vypreparovaný (prácu manipulátorov treba pragmaticky vysoko oceniť, aj keď ju považujeme za čoraz väčšiu deformáciu „liberálnej demokracie“). Nešlo však vôbec o neznámeho človeka z ulice a politického „nevedka“, ako v prípade Andreja Kisku či Zuzany Čaputovej. K imidžu P. Pavla patril aj odvážny vojenský kúsok, keď v januári 1993 jednotka pod jeho velením pri dobrovoľnej operácii pomohla zachrániť viac ako 50 francúzskych vojakov odrezaných v bojovej zóne medzi Srbmi a Chorvátmi. Dostal za to aj najvyššie francúzske vyznamenanie Rad čestnej légie. Bokom necháme jeho minulosť člena KSČ, ktorý sa dostal do elitných zložiek ČSĽA. Veľmi presvedčivo však dokazuje, že členstvo v KSČ bol omyl a o to vehementnejšie slúži globalistickým mocipánom.

Víťazstvo P. Pavla nebolo nijakým prekvapením, hoci bolo treba na ňom popracovať a stálo aj peniaze. Washington i NATO sú ním nadšení (EÚ ani nespomíname, lebo jej vedenie sa detinsky teší už všetkému, čo príde z Washingtonu a NATO). O zmenách, ktoré v českej politike nastanú, sa bude dať viac uvažovať až po tom, koho si P. Pavel prinesie na Hrad,  akú politickú líniu predloží a čo bude preferovať, lebo problémov je dnes neúrekom.

Politická atmosféra v ČR sa však zmenila už po parlamentných voľbách v roku 2021. Z českého parlamentu sa úplne stratili ľavicové politické strany. ANO označovaná za populistickú stranu i niektorí pravicoví radikáli však prozápadných liberálnych demokratov strašia.

Po tom, ako vyhral voľby človek, ktorý má podporu zlepenej pravicovej prozápadnej vlády a sám sa tiež hlási k tejto orientácii, sa dá predpokladať, že táto línia sa v českej politike posilní. Možno s tým však aj dve otázky. Prvá je v tom, čo to pomôže ČR pri riešení sociálno-ekonomických problémov (pri všetkej úcte k P. Pavlovi nemožno predpokladať, že do diskusií na túto tému zasiahne). Druhá je zložitejšia. Časť mediálno-politických kruhov vidí v P. Pavlovi človeka, ktorý vraj dokáže čoraz viac sa polarizujúcu českú spoločnosť zjednotiť. Mierne ironicky sa ukazuje na to, že P. Pavel sa svojou briadkou chce možno podobať na Tomáša G. Masaryka a rečami na Václava Havla. No, že by títo dvaja boli zjednotiteľmi českého národa, je ťažká historická otázka, ktorú nebudeme rozoberať. Koho to zaujíma, môže si na začiatok pozrieť kritické poznámky Ilony Švihlíkovej a Oskara Krejčího, alebo Petra Schnurra na českých webových stránkach v súvislosti s týmito voľbami  (niektoré sa prebrali aj na slovenské webové stránky) .

Širším problémom je to, že už v prvých hodinách po zvolení P. Pavel preukázal niečo, čo politicky málo korektne nazveme tak, že kto raz slúžil vo vysokých funkciách v NATO, sa povýšenectva a agresívnych vyjadrení a krokov voči „zvyšku sveta“ už asi nedokáže zbaviť. Iste Ukrajina vo vojne s Ruskom trpí. Na zamyslenie (až kritiku) je však to, že prvú zahraničnú cestu chce absolvovať na Ukrajinu a stretnúť sa s jej prezidentom, ktorý je za podporu zo Západu ochotný obetovať aj posledného Ukrajinca. Takéto gestá len prilievajú olej do ohňa konfliktu o výhodnosti, ktorého pre USA sa dnes nepochybuje, Podobne ani o škodlivosti pre všetky ďalšie štáty, ktoré sú do tejto zástupnej vojny USA s RF zatiahnutí. Len niektorí, mimoriadne morálni, generáli po odchode do výslužby poukazujú na nenahraditeľnosť mieru.  

No a celkom nakoniec si necháme slovenskú prezidentku. Tým, že neštandardne prišla blahoželať k zvoleniu P. Pavla ukázala, že patrí k tým, o ktorých sme na začiatku písali, že na Slovensku majú o Česko väčší záujem ako naopak. Koniec koncov na tom nič zlého nie je (hoci už viackrát dokázala, že Slovensku nerozumie a preferuje iné vzory či modely). V jej prípade je však gesto spoločnej cesty s P. Pavlom na Ukrajinu ešte viac kontroverzné. Možno jej niekto z nepodarených poradcov nahovoril, že to bude verejnosťou vnímané ako hollywoodsky „slaďák“ v štýle spred desaťročí o obetavej prezidentke s takým istým  prezidentoch, ktorí napriek nebezpečenstvám podniknú veľkú misiu.

Okrem toho, ani sa nečudujeme, že prezidentka SR nadšene uteká do Prahy, ešte skôr, ako je to diplomatickým bontónom. So svojimi kolegami zo susedných štátov si totiž príliš nerozumie (a ani doma príliš silných politických spojencov či podporovateľov nemá). Je to pre nás smutné, ale jej medzinárodnopolitická autorita je len povrchná a silne formálna. Nie  je doplnená nijakými príťažlivými či podnetnými vyjadreniami, nehovoriac už o krokoch. Pravdupovediac v dnešných zložitých časoch to je veľmi ťažké. Neoliberálno globalistické kruhy sa síce snažia a udeľujú jej jednu cenu za druhou, ale keď sa bližšie pozrieme na to, čo sú to za inštitúcie, tak ide opäť len o politicky marketingové akcie. Prestíž v reálpolitike je nemôžu zvýšiť, ale rečí o tom môže byť veľa.