Toto bude trochu dlhšie, ale pre tých, ktorí radi mieria k podstate, veľmi dôležité a verím, že aj zaujímavé. Uplynulý týždeň bol modelovým príkladom, v akých extrémnych polohách vedieme diskusiu o moderných slovenských dejinách. Obec Varín púta pozornosť historikov, politikov i širokej verejnosti z dvoch dôvodov. Na jednej strane obecné zastupiteľstvo tvrdošijne odmieta odstrániť pomenovanie ulice po vojnovom zločincovi a kolaborantovi Jozefovi Tisovi, ktorý je politicky zodpovedný za vybudovanie totalitárneho režimu, za odvlečenie desaťtisícov vlastných občanov na smrť a na konci života mu priťažilo aj to, že osobitne vyznamenával najhorších nacistických vrahov po potlačení Slovenského národného povstania. Poslanec Progresívneho Slovenska Tomáš Valášek sa v stredu neúspešne pokúsil presadiť v parlamente novelu zákona, ktorá by so spätnou platnosťou zakázala pomenovávanie ulíc po predstaviteľoch fašistického a komunistického režimu. Na druhej strane Denník N, akýsi „tlačový orgán Progresívneho Slovenska“ včera velebil banderovcov, popieral alebo zľahčoval ich zločiny a doslova napísal, že „hoci si ich na východe Slovenska mnohí spájajú s rabovaním, banderovci tam najmä varovali pred hrozbami komunizmu…“ Jedna z najkrvavejších bitiek proti banderovom sa pritom odohrala práve pri obci Varín… Jedno miesto, dve udalosti, a toľko mýtov, lží a zavádzajúcich informácií okolo neho…

Štáty, ktoré sa vyrovnali so svojou minulosťou, sú na glorifikáciu banderovcov veľmi citlivé. V Berlíne musel na nátlak nemeckej diplomacie skončiť ukrajinský veľvyslanec Andrij Meľnyk, ktorý tvrdil, že neexistujú dôkazy o tom, že by bol Stepan Bandera masovým vrahom. V Kyjeve ho však za to oslavovali a povýšili na námestníka ministra zahraničných vecí. Poľsko protestovalo proti rehabilitácii banderovcov na Ukrajine niekoľkokrát na najvyššej úrovni. U nás je skôr opačná tendencia. Po tom, čo noviny Sme obhajovali pedofilov, prerážajú centristické denníky ďalší suterén, keď spochybňujú zločiny banderovcov, propagandistický web Infosecurity.sk (ktorý založil poradca súčasného ministra obrany Jaroslava Naďa) tvrdí, že to, že banderovci kolaborovali s nacistami a že na Slovensku vraždili a lúpili, je len taký mýtus… a hŕby klamstiev o tejto temnej časti našich dejín sa len kopia a kopia…

SNAHY O REHABILITÁCIU BANDEROVCOV SA OPIERAJÚ O NEOFAŚISTICKÉ ZDROJE

Hneď na začiatku poviem, že so „senzačnými odhaleniami“ o nevine Stepana Banderu a jeho kumpánov je to podobné, ako keď laici nekriticky preberajú mýty o dobrotivosti Jozefa Tisa a netušia, že šíria propagandu neoľudáckych historikov. Aj v tomto prípade sa treba pozrieť na to, odkiaľ pochádzajú zdroje. Hlavným popieračom viny banderovcov je historik Michal Šmigeľ z Univerzity Mateja Bela. Odvoláva sa pritom na práce ukrajinského historika Volodymyra Viatroviča. Viatrovič sa zasa odvoláva na kanadského historika Leva Šankovského ako na najvyššiu autoritu. Samozrejme, nikto z novinárov si nedáva tú námahu zistiť, kto to bol Lev Šankovskij. Za vojny bol príslušníkom SS divízie Galícia (ktorá potláčala aj Slovenské národné povstanie) a jedným z predstaviteľov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a UPA. Tragikomické je, že Viatrovič, ktorý patrí medzi najväčších glorifikátorov banderovských hrdlorezov, sa vo svojich publikáciách zasa odvoláva na Šmigeľa a tvrdí, že dokázal, že masaker v Kolbasove bol záležitosťou „miestnych dedinčanov“, čo si nedovolí tvrdiť ani samotný Šmigeľ. Napokon, Viatrovič sa skompromitoval v očiach európskych historikov už tým, že popiera zodpovednosť OUN a UPA aj za volynský masaker z júla 1943.

