ROZHOVORYEduard Burda pre HN: Desí ma, že v tomto štáte sa...

Eduard Burda pre HN: Desí ma, že v tomto štáte sa môže stať komukoľvek čokoľvek

-

Eduard Burda pre HN: Desí ma, že v tomto štáte sa môže stať komukoľvek čokoľvek

V rozhovore pre HN sa dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského Eduard Burda okrem iného vyjadril k tomu:

Čo si sľuboval od rozviazania rúk orgánom činným v trestnom konaní.

Ako sa jeho predstavy naplnili.

Prečo reči o podpálení auta vyšetrovateľke nevníma ako obyčajný chlapský humor.

Ako hodnotí pôsobenie Daniela Lipšica na poste, do ktorého ho sám navrhol.

Či je zástancom postupov Generálnej prokuratúry alebo Úradu špeciálnej prokuratúry.

Ako vníma dianie okolo obvinených vyšetrovateľov mediálne známych káuz.

Prečo môžu kajúcnici klamať a vymýšľať si.

Viac ekonomického a politického spravodajstva nájdete na HNonline.sk.

Čo ste si ako dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského predstavili po nástupe novej vlády pod pojmom rozviazané ruky?

Pokiaľ ide o prácu orgánov činných v trestnom konaní a pojem rozviazané ruky, malo by to znamenať, že politici nebudú priamo zasahovať do práce týchto orgánov, a teda, že nebudú formulovať nejaké želania vo vzťahu k tomu, ako by malo trestné konanie prebiehať alebo aký by mal byť jeho výsledok. Tak isto, že tam nebude ani nepriamy nátlak formou mediálnych vyjadrení politikov. Zároveň som si predstavoval, že každé jedno rozhodnutie a každý úkon v trestnom konaní budú striktne v súlade so zákonom a budú aj odôvodnené. Jednoducho povedané, že ak by si ho ktokoľvek prečítal, tak by si povedal, že to dáva nejaký zmysel. Nemusí so zdôvodnením súhlasiť, ale dáva to zmysel. Nejde len o niečo, čo je postavené na vode, alebo že ide o hľadanie argumentov pre argumenty.

Myslíte si, že politici vládnej koalície, ktorí po nástupe k moci zverejňovali rôzne plagáty s fotkami osôb patriacich podľa ich názoru za mreže, nezasahovali do práce orgánov?

V konečnom dôsledku politici, ktorí dopredu mediálne prezentovali iných politikov alebo osoby, ktoré by podľa nich mali byť postihnuté v rámci trestného konania, si tým dali vlastný gól. Takéto správanie samo osebe vyvolávalo otázniky, či to nie je spolitizované, či nepôjde o trestné konanie na politickú objednávku proti konkrétnym osobám. Politici, ktorí takto konali, akoby dopredu vrhli tieň, že orgány činné v trestnom konaní budú viesť voči nimi označeným osobám politické procesy.

Ako vnímate rozviazané ruky po vyše dvoch rokoch?

Situáciu vidím tak, že viaceré veci a viacerí predstavitelia orgánov činných v trestnom konaní, či už v radoch polície, alebo niektorých prokuratúr si pojem rozviazané ruky pomýlili s pojmom svojvôľa. Že si môžu robiť, čo chcú, a že môžu do odôvodnení svojich rozhodnutí napísať prakticky čokoľvek a je to jedno.

Ktoré rozhodnutie vás doteraz možno najviac zarazilo? Pri čítaní ktorého vám napadlo slovíčko svojvôľa?

Svojvôľa znamená, že máme rozhodnutia, ktoré nie sú dostatočne odôvodnené. Sú síce odôvodnené nejakými všeobecnými vyjadreniami, ale nie sú odôvodnené konkrétnymi argumentmi v súvislosti s daným prípadom. Príkladom typických svojvoľných rozhodnutí sú v poslednom čase viaceré rozhodnutia o väzbe. Stačí, že napíšu, že obvinenému hrozí vysoký trest, že je dôvodná obava, že sa bude skrývať alebo že ujde, prípadne, že bude ovplyvňovať svedkov, a je to.

