Tohtoročný Prvý máj bol po celom Francúzsku búrlivejší ako po iné roky. Média vzletne uvádzali, že sa protestovalo od Le Havre na severe po Marseille na juhu. Odporcovia macronovskej dôchodkovej reformy znovu využili možnosť na masové vyjadrenie nespokojnosti a ako sľubovali odbory, ukázali aj svoj hnev.
Macronova vláda stále spupne ignoruje požiadavky jedného z najsilnejších hnutí vo Francúzsku v tomto storočí a svoju predstavu pretlačila aj napriek silnému odporu opozície. Reforma je veľmi nepopulárna a väčšina Francúzov ju považuje za nespravodlivú a nesúhlasí s ňou. Vláda však zatiaľ nie je ochotná v reforme ustúpiť ani o piaď.
Údaje o počtoch účastníkov demonštrácií pestrých podôb, ktorých bolo po celom Francúzsku vyše 300, sa ako vždy rôznia. Policajné odhady množstva protestujúcich, ktoré sa vydávali aj priebežne aj cez deň, večer skončili pri počte 782 tisíc (pripustilo sa však až aj 800 tisíc) ľudí. Ľavicové odbory CGT uviedli, že na protestoch sa zúčastnilo 2,3 milióna osôb.
Médiá hlavného prúdu so skrytou radosťou zdôrazňovali, že do ulíc vyšlo menej ľudí, ako to bolo podľa policajných odhadov na najväčších protestoch 7. marca. Pre vládnu moc bolo na 1. mája zjednodušením situácie, že protesty v tento sviatočný deň nesprevádzali rozsiahle štrajky ani blokády dopravných uzlov či rôznych objektov ako v predchádzajúcich dňoch mobilizácie. Demonštrovali len leteckí dispečeri, čo síce narušilo aj medzinárodnú dopravu, ale ináč bol pokoj.
Situácia, zdá sa, sa však vyostruje a došlo k viacerým prejavom stupňujúceho sa násilia. Podľa mediálnych zdrojov bolo zranených najmenej 108 policajtov a 60 demonštrantov (neskôr sa neoficiálne objavil počet až 900 osôb), z ktorých mnohí museli vyhľadať lekárske ošetrenie. Zadržaných bolo 291 účastníkov protestov. Niektoré pramene uvádzajú až vyše 500 osôb.
Minister vnútra Gérald Darmanin násilie odsúdil a vyzval k tvrdému potrestaniu tých, ktorí útočili na policajtov a verejnosť(?). Počet zranených policajtov označil za nezvyklý. Podľa neho sa na násilnostiach podieľali najmä príslušníci ľavicového radikálneho zoskupenia „Čierny blok“ (nosia na tvári čierne rúška), ktorých vraj bolo okolo 2 000 v Paríži a asi 1 000 v Lyone. Ktovie podľa čoho prišiel k týmto číslam, ale na strašenie ku ktorému sa uchyľuje francúzska moc, to bohato stačí.
K násilnostiam a tvrdému zásahu policajtov došlo aj v Nantes a Marseille. Slzotvorný plyn sa použil v Toulouse a Remeši. Výtržností na viacerých miestach sa dopúšťali aj ekologickí aktivisti. Nielen bulvár ale aj hlavný prúd bol plný fotografií a videí z priebehu protestov, kde sa často ukazovalo násilie, ktoré ich sprevádzalo na oboch stranách.
Predstavitelia opozície označili postup policajtov za najtvrdší v posledných rokoch. Minister vnútra „na oplátku“ kritizoval vodcu radikálnej ľavicovej strany Nepokorené Francúzsko Jean-Luca Mélenchona za to, že neodsúdil útoky na policajtov.
Na šíriacu sa neoliberálnu politickú chorobu krátkodobej straty pamäti spojenej s klamaním onemocnela predsedníčka vlády Élisabeth Borneová, ktorá „pochválila“ predchádzajúce demonštrácie za ich zodpovednosť (bolo tam však tiež už dosť násilia, ktoré ktovie prečo nezaregistrovala) a povedala, že prvomájové násilie bolo o to neprijateľnejšie. Francúzska vládna moc sa nenachádza v závideniahodnej situácii a pomáha si, ako môže. Azda by jej zo solidarity mali poslať na pomoc zopár odborníkov slovenskí vládni politici (popr. aj prezidentka), ktorí s blížiacimi sa voľbami dochádzajú ku geniálnym nápadom v oblasti úsilia o udržanie moci. É. Borneová v podpore reformy neochabuje, ale vyzýva odbory, aby k nej prišli na rozhovory.