Pokúsme sa teda oprieť sa o renomovanejšie zdroje. Popredný poľský historik Grzegorz Rossoliński-Liebe (žijúci v Berlíne) v najuznávanejšej biografii tohto druhu „Stepan Bandera: Život a posmrtný život ukrajinského nacionalistu. Fašizmus, genocída a kult“ (2014) uvádza, že Bandera považoval vojnový Slovenský štát za „úspešný“ príklad fašistického satelitu pod nemeckým dohľadom a model, ktorý chcel zaviesť aj na Ukrajine. Grzegorz Rossoliński-Liebe dokazuje, že členovia OUN zohrali kľúčovú úlohu pri holokauste a prenasledovaní Židov. Ich jednotky sa podieľali na masových vraždách organizovaných nemeckými Einsatzgruppen. Spomínaný poľský historik vyvracia aj ďalšiu populárnu legendu, že Stepan Bandera nie je zodpovedný za zavraždenie desaťtisícov Poliakov vo Volyni, lebo v tom čase bol väznený. Poukazuje na dokumenty, ktoré dokazujú, že Bandera bol najvyššou autoritou OUN aj vo väzení, profiloval sa ako extrémista už pred vojnou a jeho plány s Poliakmi boli presne také isté, aké sa napokon uskutočnili.

Kým počas vojny banderovci vraždili hlava-nehlava „Ľachov“ (Poliakov), „Moskaľov“ (Rusov), Židov a boľševikov (členov komunistickej strany), po vojne zmenili taktiku a vyhlasovali sa za bojovníkov proti komunistickej tyranii. Vôbec sa nečudujem, že ich za „najrozhodnejších protivníkov komunizmu“ označil práve centristický ideológ Timothy Snyder (jeho pravú tvár som čitateľom priblížil tu: https://www.facebook.com/photo.php?fbid=480215407484020&set=pb.100064866933402.-2207520000.&type=3). A ja si pri týchto nehanebných tvrdeniach nemôžem nespomenúť na bonmot Adama Michnika, že horší ako komunizmus je len antikomunizmus.

POPIERANIE ZLOČINOV BANDEROVCOV BY MALO BYŤ NA ROVNAKEJ ÚROVNI AKO POPIERANIE FAŠISTICKÝCH A KOMUNISTICKÝCH ZLOČINOV

Jeden z najstrašnejších zločinov banderovcov na Slovensku sa odohral hodinu pred polnocou 6. decembra 1945 vo východoslovenskej obci Kolbasov. V poslednú noc židovského sviatku Chanuka vtrhlo do dediny ozbrojené komando, beštiálne zmasakrovali väčšinu Židov, ktorí sa len nedávno vrátili z koncentračných táborov, ženy a dievčatá pred zavraždením znásilnili a dom vyrabovali. Krvi tam bolo toľko, že tiekla cez prah až na ulicu. Vyľakaní susedia sa odvážili vojsť do chalupy až ráno. Jediný, kto prežil, bolo 17-ročné dievča Helena Jakubovičová, ktorú našli vystrašenú pod posteľou. Jej rodičov, mladšiu sestru a brata zavraždili nacisti v Osvienčime, jej staršiu sestru Ester znásilnili a zabili banderovci v Kolbasove. Nečudo, že na tom mieste nemohla ostať a odsťahovala sa do USA, kde 9. januára 2015 zomrela.