Často sa stáva, že súdy potvrdia aj tú riadne nezdôvodnenú väzbu, na čo sa pri kritike následne odvolávajú policajti i prokurátori.

Z materiálneho hľadiska, teda z hľadiska hľadania pravdy, nebavíme sa teraz o formách alebo o štruktúre výkonu moci, sú sudcovia a prokurátori rovnakí právnici, skončili rovnaké školy, majú podobné odborné skúšky a čisto z toho odborného hľadiska preto nie je dôvod myslieť si, že keď niečo povie sudca, má to väčšiu váhu, ako keď to povie prokurátor. Samozrejme, na to, aby spoločnosť fungovala, musia byť nejako nastavené pravidlá, a preto sú mnohé rozhodnutia v konečnom dôsledku dané do rúk súdu. Áno, teba rešpektovať rozhodnutia súdov, aj keď s nimi nesúhlasíme, aj keď sa nám môžu v niektorých prípadoch zdať hlúpe.

Prečo rešpektovať niečo hlúpe?

Lebo keby sme ich nerešpektovali, tak potom vznikne anarchia, čo jednoducho byť nemôže. To teraz neznamená, že keď nejako rozhodne prokurátor, a sudca rozhodne inak, že automaticky, z toho vecného hľadiska, má sudca pravdu, ale áno, musíme to rešpektovať. Druhá vec je, že v trestnom prípravnom konaní, a to si mnohí neuvedomujú, je garantom zákonnosti prokurátor. Prokurátor zodpovedá za to, že tam budú dodržané zákony, a prokuratúra vrátane tej generálnej zodpovedá za to, že v konaní nebudú porušované ľudské práva. Rozhodnutia súdov v rámci prípravných konaní majú v niektorých konkrétnych veciach slúžiť na to, aby sa zvýšila garancia ochrany práv v trestnom konaní a základných práv obvinených.

Čo to presne znamená?

To znamená, že ak je v prípravnom konaní zistená nejaká nezákonnosť, nesprávny postup, tak v prvom rade to má vyriešiť prokurátor a súdy sú len na to, aby tieto závažné rozhodnutia ešte navyše preskúmali, prípadne potvrdili.

Pánom dozoru je prokurátor, my sme sa však dostali do situácie, keď sa medzi sebou dohadujú dvaja najvyšší predstavitelia prokuratúr. Jeden sa pritom odvoláva na zákonnosť a druhý na verejný záujem.

Verejný záujem a zákonnosť musia byť to isté. Jednoducho musia, inak by to nefungovalo. V trestnom konaní sa verejný záujem musí presadzovať zákonnými prostriedkami. Zároveň na tom, aby bol v trestnom konaní dodržiavaný zákon, je verejný záujem. Uvedomme si, že prokuratúra má povinnosť dohliadať nad zákonnosťou nielen v trestnom konaní, ale i v ďalších právnych procesoch. Dozor má i nad rozhodnutiami orgánov verejnej správy. Znamená to, že si nemôžeme dovoliť dopustiť situáciu, že práve prokuratúra bude porušovať zákon alebo že so súhlasom či s tolerovaním prokuratúry budú zákon porušovať policajti. Lebo potom si ochranca zákonnosti, teda prokurátor, robí, čo chce, a to nemôže. Mám dojem, že špeciálna prokuratúra dáva v súčasnosti na prvé miesto zatváranie ľudí, zatiaľ čo generálna prokuratúra dáva do popredia to, aby sa to robilo zákonným a odôvodneným spôsobom.

čo je správna cesta?

Keď si mám vybrať, tak jednoznačne to, čo prezentuje generálna prokuratúra, teda robme to zákonným a odôvodneným spôsobom.

Generálna prokuratúra je však za svoje rozhodnutia terčom kritiky, že púšťa vinníkov, o ktorých by mali rozhodovať súdy.

