Prvý predseda vlády dnes už rozpadnutej štvorkoalície Igor Matovič sa po svojich výčinoch stal na Slovensku tragikomickou a azda aj poľutovaniahodnou figúrkou. Do slovenských politických dejín sa nezmazateľne zapísal ako politik s patologickým vystupovaním  a konaním, ktorý vyvolával spory v spoločnosti a zvyšoval v nej napätie. Pri svojej mimoriadne agresívnej psychickej (i sociálnej a politickej) nevyrovnanosti (nevypočítateľnosti) sa stal obzvlášť nebezpečný i škodlivý, najmä keď sa ocitol v jednej z najvyšších ústavných funkcií. Desivé bolo, že mohol robiť veci, ktorým takmer vôbec nerozumel, ale zato „vedel“ o nich viesť dlho zasvätené scestné reči.

Nevedelo, sa s akým obludným nápadom či už rovno krokom príde, koľko bude trvať a kedy ho nahradí iný, spravidla ešte horší. Na ilustráciu uvedieme len dva príklady. Prvým bolo donútenie obyvateľstva sústavou vyhrážok (neskôr prišiel „kus cukru“ pre dôchodcov, ktorých životná úroveň rapídne upadá) k povinnému celoplošnému testovaniu na COVID-19 na prelome októbra a novembra 2020 za nadšenej podpory niektorých verných služobníkov, uchvátených „nasadením atómovej bomby“. Druhým je to, čo nie je ešte ani celkom jasné a dokončené. Ide o to, koľko zmätkov a škody narobilo bašovanie I. Matoviča pri pôsobení na poste ministra financií a ním prijatých krokov a opatrení.

Politicky nielen nezvyklé, ale aj neúnosné bolo bezbrehé nálepkovanie „neprijateľných“  (okrem posadnutosti bojom s „korupciou, mafiou a fašistami“) na nepriateľov, zradcov a pod., spojené  s  poryvmi jeho  megalomanského mesiášstva. Analyticky je úplne zbytočné (a azda aj nemožné) robiť súhrnné hodnotenia vyjadrení I. Matoviča, lebo sú nekonzistentné, odtrhnuté od reality a často vedené úchylnou nenávisťou proti protivníkom. Stačí to uzavrieť príkladom, keď zrejme v jednej zo svojich chvíľok depresie povedal, že on tým predsedom vlády ani nechcel byť a že sa videl skôr v pozícii „nosiča vody“…

Bude zaujímavé sledovať, ako sa bude vyvíjať politický osud I. Matoviča, ktorý začal smerovať nadol. Dá sa predpokladať, že jeho ťažkosti (úpadok) budú narastať. Okrem štýlu komunikácie, ktorý má napriek mnohým odporcom, stále ešte dosť stúpencov, k tomu prispeje aj rozpad predvolebnej organizačno-právne podivnej zlátaniny, ktorá je v Registri politických strán a politických hnutí Ministerstva vnútra zaregistrovaná ako OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO), NOVA, Kresťanská únia (KÚ), ZMENA ZDOLA.

Nie je vylúčené, aj keď aktuálne sa to zdá málo pravdepodobné, že hlasy na podporu I.  Matoviča v boji proti „korupcii, mafii a fašistom“, ktoré zostanú z tejto zlátaniny, nebudú stačiť na prekročenia kvóra do novej NR SR. Strašil už takmer všetkým a útočil proti mnohým, čo mu môže priniesť ešte raz potrebný počet hlasov, ale sa aj vypomstiť. K jeho posledným chorobným výplodom v tejto oblasti patrí strašenie, že „mafia a fašisti“ získajú v nových voľbách asi ústavnú väčšinu a zmenia volebný systém na Slovensku. Jeden volebný obvod v „liberálno-demokratických“ štátoch s takým počtom voličov ako Slovensko je pritom tiež unikátom.