Najťažšie boje s banderovcami prebiehali práve pri Varíne a pri Partizánskej Ľupči. Do bojov proti približne 500 banditom bolo nasadených 5400 česko-slovenských vojakov, z nich dokopy padlo 83 mužov: 59 na ukrajinskej a 24 na našej strane. Na bojoch sa zúčastnil aj môj dedko, ktorý sotva stačil zložiť guľomet po návrate z Povstania a už musel ísť brániť vlasť voči votrelcom zasa. A dnes by ho chceli sopliaci z Denníka N presvedčiť, že bojoval s duchmi, že tí hrdlorezi sem neprišli terorizovať obyvateľstvo, ale robiť láskavú osvetu proti zlu komunizmu, že oni boli voči nám neutrálni (sic!), vysvetľuje „expert“, že čokoľvek iné si pamätajú tunajší ľudia, ak ešte žijú, je kremeľská propaganda. Ako asi sa môžu cítiť obyvatelia z Kolbasova, Ubli a iných obcí, keď im zrazu nejaký „expert“ v Denníku N tvrdí, že naši občania banderovcov „často vítali a obdarovávali ich“, že banditi „iba rozdali propagandistický materiál, vykonali desiatky prednášok a následne sa stiahli“?? Veď je to podobné svinstvo, ako keď sa neoľudácky autor Milan Ďurica pokúšal prepašovať ako učebnú pomôcku do škôl svoju propagandistickú knihu, v ktorej tvrdí, že Židia sa mali v sereďskom koncentráku ako „v letnom tábore“! Preto keď český historik Jan Rychlík v Denníku N „chápe“, prečo považujú Ukrajinci Banderu za národného hrdinu, pýtam sa ho, prečo nemá toľko dojemného pochopenia aj pre obete beštiálneho vyčíňania jeho druhov na Slovensku. Áno, banderovci na Slovensku vraždili a lúpili. A kto to v rozpore s jednoznačnými historickými skutočnosťami popiera, mal by byť trestnoprávne braný na zodpovednosť rovnako ako popierači holokaustu. Hoci nie som priaznivcom týchto zásahov do slobody prejavu, pýtam sa, ak máme uzákonený trestný čin tzv. osvienčimskej lži alebo jáchymovskej lži, prečo nie je rovnako trestaná aj tzv. kolbasovská lož. Nehovoriac o tom, že všetci statoční muži, ktorí nasadzovali svoje životy v boji proti banderovským vrahom, by mali byť uznaní zákonom ako protifašistickí bojovníci.

Ale to je len jedna stránka veci. Je patologické, že často tí istí, ktorí poukazujú na zločiny Stepana Banderu, velebia Jozefa Tisa a naopak tí, ktorí odkrývajú zločiny Jozefa Tisa, bagatelizujú činnosť Stepana Banderu, hoci sú to dve strany tej istej mince. Nevieme sa na dejiny pozerať rovnakým metrom a rovnakým princípom. Práve vo Varíne by si to mali uvedomiť viac ako kdekoľvek inde. V stredu prebehla v slovenskom parlamente šialená rozprava k novele zákona, ktorá mala so spätnou platnosťou zakázať pomenovávať ulice po exponentoch fašistického a komunistického režimu. Tá príšerná debata, z ktorej mi bolo miestami až fyzicky nevoľno, odkryla v plnej nahote odbornú, vzdelanostnú i mravnú biedu nášho najvyššieho zákonodarného zboru.

PARLAMENT AKO KRÚŽOK INSITNÝCH HISTORIKOV

Každý príčetný človek, ktorý videl tradične uvrieskaného Milana Mazureka nepriamo obhajovať Jozefa Tisa, si musel oživiť nielen to, prečo je tento poslanec Republiky jediným právoplatne odsúdeným neonacistom na Slovensku. Ale zároveň si aj položiť otázku, prečo lídri Smeru-SD, Hlasu-SD a Sme rodiny majú taký obrovský problém jasne pomenovať, že strana s takýmto hodnotovým vybavením nemôže byť ani len potenciálnym partnerom demokratických síl. Ja viem, že je to z ich strany len taktika a som presvedčený, že o koaličnej spolupráci vážne neuvažujú (aspoň v to dúfam). Lenže ak sa boja hnevu voličov, tak je to zlá taktika, pretože v skutočnosti rozhodujúcou mierou prispieva k hodnotovej relativizácii, zneisteniu a dezorientácii slovenských občanov. Tieto veci musia byť totiž pomenované a vysvetlené jasne, inak rastie počet politicky negramotných ľudí, ktorí nechápu, kde sú hranice toho, čo je akceptovateľné v civilizovanej spoločnosti. My sa predsa nemôžeme donekonečna zhovievavo pozerať na tých, ktorí nechápu, čo je fašistické na hajlujúcom Kotlebovi v gardistickej uniforme, ale fašistu vidia v každom, kto nezdieľa ich pohľad na svet. Preto je také dôležité jasne a bez alibistických vykrúcačiek povedať, že so stranou, ktorá obdivuje totalitárny Tisov režim, ktorá spochybňuje holokaust, ktorá nazýva Slovenské národné povstanie boľševickým pučom a partizánov všeobecne označuje za banditov, nemá demokratická strana nijaký hodnotový prienik. Ak sa toto bojíte nahlas a jednoznačne povedať, páni Pellegrini, Fico a Kollár, tak to všetko tu nemá význam a skôr či neskôr sa táto hodnotová dezorientácia spoločnosti obráti aj proti vám, pretože pre neofašistov nie ste partneri, ale dočasní účelovo trpení spojenci, na ktorých sú zatiaľ slabí, aby im vykrútili krky.