To, že skutočne ide o vinníka, musíme spoľahlivo dokázať zákonným spôsobom.

Máme však garanciu, že generálna prokuratúra je v tomto smere spoľahlivejšia ako špeciálna?

Opäť musíme rešpektovať nastavenie určitých procesov kontroly zákonnosti a vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, inak nastane anarchia.

Na čele Úradu špeciálnej prokuratúry stojí Daniel Lipšic, ktorého ste do tejto pozície navrhli ako dekan Právnickej fakulty, vytkli by ste mu niečo v súvislosti s tým, ako uvedený úrad vedie?

Už keď som ho navrhol, tak som uviedol, že budem voči nemu aj kritický, ak to bude potrebné, pretože cítim zodpovednosť. To aj robím. A to napriek tomu, že sa mi niektorí politici vysmievali a mysleli si, že s tou kritikou to nemyslím vážne. Kritiku však vnímam ako niečo, čo má byťkonštruktívne. Preto aj verejne upozorňujem na to, čo sa mi nepáči tak v práci niektorých príslušníkov Národnej kriminálnej agentúry, ako i v práci niektorých prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry. Snažím sa z toho urobiť nejaké zovšeobecnenia, aby sa trestný proces u nás posunul na vyššiu úroveň. Kritizujem aj budem kritizovať, ale stále si myslím, že prínosy Daniela Lipšica prevažujú nad negatívami, ktoré, mimochodom, na Úrad špeciálnej prokuratúry neprišli vyslovene s Danielom Lipšicom, tie sa začali diať skôr.

Ako hodnotíte jeho verejné vyjadrenia, keď sa otvorene zastal istej skupiny obvinených vyšetrovateľov, pričom uviedol, že to musel urobiť, lebo ho tak vychovali? Sú také vyjadrenia z úst špeciálneho prokurátora šťastné?

Sú úplne nešťastné, a to je napríklad jedna z vecí, ku ktorým som sa kriticky vyjadroval ešte predtým, ako o Danielovi Lipšicovi v tejto veci rozhodoval v disciplinárnom konaní Najvyšší správny súd. Povedal som, že tam, podľa mojej mienky, pochybil.

Prečo podľa vás pochybil?

Lebo si neuvedomil, že už má iné postavenie. Jednoducho, keď som politik, advokát či akademik, tak z toho postavenia vyplýva, že sa môžem vyjadrovať pomerne široko. Ale keď som prokurátorom, tak si musím dávať pozor, pretože moje vyjadrenia môžu napríklad nahlodávať prácu iných prokurátorov, čo sa zrejme stalo aj v tomto konkrétnom prípade.

Hovoríme o prípade, v ktorom bola obvinená skupina policajtov okolo Jána Čurillu? Za nimi otvorene stoja politici vládnej koalície, dokonca sa ich verejne zastala aj prezidentka Čaputová.

Áno, hovoríme o uvedenom prípade, v ktorom mne osobne z vecného hľadiska prekáža ešte jedna záležitosť. Už niekoľko rokov šéfujem relatívne veľkému tímu a nemôžem zatvárať oči pred tým, keď sa v rámci neho urobí nejaký prešľap. Jednoducho musím vyvodiť dôsledky. Neznamená to automaticky, že mám za každý prešľap každého vyhodiť, ale nejaký druh nápravy musím vyvodiť. To však až potom, ako celú situáciu poriadne preverím, vyhodnotím, a keď si to vyžaduje, tak prijmem aj sankciu.

Naznačujete, že aj konanie skupiny elitných príslušníkov sa musí poriadne vyšetriť, hoci i krajský súd uviedol, že ich obvinie je nedôvodné?

