Foto: VÚSCH, a.s.

V odbornej verejnosti tento týždeň rezonovala kolumbijská štúdia Effect of Ivermectin on Time to Resolution of Symptoms Among Adults With Mild COVID-19, A Randomized Clinical Trial, ktorá sa objavila v časopise JAMA. Hlavným zistením randomizovanej klinickej štúdie bolo, že sa trvanie príznakov významne nelíšilo u pacientov, ktorí dostávali 5-dňovú kúru ivermektínu v porovnaní s pacientmi, ktorí dostávali placebo. Výsledky štúdie nepodporujú použitie ivermektínu na liečbu mierneho priebehu COVID-19. Redakcia Lekárskych novín požiadala o reakciu a predbežné zhodnotenie štúdie Doc. MUDr. Pavla Töröka, CSc., experta v oblasti anesteziológie a intenzívnej medicíny, spolutvorcu prelomového riešenia ventilácie pacientov.

Pán docent, aký je Váš prvý dojem zo štúdie, ktorá sa stala v posledných dňoch predmetom komentárov a pre mnohých slúži ako potvrdenie neúčinnosti ivermektínu v liečbe COVID-19?

Jedná sa o dvojitú slepú randomizovanú štúdiu 400 pacientov, ktorí trpeli ľahkou formou COVID infekcie. Cieľom bolo zistiť vymiznutie príznakov do 21 dní u pacientov, ktorí dostali ivermectin (IVM) a ktorí ho nedostali – placebo, (200/200 pacientov).

Ak sa pozrieme na skúmanú populáciu išlo o mladých (vek-medián 37 rokov) neobéznych pacientov so zanedbateľným počtom komorbidít a diabetu (Tab. 1). Teda išlo o pacientov imunitne nehendikepovaných. Je potrebné zobrať do úvahy aj geografickú polohu Kolumbie a nadmorskú výšku, aj to, že tam takmer všetci preventívne berú IVM.

Na obr. 1 je graficky znázornený cieľ „výskumu“ potvrdzujúci, že nie je rozdiel v poklese symptómov medzi skupinami pacientov, ktorí dostali, alebo nedostali IVM. Samozrejme, že rozdiel nie je štatisticky významný. IVM-4, Placebo 10, čo vyjadrenie v % je takmer smiešne, je zrejmé, že sa jednalo o mladých inak zdravých pacientov s dobrou imunitou. Teda je možné povedať, že liečba u mladých zdravých pacientov IVM/Placebo nemôže byť štatisticky významne odlišná, pretože sa pacienti vyliečili aj bez liečby z titulu svojho dobrého zdravotného stavu v predchorobí.

Dospeli ste teda k poznatku, že v sledovanej skupine neboli vhodne definovaní účastníci štúdie a výsledky sú nepreukazné?

o, že kým liečime málo symptomatickú mladú populáciu, tak se po ivermektine jej stav nezlepší, pretože sa uzdraví i na placebe. V prípade, že po randomizácii malo horúčku cca 10 % pacientov a eskaláciu terapie potrebovalo cca 2-3 % pacientov tak IVM nemal v podstate čo zlepšovať, pretože tým pacientom v podstate nič nebolo a kriticky sa nezhoršoval ani ich stav (nepotrebovali rozširovať liečbu). Jeden dôležitý dôkaz ale predsa je, a to, že bezpečnostný profil IVM v zrovnaní s placebom je výborný. V skupine IVM bola úmrtnosť = 0 (!).

Ak sa v prílohe reportuje pomerne hrubá nepresnosť o podaní IVM u pacientov (200, alebo 275 pacientov na IVM?), tak ak zoberieme do úvahy zmeny v štatistických záveroch… Ok, ale o to viac potvrdzuje bezpečnostný profil IVM.

Myslíte si, že sa stále nepodarilo nájsť vysoké odborné štandardy pri diskusii o účinnosti ivermektínu?

Nechápem ako sa takáto minimálne pofidérna práca dostala do pomerne (pre mňa v minulom čase) „renomovaného“ časopisu. Ak príde niekto s mortalitou okolo 10 % a menej u ventilovaných pacientov s ťažkou pneumóniou, a nepodával ani C vitamín, ani IVM som ochotný sa s ním baviť.
Takéto pokusy mi pripomínajú časy minulé. Za Stalina sovietski vedci skúmali blchy. Odtrhli blche jednu nohu a keď zatlieskali blcha skočila, odtrhli druhú, tretiu a keď zatlieskali blcha skočila. Keď jej odtrhli poslednú nohu, zatlieskali a blcha neskočila… Z toho usúdili, že ak sa blche odtrhnú všetky nohy, ohluchne. K tejto téme sa už nebudem viac vyjadrovať.

Zdroj: lekarskenoviny.sk