Pri druhom predsedovi vlády rozpadnutej štvorkoalície, ktorý ju „úspešne“ doviedol do demisie, sa nesmie zabudnúť, že do politiky sa dostal v roku 2016 na volebnej listine OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti – NOVA ako element zhromažďovania marginálnych, submisívnych postáv v bizarnom súbore principála Matoviča (toho zase priniesol v roku 2010 na volebnú listinu SaS Richard Sulík). V rokoch 2001 až 2005 bolo zaujímavé pôsobenie E. Hegera ako konzultanta na Ministerstve obrany, kde sa mal podieľať na reforme Ozbrojených síl SR (ktovie čím sa zaoberal?). V tom čase sa to tam len tak hemžilo vojenskými a inými poradcami z USA na úrovni krajskej ligy. Aj neskôr sa rád hlási k pobytu v USA a obchodu s vodkou s nimi. Možno predpokladať, že pre USA i NATO je vzhľadom na túto minulosť dôveryhodnejší ako nevyspytateľný I. Matovič.

Na prvý pohľad je E. Heger uhladenejší a vyrovnanejší ako jeho politický tútor, pričom vo svojom výzore a vystupovaní nezaprie ani črty laického náboženského kazateľa (ktovie ako sa  prejavy „oľanovskej“ nenávisti zhodujú s jeho náboženským cítením). Dlho bol oddaný „šéfovi“ štvorkoalície I. Matovičovi a nechcel ísť proti nemu. V súčasnosti však vraj uvažuje o odchode od neho, pričom hľadá subjekt, kam by prebehol. Jeho príchod však veľa hlasov asi žiadnej strane, tobôž novej, nepridá, ale I. Matovičovi uberie. V slovenskej „demokratickej pravici“ (aj keď matovičovskú zlátaninu ťažko niekam jednoznačne zaradiť) sa čo nevidieť strhne poriadna politická ruvačka na život a smrť o kreslá v novej NR SR.

Hoci E. Heger patrí medzi podpriemerných politikov a nemá nijakú politickú víziu, okrem toho, aby vydržal čo najdlhšie v kresle, sa postupne stal nebezpečnejší ako jeho predchodca.  Rád používa jeho klišé o „korupcii, mafii a fašizme“ a ich hrozbe pre Slovensko (zaujímavé je, že ho prevzali takmer všetci predstavitelia rozpadnutej štvorkoalície) a v pôsobení vlády pod jeho vedením k žiadnej zmene nedošlo. Začal však otvorene a systematicky pôsobiť v prospech cudzích síl, ktoré neprihliadajú k záujmom Slovenska. V tomto rámci vyjadruje aj pevnú podporu ministrovi zahraničných vecí a európskych (dnes už skôr atlantických) záležitostí Rastislavovi Káčerovi a ministrovi obrany Jaroslavovi Naďovi (v jeho podaní skôr ministerstvu vojny), ktorí sa pozerajú po vzoroch kade tade, ale čo by pomohlo Slovensku, ich nezaujíma (a k ich prioritám to asi ani nepatrí).  

S upadajúcim vplyvom I. Matoviča a rastúcimi problémami v pôsobení vlády zvyškov štvorkoalície začali vyjadrenia E. Hegera získavať na ostrosti a útočnosti. Podnikol minimálne dva zúfalé kroky, ktoré svedčili o tom, že stratégia nie je jeho silnou stránkou – vyhlásenia, že zabráni predčasným voľbám a bude hľadať „76“ pre podporu jeho vlády v NRSR. Rôzne zdroje už viackrát poukázali na to, že podľahol tiež akémusi mesiášstvu. Doma síce nič nevyriešil a Slovensko zatiahol hlbšie do marazmu, ktorý začala vláda rozpadnutej štvorkoalície, ale možno v zahraničí bude úspešnejší. Pri všetkej úcte k funkcii, ktorú zastáva, sa otázkam zahraničnej a bezpečnostnej politiky rozumie zrejme minimálne (napriek svojmu pôsobeniu pred 20 rokmi na ministerstve obrany). Vidí však, že naokolo (rozumej EÚ a NATO) sa všetci hlboko klaňajú úniovému i natovskému Bruselu (s výnimkou Maďarska a čiastočne z objektívnych príčin aj Rakúska) a ešte viac Washingtonu a robia len to, čo títo po nich chcú a všestranne vychádzajú v ústrety aj Volodymyrovi Zelenskému. Ako podpriemerný politik bez štipky štátnických schopností to možno vníma tak, že aj on sa môže predsa len niečím zapísať do udalostí, ktoré dnes hýbu svetom (teda aspoň Európou). Mal by sa však, znalý Biblie, viac zamýšľať nad svojim konaním a jeho najmä morálnymi následkami v súčasnom svete. Opäť len dokazuje, že väčšina osôb hlásiacich sa k náboženstvu, ktorí vstúpia do politiky, jeho zásady a pravidlá príliš nedodržujú, ale zato ostošesť kritizujú z týchto pozícií protivníkov, ktorí robia podľa nich „zlo“.