Keď mám zverejnené vyjadrenia, z ktorých vyplýva, že príslušníci vyšetrovaní inou zložkou polície rozprávali, že vyšetrovateľke, ktorá ich vyšetruje, podpália auto, tak jednoducho pre mňa to nie sú chlapské reči. Pre mňa je to minimálne jeden z dôkazov, že sa tu môžu diať nevhodné veci, keď chcú títo ochrancovia zákonnosti zabrániť vyšetrovaniu vlastných osôb z možnej nezákonnosti. Tu za správny prístup považujem poriadne vyšetrenie prípadu. Ak totiž naozaj mienili uskutočniť to, o čom akože len humorne hovorili a neboli to len hlúpe reči, tak je to také závažné, že z toho treba vyvodiť dôsledky. Policajti aj prokurátori sú tu na to, aby chránili zákonnosť, a my nemôžeme tolerovať žiadne nezákonnosti.

Domnievate sa, že sa túto kauzu podarí dôsledne prešetriť?

Neviem, či sa ju podarí dôsledne prešetriť, ale podľa mňa už len z tých informácií, ktoré boli medializované, vyplýva taká dôkazná situácia, že tam mal byť dosť razantný postup. Po všetkých rozhodnutiach v tejto kauze sa však moja dôvera v to, že nebudú umelo vykonštruované nejaké trestné stíhania a že ľudia, ktorí by potenciálne tieto umelé konštrukcie trestných stíhaní robili, budú za to naozaj nestranne vyšetrení a bude proti nim spravodlivo postupované, zásadne otriasla. Myslím si, že keby takéto informácie vyšli najavo niekedy v rokoch 2003, 2004, 2005, tak by padalo veľa hláv – politických, policajných aj z prokuratúry.

Prečo to zašlo až tak ďaleko, že jedna skupina vyšetrovateľov môže v zásade všetko a je chránená na najvyšších miestach, a z tých druhých sú vytváraní nepriatelia štátu?

Prečo to došlo až do takéhoto štádia? Viete, je pravda, že v minulosti sa pravdepodobne niektoré kauzy mali vyšetriť, ale nevyšetrili sa. Ide o korupčné kauzy a širšie ekonomické prípady. Vznikla tu preto verejná objednávka, aby sa s tým niečo robilo, aby sa kauzy takého charakteru dôsledne vyšetrili. Myslím si, že v určitom momente si určití ľudia jednoducho povedali, že áno, spravodlivosť musí byť nastolená, ale možno si neuvedomili, že ju v niektorých momentoch nastoľujú za každú cenu. Z nejakej pôvodnej rozumnej snahy vyšetriť závažnú ekonomickú kriminalitu – áno, aj politicky exponovaných osôb – tak vzišlo, že toto je základný cieľ, a začali ho napĺňať aj napriek nedostatočným dôkazom. Začali hľadať len dôkazy svedčiace v neprospech obvinených, a nie aj v ich prospech, čo je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní. Zdá sa však, že dôkazy začali i fabrikovať, umelo vytvárať. A ak je to tak, je to úplná katastrofa, lebo toto by bol potom v skutočnosti policajný štát.

Okolo daných policajtov sa však vytvorila až akási aura hrdinstva.

Áno, je okolo nich budovaná aura hrdinstva a za mnohé veci z minulosti si tú auru aj zaslúžia, ale nemôže sa žiť len z minulých zásluh. Aura hrdinstva zároveň neznamená, že títo hrdinovia si môžu robiť čokoľvek. Mne na tom prekáža, že zodpovedné osoby to celé zľahčujú až bagatelizujú a že sa tomu nevenuje dostatočná pozornosť z hľadiska vyšetrovania. Neprekážalo by mi, keby ich nadriadení povedali, že sú to dobrí a naši chlapci, ale aj títo musia byť poriadne vyšetrení, pretože spravodlivosť platí pre všetkých – aj pre nich, ak sa ukáže, že niečo manipulovali.

Neobávate sa, že za svoje názory budete zaradený do nejakej zločineckej skupiny? Niektorým sa to totiž už podarilo a nemyslím tým bývalé politické špičky.