Iný politický pohľad prezentoval François Bayrou, predseda centristického Demokratického hnutia (Mouvement démocrate známe aj v skratke MoDem), ktorý bol v roku 2017 krátko ministrom spravodlivosti a táto strana je v koalícii s macronovskou mocou. V rozhlase povedal, že Francúzsko potrebuje zjednotenie a zmierenie. Poukázal však na to, že politici zle vysvetlili dôchodkovú reformu a Francúzi nemajú radi, ak sa rozhodnutia prijímajú bez nich a nie sú dostatočne informovaní o ich dôvodoch.
Vodkyňa radikálnej pravice Marine Le Penová vo veci protestov zatiaľ stojí bokom. Obviňuje prezidenta Emmanuela Macrona z rozoštvávania spoločnosti. Jej preferencie však stúpajú, čo neoliberálov znepokojuje.
Problém násilia pri masových protestných akciách má až tri stránky. Prvou, ktorá sa najčastejšie zdôrazňuje v západných médiách hlavného prúdu, je správanie sa protestujúcich. Práve vo Francúzsku tradične nemajú ďaleko k výtržnostiam a násilnostiam.
Druhou stránkou je postup polície, ktorá je v chúlostivej situácii. Má „dozerať“ na poriadok a ochraňovať aj majetok občanov a štátu, pričom časť protestujúcich ju provokuje a neraz aj napáda. Úrady i policajní šéfovia však niekedy tiež chcú ukázať svoju silu a odhodlanie nedopustiť narušenie poriadku a ničenie majetku. Použitie obuškov, ale predovšetkým vodných diel, slzotvorného plynu, oslepujúcich a ohlušujúcich granátov a pod. je však vždy spojené s rizikom prekročenia primeraného násilia a je voči protestujúcim nebezpečné. Novým prvkom, ktorý poukazuje na zosilňovanie tendencií policajného štátu v neoliberálnych režimoch, sa stalo v Paríži na 1. mája použitie dronov na kontrolu protestov. Parížsky súd nebol v tomto prípade taký útlocitný ako pri ochrane majetku a súkromia (najmä boháčov) a či rôznych „menšín“ a sťažnosť ľudskoprávnych organizácií kvôli tomuto kroku zamietol. Vraj nejde o porušovanie ľudských práv…
Tretiu stránku problému predstavuje, že vládna moc sofistikovaným zneužívaním prvkov „liberálnej demokracie“ čoraz viac uplatňuje politické, sociálno-ekonomické, informačné a iné násilie proti občanom. Vyvoláva tým ich rastúci odpor, ktorý môže byť zosilnený pociťovaním bezmocnosti brániť sa pred svojvôľou vládnucich síl a viesť nielen k rastu frustrácie, ale aj k radikalizácii. Aj problém dôchodkovej reformy vo Francúzsku obyvateľov nahneval tým, že keď ju vláda nebola schopná schváliť v Národnom zhromaždení, pristúpila k „využitiu“ článku 49.3 ústavy. Základná otázka je, v koho záujme to vláda urobila, keď väčšina obyvateľov je proti reforme. Jedna z požiadaviek protestujúcich je, aby sa potrebné zdroje získali tam, kde je veľa peňazí… S násilím sa nedá súhlasiť, lebo často dopadne na nevinných a prináša veľké riziko vytvorenia jeho špirály, ale zlosť slabých a chudobných proti nespravodlivému systému, ktorý chráni predovšetkým silných a bohatých, sa dá pochopiť. Možno Francúzi známi násilnými protestami proti „vrchnosti“ cítia, že táto reforma je súčasťou salámovej taktiky, ktorá postupne ale nezadržateľne bude „odkrajovať“ z ich práv. Ide totiž aj o jeden zo znakov neoliberalizmu, ktorý rieši síce mnohé marginálne otázky, ale nie to čo trápi v každodennom živote obyvateľov. A naopak nič, čo by obmedzilo bohatstvo a moc vládnucej triedy, nie je prípustné.