Situácia na Ukrajine je neprehľadná a východisko z nej v dohľadnej dobe nevidieť. EÚ sa spreneverila svojmu niekedy mierového projektu (pri USA a NATO uvažovanie o mieri nepredpokladáme). Drvivá väčšina európskych vedúcich politikov, či už v Bruseli alebo v členských štátoch (vrátane tých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu), podporuje eskaláciu konfliktu dodávkami nových zbraní pre Kyjev. Vzhľadom na protirečivosť i vojenskú a ekonomickú náročnosť tohto postupu (i jeho následky pre jednotlivé členské štáty) sa však už čoraz viac objavujú rozdielne názory na to, čo na Ukrajinu posielať.

K chúlostivým otázkam aktuálne patria dodávky lietadiel, čo chce urobiť E. Heger na prosbu V. Zelenského (za podpory už spomínaných R. Káčera a J. Naďa). Viaceré štáty, vrátane rusofóbneho a mimoriadne agresívne vystupujúceho Poľska, o takomto kroku nechcú rozhodnúť na vlastnú päsť, ale požadujú kolektívne rozhodnutie (v rámci NATO), čo má tiež svoje riziká.

V tragickej situácii na Ukrajine to zatiaľ vyzerá tak, že masívne dodávky zbraní nepriniesli zvrat v bojoch. Skutočný stav bojov je vzhľadom na informačnú vojnu, ktorá ich sprevádza, ťažko hodnotiť. Napriek tomu si dovolíme vysloviť hypotézu, že Ukrajina v ťažkej situácii, v ktorej je, v záujme zvyšovania podpory podáva skreslené informácie „nadhodnocujúce“ reálny stav na bojiskách. Špecifický je aj tón, akým kyjevskí predstavitelia vyžadujú čo najviac pomoci a kto čo i len trochu zaváha, je označovaný za vyvrheľa, ktorý škodí slobodnému a demokratickému svetu podľa vzoru Ukrajina. Okrem toho cítiť aj akýsi falošný podtón, pošlite nám toho čo najviac. Lepšie je síce nové, ale privítame aj staršie, len aby to mohlo škodiť Rusom. No a o rizikách toho, kde všade môže skončiť nielen humanitárna ale aj vojenská pomoc na Ukrajine, radšej pomlčíme.

Dodávky zbraní majú aj ďalšie špecifiká. Nemožno ich uskutočniť zo dňa na deň. Ich ovládanie v mnohých prípadoch vyžaduje zvláštnu prípravu vojakov, ktorí ich budú používať. Existujú náročné logistické reťazce ich dopravy na bojiská i zásobovania muníciou a iným materiálom potrebným na prevádzku. Napokon to je ich operačné, bojové nasadenie, ktoré vyžaduje aj skúsenosti veliteľov a štábov.  