Pýtate sa ma na to, či sa obávam, že na mňa niečo vykonštruujú, že ma budú chcieť takýmto spôsobom zdiskreditovať, umlčať? Áno, samozrejme, že sa toho obávam, pretože atmosféra je taká a podľa medializovaných informácií niektorí ľudia sú schopní čohokoľvek, napríklad si niektoré veci vyfabulovať, a čo je ešte horšie, urobiť niekedy absolútne nezmyselné odôvodnenia. Ale viete, keď sa v roku 1989 štrngalo kľúčmi, ja som mal osem rokov, môj najväčší problém bol, prečo nejde Večerníček, ale prenosy z námestia. No jedno som si zapamätal. Presviedčali nás, že si môžeme povedať, čo si myslíme, takže som si povedal, že v tejto šialenej situácii nemá význam sa báť. Jednoducho čo najkorektnejšie poviem, čo si myslím, aby som nikomu neublížil, pretože nechcem dehonestovať kopec dobrej práce, ktorú aj mnohí prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry či mnohí vyšetrovatelia urobili. Ale tie podozrenia tu sú a ich zľahčovanie ma desí.

Čo presne vás desí?

Že v tomto štáte sa môže stať komukoľvek čokoľvek a ja nechcem žiť v takom štáte.

Hrozí však, že po výmene vlády sa nič nezmení, len že spravodlivosť si bude po svojom vykladať nová garnitúra. Slovensko sa tak môže dostať do začarovaného kruhu.

Áno, to sa môže naozaj stať. Nedá sa vylúčiť, že si tu budú rôzne skupiny ľudí vybavovať účty. Žiaľ, súvisí to s celkovým nastavením spoločnosti a atmosférou, ktorá si tu od istého momentu žiada odplatu. Ak však budeme takto rozmýšľať a budeme žiadať odplatu, tak sa z toho kruhu nedostaneme.

Ďalšou témou sa stali kajúcnici, a to až do takej miery, že tento výraz možno už aj zľudovel.

Áno, zľudovel, lebo ide vyslovene o ľudový pojem. Dokonca aj my, trestní právnici, sme sa už nad tým prestali rozčuľovať a na zrýchlenie komunikácie ho používame napriek tomu, že zákonný pojem je spolupracujúci obvinený.

Ako vnímate súčasný trend kajúcnictva na Slovensku?

Viete, kajúcnici sa v zásade v minulosti začali využívať pri riešení organizovaného zločinu, kde značná časť nekalej činnosti spočívala v násilnej trestnej činnosti. To znamená, že tam ste mali spravidla aj mnoho iných nepriamych dôkazov. Takže daný prípad by sa síce bez kajúcnika nedal dokázať, ale mnohé ďalšie dôkazy svedčili, že je to naozaj pravda a celé to dáva zmysel. Vo všeobecnosti je však kajúcnik málo vhodný typ spôsobu dokazovania.

Prečo?

Lebo jeho výpoveď ako prostriedok dokazovania nie je veľmi vhodná na korupčné trestné činy a na isté typy ekonomickej kriminality z toho dôvodu, že tam často chýbajú ďalšie podporné či nepriame dôkazy, ktoré by spravdepodobňovali toto konanie.

Ale ak sa korupcia vyšetruje s odstupom niekoľkých rokov, asi ťažko sa hľadajú nejaké priame dôkazy.

Tu si treba uvedomiť, že kajúcnici sú ľudia, ktorí páchali trestnú činnosť, a na to, že začali vypovedať, väčšinou majú jeden z dvoch dôvodov. Tým prvým je, že im ide po krku zločinecké prostredie a jednoducho to musia urobiť, aby ich štát následne chránil. V opačnom prípade by ich zločinecké prostredie ako svedkov zlikvidovalo. Druhým dôvodom je záujem o nižší či žiaden trest. V rámci tohto, samozrejme, hrozí, že váha ich výpovede, keďže ide o páchateľov trestných činov, bude znížená. O to viac je potrebné, aby sa na spravdepodobnenie ich výpovedí používali aj ďalšie, minimálne nepriame dôkazy. Samotná rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva je postavená na tom, že výpoveď kajúcnika nesmie byť jediným dôkazom.