Odpor obyvateľstva vo Francúzsku možno na prvý pohľad slabne. Brachiálna moc počíta aj tentokrát s tým, že ľudia po nejakom čase prestanú vzdorovať a pokorne prijmú svoj údel. Francúzi však vydržali už viac ako tri mesiace a zatiaľ sa nechystajú vzdať.
Nespokojní obyvatelia dávajú najavo svoje opovrhovanie macronovskou mocou novými spôsobmi. Po podpísaní zákona o reforme E. Macrona pri jeho cestách po Francúzsku vítali piskotom a hnevlivými pokrikmi.
Napriek tomu, že vláda zakázala chodiť na protesty s hrncami, obyvatelia to nerešpektujú a robia s nimi na rôznych akciách veľký hrmot – koncert („casserolades”). 24. apríla na to doplatil minister národného vzdelávania Pap Ndiaye, ktorí kvôli demonštrantom v Lyone nemohol navštíviť inštitút pre učiteľov. Pri návrate do Paríža ho navyše v hale na železničnej stanici zablokovali stovky demonštrantov s hrncami v rukách. Ministra verejnej činnosti a účtov Gabriela Attala a ministra pre tarnsformáciu a verejnú službu Stanislasa Gueriniho 25. apríla pri ich ceste v departemente Hérault vítali tiež „casserolades”.
Hnev verejnosti je okrem E. Macrona, zameraný aj na G. Darmanina, čo sa prejavovalo v rôznych (i vtipných) podobách ich dehonestácie na protestoch 1. mája. Spálilo sa aj niekoľko figurín s podobou E. Macrona.
Odbory na 6. júna avizujú už štrnásty deň mobilizácie. Vyzvali aj k novým štrajkom. 8. júna by sa mal v Národnom zhromaždení posudzovať návrh zákona na zrušenie dôchodkovej reformy, ktorý predložili poslanci zo skupiny LIOT (Le groupe Libertés, indépendants, outre-mer et territoires – Skupina slobodných, nezávislých, zámoria a teritórií).
Protesty naďalej podporuje radikálna ľavica. Niektorí z jej predstaviteľov označili 1. máj 2023 za začiatok novej francúzskej revolúcie.
Na zamyslenie je skutočnosť, že západné médiá hlavného prúdu sa na 1. mája široko rozpisovali o protestoch. Na druhý deň bolo o nich už len málo zmienok. Zopakujeme to, čo sme už viackrát uviedli, že neoliberálny politicko-mediálny front sa bojí fenomén francúzskych protestov hlbšie analyzovať. Neúspech E. Macrona v otázke reformy by totiž vážne ohrozil neoliberálnu politiku a ekonomiku nielen vo Francúzsku, ale aj v západnej Európe a možno aj v celej EÚ.
Takmer ako postskriptum doplníme, že v časopise Politico vyšiel 1. mája článok Roberta Zaretskeho, profesora Houstonskej univerzity, ktorý sa zaoberá moderným francúzskymi a európskymi dejinami s názvom „May Day in France: A flash point of unrest“ (voľne preložené Prvý máj vo Francúzsku: Bod vzplanutia nepokojov). Uvádza v ňom viaceré zaujímavé postrehy, ktoré začínajú tým, že Francúzsko opäť hostí najdlhšie trvajúcu šou politickej nespokojnosti v Európe. Poukazuje na to, že sa opakuje podobné heslo ako v roku 1968 bolo proti Charlesovi de Gaulleovi (desať rokov stačilo), ale zamerané na E. Macrona: „Six ans. Ca suffit! (Šesť rokov. Stačí!).“ Akoby mimochodom poznamenal, že bude vhodné sledovať, čo vlna prvomájových nepokojov po sebe zanechá (veľké nepokoje v roku 1968 vo Francúzsku začali 2. mája po zdanlivo nevinnej akcii proti študentom).
Zakončíme tým, že dejiny sa neopakujú. To, čo príde (musí prísť), bude iné ako to, čo poznáme. Bojí sa toho, predovšetkým neoliberálna moc na Západe, ktorá cíti, že jej dni sa napĺňajú. O to viac sa však pripravuje bez ohľadu na následky, svoje pozície udržať čo najdlhšie.