Predstava o tom, že Rusko sa podarí zvyšujúcimi sa dodávkami zbraní na Ukrajinu donútiť k mierovým rokovaniam, pri ktorých bude súhlasiť so všetkými podmienkami Západu, tlmočenými Ukrajinou, sa podobá na ideu z ríše fantázie. Väčšina ministrov obrany v štátoch EÚ a NATO ako politických nominantov rôznych strán a hnutí toho o skutočnej bezpečnosti vie zrejme málo (dokazuje to aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, o ktorej pôsobení na funkcii spolkovej ministerky obrany NSR /2013 – 2019/ chodia podivné referencie). Nemožné si je predstaviť si Ukrajinu, kde by na veľkej časti jej územia bola ruská moc. Málo pravdepodobné je však aj predstava, že by sa ešte Krym, popr. i Donbas, vrátili pod ukrajinskú vládu. Spôsobilo by to veľké problémy od politických až po humanitné, ktoré súčasné medzinárodné právo nie je schopné vyriešiť (stačí príklad Kosova). V USA a vo Veľkej Británii (možno aj v niektorých štátoch západnej Európy) s tým veľký problém, vzhľadom na vzdialenosť možno nemajú, ale štáty, ktoré sú v priamom susedstve s Ukrajinou, by sa ocitli v nezávideniahodnej situácii. Avšak stále sú našťastie všade aspoň aké také sily, ktoré dúfajú, že sa prestane bojovať a začne sa rokovať.

Možné dodávky slovenských vyradených lietadiel MIG-29 sa abstraktne dajú dokázať ako potrebné a prínosné, ale majú viacero kontroverzných momentov. Prvým je ten, že táto dodávka by vzhľadom na počet (hovorí sa asi o 12) Ukrajine príliš nepomohla (je síce pravda, že ukrajinskí piloti ich bojové nasadenie bez problémov zvládnu, ale aj Rusi majú dosť skúseností s ich ničením). Druhý súvisí s tým, že v prípade eskalácie konfliktu, ku ktorému tento krok prispieva, jeho následky môžu rôzne (nebudeme strašiť ako) dopadnúť aj na Slovensko (hurá bojovníci typu Tomáš Valášek, Juraj Šeliga, či Juraj Krúpa /ktorý možno už sníva, že ako veľký expert bude raz v kresle ministra vnútra alebo ministra obrany/ o ľudskej bezpečnosti toho tiež príliš veľa nevedia). Tretí spočíva v tom, že ak sme v právnom štáte, tak vláda v demisii by o takomto vážnom (až osudovom) kroku rozhodovať nemala. Otázka je, na akých ústavných právnikov sa chce obrátiť – ústavný právnik sám  o sebe však nie je nijaká inštitúcia, ktorá má kompetenciu. Ani výrok, že keď bude treba zmeniť ústavu, tak sa to urobí, nie je politicky ani právne čistý (o morálke ani nehovoriac). Nechať hlasovať o takomto kroku v parlamente, ktorý si sám príkro proti zásadám právneho štátu predĺžil existenciu a viackrát rozhodol na hrane ústavnosti, je v danej situácii tiež len pretvárka, aj keď to zase raz nemusí vyjsť. Už len navrch možno dodať, že prezidentka ako hlavná veliteľka ozbrojených síl, ktorá inokedy nemá problémy rozhodnúť sa veľmi rýchlo, sa v tomto prípade naraz necíti kompetentná.

A aj argument typu my tie lietadlá už nevyužijeme, ale na Ukrajine môžu ešte poslúžiť, je veľmi diskutabilný – bezpečnostne, politicky i morálne. O pravdivosti ubezpečovania predstaviteľov vlády v demisii, že obrana Slovenska je zaistená, možno vážne pochybovať. Ale to je už na iný článok.

Zakončíme tým, že potreba prímeria na Ukrajine je čím ďalej tým akútnejšia. V prvom rade najmä preto, aby prestali hynúť ďalší civilisti (i vojaci). Predlžovanie bojov spôsobuje čoraz väčšie škody nielen Ukrajine a Rusku, ale aj štátom, ktorých „materiál“ sa v týchto bojoch využíva – ničí. Už viackrát sme uvádzali, že z toho má úžitok len a len západný nadnárodný vojensko-priemyslový komplex napojený na finančné kruhy v USA. Napokon okrem ekonomických následkov, ktoré sa prelínajú s viacerými krízovými procesmi, táto vojnová psychóza nesmierne ťaží aj spoločenskú atmosféru a prináša veľa nepokoja (stresov, depresií a pod.) pre obyvateľov. EÚ plaziaca sa za chvostami USA a NATO upadá čoraz viac a zamýšľaný krok predsedu vlády v demisii tomu len ďalej napomáha.