A ak hovoríme o výpovediach dvoch kajúcnikov v jednom prípade?

Ak ide o výpovede bez ďalších dôkazov, tak je to síce trošku iná situácia, ale takéto dôkazy sú stále nedostatočné. A to vzhľadom na to, že obe dané osoby môžu byť motivované rovnakým spôsobom a rovnako si vymýšľať, a my v súčasnosti počúvame o tom, akým spôsobom sa to dá urobiť, aby sa výpovede zladili. Je to veľmi jednoduché. Stačí, keď prečítate človeku, ktorého máte vypočúvať, presné obvinenie, opis skutkového stavu, a on už vie, na čo sa ho idete pýtať, a stačí, keď to potvrdzuje. Vzhľadom na tieto motivácie a na to, akým spôsobom sa teoreticky dajú výpovede kajúcnikov zo strany vyšetrovateľov a operatívcov zladiť, sú takéto dôkazy stále nedostatočné.

Čo v prípade, keď sa zistí, že kajúcnik poskytol nepresnú informáciu?

Napríklad o tom, že nejaký skutok sa odohral vtedy a vtedy, tam a tam a napokon sa zistí, že tá budova v danom čase ani nestála, a tak kajúcnik opraví svoju výpoveď, lebo si zrazu spomenul? V takom prípade ide o taký závažný nedostatok v rámci výpovede, že nielen v tejto veci, ale aj vo všetkých ďalších, v ktorých vypovedal, sa jeho svedectvo stáva nevierohodným. To znamená, že ak máme takéto výpovede kajúcnika bez ďalších spoľahlivých dôkazov, obvinenia vznesené na základe jeho výpovedí by mali byť zrušené.

že si kajúcnik vymýšľať?

Jasné, môže, bez problémov.

Pýtam sa preto, lebo najmä predstavitelia Úradu špeciálnej prokuratúry presviedčajú, že kajúcnici nemajú dôvod klamať a vymýšľať si.

Viete, pri kajúcnikoch, ak má byť nejakým spôsobom odpustený alebo znížený trest, v našich podmienkach to zjavne robia najmä preto, tak musia byť nejakým spôsobom zaujímaví pre orgány činné v trestnom konaní, a to je dostatočný dôvod na to, aby si vymýšľali. Ale opakujem, sú to osoby, ktoré sa dopúšťali trestných činov, takže hovoriť o tom, že ich morálny profil je dostatočnou zárukou, že hovoria pravdu, je nezodpovedné. Bez ďalších dôkazov nie je v právnom štáte možné pripustiť takýto dôkaz ako jediný usvedčujúci.

Nedávno ste zorganizovali konferenciu s medzinárodnou účasťou na tému efektivita trestného konania s dôrazom na prípravné konanie. Čo vás k tomu viedlo?

Chceli sme otvoriť odbornú diskusiu, chceli sme identifikovať rôzne druhy nezákonnosti, ktoré sa dejú v rámci trestných konaní, s cieľom upriamiť diskusiu tak, aby sa robili opatrenia smerom do budúcnosti, aby jednoducho trestné konania prebiehali zákonne, aby sa neporušovali ľudské práva a aby sa vyšetrovalo síce efektívne, ale nie zneužívajúc právo.

Aké sú teda v súčasnosti najväčšie nedostatky prípravných konaní?

Tých nedostatkov je viac. Veľké problémy sú v kvalite odôvodňovania rozhodnutí, často sú arbitrárne, to znamená, že po ich prečítaní neviete zistiť, prečo bolo takým spôsobom vôbec rozhodnuté. Ďalšia vec je používanie dôkazných prostriedkov spojených s kajúcnikmi. Problémom je aj nadužívanie väzby. Začal som sa zamýšľať, či väzba, ktorá je zaisťovacím prostriedkom, nie je používaná ako dôkazný prostriedok. Inými slovami, väzba má zaistiť, aby trestné konanie prebiehalo. Máme však podozrenia, že väzba mohla byť používaná na to, aby ľudí zlomila, najmä väzba kolúzna, v ktorej boli mnohí aj niekoľko mesiacov úplne odstrihnutí aj od komunikácie s rodinou. Celý tento kolotoč treba poriadne prešetriť.

