Zuzana Čaputová žije v týchto dňoch folklórom. Na sociálnej sieti sa pochválila prijatím pezinského folklórneho súboru Radosť a vyznala sa, aké to bolo úžasné zaspievať si, zasmiať sa, porozprávať sa… Dajme tomu, že prezidentka náhle objavila svoju lásku k ľudovému umeniu čistou náhodou v čase, keď jej padajú preferencie, hoci ešte pred voľbami sa ľudia z jej tímu vysmievali tým, ktorí majú k folklóru podstatne hlbší vzťah. Prejdime mlčaním aj to, že v čase nevídaných problémov, keď v Nitre zatvorili jedinú detskú JIS-ku v kraji, lebo nieto sestier; keď minister dopravy oznámil rušenie zastávok vlakov; keď narastá chaos v každom rezorte, kam sa len pozriete… hlava štátu si skúša nové šaty a odvádza pozornosť verejnosti takýmito lacnými PR predstaveniami. Ale je tu jedna spojitosť, ktorá ma pobúrila oveľa viac.
Vysoko postavený predstaviteľ Matice slovenskej ma informoval, že keď v Hnúšti oslavovali 200. výročie narodenia Janka Francisciho a požiadali Kanceláriu prezidentky SR o čestnú stráž v historických uniformách, odpovedala im, že je to príliš bezvýznamná udalosť na to, aby tam niekoho posielali. Podobne odpovedala aj na žiadosť týkajúcu sa osláv 200. výročia narodenia významného slovenského politika a autora Memoranda národa slovenského Štefana Marka Daxnera. Pripomeňme, že odignorovala aj pozvánku na oslavy 30. výročia vyhlásenia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky a nijakú zvláštnu akciu nepripravuje ani na 30. výročie prijatia Ústavy Slovenskej republiky.
Práve tu by sme si mali uvedomiť, čo je dôležité. Keď sa Robert Fico s Andrejom Dankom sporili o to, kto vystúpi na cyrilometodských oslavách na Devíne a Andrej Kiska sa na slávnosti odmietol zúčastniť, vtedy som prvýkrát upozornil, že prezident republiky nielenže musí prijať pozvanie na oslavy štátnych sviatkov a pamätných dní, ale že by ich mal ako hlava štátu priamo zaštiťovať a organizovať. Takto sa to robí v každom civilizovanom štáte a zabezpečuje to nielen dôstojnosť osláv, ale aj poistku proti ich politickému zneužitiu. Na Slovensku máme už druhú hlavu štátu, ktorá si svojvoľne vyberá, ktoré štátne sviatky si pripomenie a ktoré nie a ktorá ignoruje oslavy významných výročí našich dejín. Viete, že toto opakujem už strašne dlho, ale je to veľmi dôležité: ako môžeme budovať štátnosť s ľuďmi, o ktorých sa historické vedomie ani neobtrelo? Ako môžu títo politici chápať zmysel dejinných udalostí, ich kontinuitu a spôsob nadväzovania na najdôležitejšie koncepcie v súčasnosti, keď nepoznajú naše dejiny, nikdy neštudovali spisy Ľudovíta Štúra, Milana Hodžu, Karola Medveckého, Jána Lajčiaka, Štefana Janšáka, Emila Stodolu a nikdy nečítali články Hurbana, Daxnera, Francisciho, Vajanského, Hlinku, Rázusa, Novomeského, Matušku, Mináča a Kaliského?
Pamätám sa, ako liberálna pravica zúfalo hľadala svojho ideologického guru a našla ho v Milanovi Hodžovi. Ponechajme teraz stranou fakt, že neviem, či je vhodné zvoliť si za svoj idol človeka, ktorý patril k najskorumpovanejším politikom svojej doby .- ale buďme veľkorysí, bol to veľký štátnik. Ale títo istí ľudia sa podieľali na pretlačení 28. októbra ako štátneho sviatku, čím pošpinili dielo samotného Hodžu. Jednak nepoznám krajinu, ktorá oslavuje zaniknutý štát viac ako ten súčasný a jednak sme tým povýšili český podiel na vzniku republiky a zatlačili do úzadia ten slovenský. Milan Hodža ako jeden z kľúčových mužov Martinskej deklarácie niekoľko rokov po prevrate bojoval s českými právnikmi a historikmi o uznanie slovenského úsilia, napísal o tom dokonca aj brožúru, a po sto rokoch tí, ktorí by mali byť jeho nasledovateľmi, jeho dielo opľuli?
V týchto dňoch, keď sa pripravujem na viaceré vystúpenia v rámci osláv storočnice jedného z najmúdrejších ľudí, akí kedy chodili po slovenskej zemi, si uvedomujem, aké som mal obrovské šťastie, že ma formovali a že som vôbec poznal skutočných aristokratov ducha, tak hlboké a jedinečné osobnosti, aké dnes nikde nevidím. Vladimír Mináč, Ladislav Ballek, Milan Rúfus, Ladislav Chudík, Ľudovít Rajter, Beloslav Riečan, Zdenko Alexy. Nešlo len o to, že to boli najvýznamnejší predstavitelia svojich odborov, spisovatelia, básnik, herec, dirigent, matematik, heraldik a odborník na štátny protokol. Ide o to, čo vyžarovali, ako sa správali, o čom a ako uvažovali. Ja vlastne ani neviem, či niekto pochopí to moje pohŕdanie povrchnosťou dneška, ktorá ma čím ďalej, tým viac znechucuje. Spoločnosť načúva hlučným sebavedomým idiotom, chvastajúcim sa hochštaplerom, akákoľvek zásadnejšia činnosť sa už iba predstiera a kultúra nie je základom civilizácie, ale kabaretnou vložkou zneužívanou na imidž mocných. Preto Čaputová neváha šaškovať vo folklórnych šatách, ale ignoruje závažné udalosti, nerozumie ich symbolom, nechápe, že kde inde by mali byť vojaci v uniformách štúrovských dobrovoľníkov, ktorých ona len tak mimochodom prestala využívať, ako na významných oslavách popredných štúrovcov? Namiesto toho (ach, aký znepokojujúci začiatok Machajovej éry) nám verejnoprávna televízia ponúkne zajtra v priebehu jediného dňa trikrát (dobre počujete) diskusiu Zuzany Čaputovej na Pohode. Až sa mi chce cimrmanovsky zvolať: „A není to málo, Antone Pavloviči?“ Nemali by sme ju púšťať na všetkých kanáloch RTVS, aby jej nikto nemohol uniknúť?
Všímame si len penu dní a podložie rieky, ktorá nás unáša dejinami, nevnímame, hoci je jej základom. Preto tak veľa vieme a tak málo chápeme. Preto sa dozvedáme všeličo, ale nechceme vedieť nič dôležité. Preto davu, ktorý sa radšej zabáva ako premýšľa, už nestačí, že je klamaný, on chce byť navyše šokovaný. A preto tak ľahko zrádzame: svoje hodnoty, svoj ľud, svoju vlasť… „Bratři, nechť sa deje cokoliv, nezklamte! Život můžete ztratit, čest však nikoli!“ hrmel na svojich mužov veliteľ česko-slovenskej armády Ludvík Svoboda v predvečer apokalyptickej bitky o Duklu. Pozrite sa na tých šašov, čo nás vedú dnes, zahĺbení do seba, ponížení pred silami útlaku, neschopní vyšších cieľov. Ako môžeme kráčať vpred, keď sme sa tak strašne opustili?