Bolo hrozné počúvať tú rozpravu. Igor Matovič zaviedol v parlamente ešte dávno predtým, ako uchopil moc, veľmi nebezpečné zvyky. Jednotlivé legislatívne iniciatívy sa prestali pripravovať na podkladoch precíznych analýz expertov, ktoré prešli mnohonásobnou kontrolou, ale ako diletantské „nápady“ jednotlivcov. Doslova. Sám Matovič predložil nejeden návrh zákona tak, že niečo „začul na chodbe“, dokonca priamo od novinárov a jemu sa to zapáčilo a hneď na druhý deň s tým bez hlbšej prípravy vyrukoval. A takto dnes vyzerá čoraz väčšia časť zákonodarnej činnosti. Nemáme druhú komoru parlamentu, nemáme posilnené právo veta prezidenta, máme znefunkčnené referendum, nemáme prakticky nič, čo by kontrolovalo nízku kvalitu zákonov a brzdilo neriadené strely tých najbizarnejších zákonodarných iniciatív. Ešte tak k ekonomickým zákonom si niekto vyžiada odborný posudok, ale vo veciach interpretácie histórie? Ktože by sa s tým babral, keď sa namyslení poslanci cítia byť v jej hodnotení rovnako kompetentní ako keď vedú reči o futbale? Potom sa nám pred očami mení parlament na krúžok insitných historikov a vynárajú sa tie najhlúpejšie nápady ako Lex Hlinka, Lex Dubček, osvienčimská lož, jáchymovská lož, povýšenie najvýznamnejšieho českého sviatku 28. októbra na slovenský štátny sviatok a ignorovanie slovenského podielu na vzniku republiky 30. októbra, a podobne.

Nemám čas, aby som vyvracal všetky tie nezmysly Györgya Gyimesiho, že János Esterházy bol „presným opakom Tisa“, že „zachránil stovky Židov“ a že „bol jediným poslancom Slovenskej národnej rady, ktorý hlasoval proti deportáciám“. Po prvé, nebola to SNR, ale Slovenský snem, po druhé nebol jediný, ale jeden z viacerých, a po tretie, žiaden výskum holokaustu nepotvrdil mýty o tom, že zachránil stovky Židov. Naopak, Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike vydal oficiálne stanovisko, ktorým odmietol snahy prezentovať Esterházyho ako záchrancu „stoviek prenasledovaných Židov, Čechov a Slovákov“. Snahy stavať ho do tejto pozície označil za nepodložené a v rozpore s historickými faktami. A to už ani nehovorím o tom, že to bol otvorený iredentista, ktorý cielene pracoval na rozbití Česko-slovenskej republiky. To sa nášmu Györgyovi asi páčilo najviac.