Akú úlohu v súčasnom dianí, lebo aj tejto témy sa účastníci konferencie dotkli, zohrávajú médiá?

Na začiatku, keď bola atmosféra „hecovaná“ v tom zmysle, že všetko, čo sa na Slovensku deje, je zlé, všetko je skorumpované a jednoducho s tým treba niečo robiť a treba všetkých pozatvárať, myslím si, že médiá zohrali kľúčovú úlohu pri nastavovaní tejto negatívnej atmosféry. Z hľadiska príčinnej súvislosti boli spolu s politikmi jedným zo spúšťačov tejto situácie, kde naozaj máme podozrenie, že niektoré trestné konania môžu byť manipulované. V poslednom čase však vidím zo strany mnohých novinárov skutočný záujem nahliadať na veci z viacerých uhlov, a nie čiernobielo. Takže si myslím, že v tejto fáze značná časť novinárskej obce informuje o situácii spôsobom, ktorý by mohol výrazne prispieť k rozumným právnym riešeniam na úrovni „západných“ demokratických a právnych štátov.

Ako toto dianie vnímajú študenti práva?

Mali sme v rámci seminárov viaceré debaty na túto tému a som rád, že študenti chcú ísť do hĺbky a že sa na to snažíme pozrieť z hľadiska odborných argumentov. Nechcem, aby sme viedli politické debaty, aj keď často je to na hrane, ale o to vlastne ide, pozerať sa na veci z viacerých uhlov pohľadu, nerobiť závery dopredu.

Na základe čoho si majú robiť závery?

Musia postupovať podľa zákona, v jeho zmysle a na základe faktov.

Autor článku: Jana Šimíčková. Článok vyšiel na: www.hnonline.sk

Podporte nezávislé spravodajstvo a pomôžte zvýšiť pluralitu médii na Slovensku. Spravodajský portál Veci Verejné prináša overené agentúrne správy a vlastné komentáre naších autorov.

Podporiť nás môžete jednoduchou formou cez platobnú bránu buď pravidelnou mesačnou sumou alebo jednorázovým príspevkom.

Pravidelná mesačná podpora

Jednorázová podpora


Alebo prevodom na náš účet: SK72 8330 0000 0028 0108 6712

Newsletter - Veci verejné

Prihláste sa na odber článkov. Dva krát do týždňa Vám zašleme zhrnutie najpodstatnejších komentárov a názorov, ktoré vyšli na našom webe :)

*Po vyplnení formuláru Vám zašleme potvrdzujúci email, ktorý je potrebné potvrdiť.

Podporte spravodajsko-názorový portál Veci Verejné

Vychádzať môžeme len vďaka vašej pravidelnej podpore. Ak považujete našu činnosť za dôležitú a potrebnú, podporte náš spravodajsko-názorový portál pravidelnou mesačnou sumou 5, 10 či 15 eur, prípadne podľa vašich možností na číslo účtu IBAN: SK7283300000002801086712

Ďakujeme. Aj vďaka vám môžeme robiť sociálne a vlastenecky orientovanú žurnalistiku.

spot_img

1 Komentár

  1. Ak sa nám s týmto problémom nepodarí vyrovnať – bez akýchkoľvek pochybností – na celonárodnej úrovni, tak sa nám už ťažko podarí obnoviť základy právneho štátu. Vzhľadom k budúcnosti to bude len revanš na revanš.

ZANECHAJ KOMENTÁR

Zdaj komentár
Zadajte svoje meno

- Reklama -

Mohlo by Vás zaujímaťČLÁNKY
Odporúčane pre Vás