Podobne falošná je aj obrana biskupa Vojtaššáka, ktorá zaznela z úst poslanca za OĽaNO Milana Kuriaka. Používať ako argument, že „napriek skresleným a klamlivým obvineniam z fašizmu je navrhnutý na blahorečenie“ je učebnicovým príkladom nesprávnej premisy. Čo je skreslené a klamlivé? Iba ak cirkevná propaganda. Ján Vojtaššák počas vojny preukázateľne udával, na vlastnú žiadosť (sic!) arizoval židovský majetok (Baldovské kúpele), samotné vatikánske archívy ho označujú za šovinistu a dokonca aj vtedajší chargé d’affaires Vatikánu v Bratislave Giuseppe Burzio v jednom z hlásení píše, že biskup Vojtaššák sa ako podpredseda Štátnej rady nepostavil proti nehumánnym deportáciám židovského obyvateľstva, ale zaujal úplne pasívny postoj, dokonca v diskusii označil Židov za najhorších nepriateľov Slovenska. O týchto historických faktoch niet sporu, sú všetky uvedené v dokumentoch Vatikán a Slovenská republika 1939 – 1945, vydaných aj v slovenčine. To, že bol Vojtaššák po vojne politicky prenasledovaný, je iná kapitola, ale ak chce katolícka cirkev prehliadať jeho zločiny za Tisovho režimu, potom je síce jej vec, koho vyzdvihuje za vzor, ale pod podmienkou, že sa nebude viazať na tento štát a jeho ústavou dané hodnoty.

HISTORICKÁ PAMÄŤ SA DÁ POSILŇOVAŤ IBA POZNANÍM, NIE ZÁKAZMI

Napriek tomu, že hulákanie poslancov Mazureka, Suju a Tarabu o tom, že vysporadúvanie sa s fašistickou minulosťou Slovenska je „útokom na Slovákov“, je čisté blúznenie, ktorým nemá význam podrobnejšie sa zaoberať – nepovažujem spôsoby Progresívneho Slovenska, ktoré opäť ukazuje, že nedokáže reagovať na politickú realitu inak ako zákazmi, blokovaním, reguláciou, cenzúrou, ostrakizovaním a škandalizovaním všetkého, čo nezodpovedá ich vlastnej ideológii, za práve najšťastnejšie. Zákazy neprispievajú k hlbšiemu poznaniu. Jozef Cíger-Hronský bol výrazným exponentom ľudáckeho režimu, no zároveň bol jedným z najväčších slovenských spisovateľov. Čo s ním? Nechcem, aby sa na neho zabudlo – ani na jednu zo stránok jeho činnosti. Podobne mi zišiel na um osud v Česku milovaného herca Karla Högera: za protektorátu prisahal v Národnom divadle vernosť Ríši so zdvihnutou pravačkou. Po vojne mu to odpustili, lenže on, tesne pred smrťou, podpísal Antichartu… Dvakrát ako človek zlyhal, ale nikto nepochybuje, že to bol jeden z najväčších českých hercov. Alebo Gustáv Husák: jeden zo strojcov totalitárneho komunistického režimu a symbol normalizácie – verzus organizátor SNP, otec federácie a architekt industrializácie Slovenska. Máme právo vymazávať tieto kľúčové osobnosti z dejín? Našu históriu nesmieme zredukovať len na mýty o zbožňovaných hrdinoch, ktorí sú nedotknuteľní a zavrhnutiahodných darebákoch, ktorými pohŕdame.

Riešenie vidím v spôsobe, ako sa vysporadúvajú so svojimi dejinami v Španielsku. Nezriedka sa tam stretneme s pamätnými miestami aj na postavy frankistického režimu, ale všade je podrobne uvedené, čo napáchali. Aj my by sme sa mali naučiť, že naše pamätníky by nemali byť len oslavníky, že pochádzajú od slova pamäť a mali by našu historickú pamäť po všetkých stránkach prehlbovať, rozširovať a posilňovať. Ale toto zvládne len sebavedomý národ. Ten zakomplexovaný sa bráni tak ako my v roku 1921, keď sme si presadili v Národnom zhromaždení zákon o zbúraní krásnych sôch (okrem iného aj jazdeckého súsošia Márie Terézie v Bratislave), lebo nám trpko pripomínali veľkomaďarskú ideu. Dokážeme v tomto smere konečne dospieť, nefalšovať naše dejiny a prezentovať ich hrdo, slobodne, neskreslene a pravdivo, bez popierania historických faktov a s citlivým rozlišovaním, čo je správne a čo nie? Vo Varíne to nevedia, ale poslanci parlamentu im v tom nepomáhajú.

Zdroj: FB, Eduard Chmelár